Zvieratá na Aljaške a v Yukone

Nachádzame sa na poslednom tohtoročnom zájazde Aljaška Yukon, volanie divočiny, nakoľko onedlho sa leto premení na zimu a na niektorých miestach bude jeseň iba zopár dní alebo vôbec žiadna. My však vieme, že začiatok septembra je stále ideálne obdobie na návštevu týchto končín, vzhľadom k tomu, že krajina mení svoj vzhľad a stáva sa z nej pestrofarebná divočina pokrytá tisíckami zelených smrekov sitka, ako aj čiernych a bielych smrekov, do ktorých sú ako keby zasadené brezy, ktoré hýria všetkými odtieňmi žltej. Počasie na Aljaške môže byť veľmi nehostinné a premenlivé, preto treba považovať dážď za súčasť bežného aljašského dňa. My sme taký upršaný deň zažili smerom zo Sewardu do Glenallenu, ale na druhý deň nám šťastie prialo hneď od rána a to krásnymi slnečnými lúčmi, ktoré celú krajinu zaliali do zeleno-zlatistej farby a to práve zásluhou stromov. Naším cieľom bolo dostať sa na večer do malého mesta Tok, ktoré je tzv. vstupnou bránou do Kanady, nakoľko žiadne iné mestečko už po ceste na hranicu nie je. Po ceste sme zavítali do národného parku Wrangell St. Elias, kde sme si s trojicou bubáčiek spravili menšiu prechádzku cez dych berúcu krajinu obklopenú desiatkami rôznych ľadovcov. Práve v tomto národnom parku Aljašky je ich najviac. Po užití si nádherných chvíľ v tomto úžasnom národnom parku, môžeme ďalej pokračovať po ceste, ktorej trasa sa počíta na stovky kilometrov. Nám to však vôbec nevadí a dlhé prejazdy autom berieme ako výzvu na hľadanie dobrodružstva, pretože okolitá krajina je jednoducho nezameniteľná. A čo viac, máme stále otvorené oči a hľadáme všade okolo seba zvery. A veru sa to aj oplatí! Popri jednom zo stoviek, ba až tisícok malých jazierok, ktoré lemujeme, zazrieme niečo netradičné, kvôli čomu zastaneme a cúvame. A je to tam! Náš prvý úlovok! Bola to skupinka asi ôsmich sobov, ktorí sa išli napiť k neďalekému jazeru. Boli sme šťastní, že dnes nám všetko vychádza a to sme ešte ani len netušili, čo bude nasledovať. Ako sme ďalej pokračovali po ceste, tak sme boli znova nútení zastaviť. Tentokrát sa soby rozhodli prejsť nám cez cestu v ešte početnejšej skupine, ako tej pri jazere. Fotoaparáty cvakali ako o život. No, ako soby prišli, tak aj odišli. Videli sme a pokračujeme ďalej. Po ceste sa s klientkami rozprávame o mnohých témach a vyjde na povrch fakt, že Maťka, ktorá mala pred 2 dňami narodeniny a oslávila ich na rozbúrenom mori na fjordoch Kenai, má už dlhodobý sen vidieť polárnu žiaru. Keďže som si bol vedomý toho, že začiatok septembra môže priniesť aj takýto úkaz, ktorý cez leto nemáme šancu spozorovať kvôli dlhým dňom, každý deň som sledoval webovú stránku geofyzikálneho inštitútu Aljašky a šance na polárnu žiaru boli, dá sa povedať, reálne. Vedel som, že jediné čo potrebujeme, je čistá obloha v noci, čo bolo doteraz nereálne. Predostrel som klientkám návrh, že raz za čas môžeme pozrieť v noci na oblohu a skúsiť šťastie. Pozdávalo sa nám to všetkým, no nedávali sme tomu veľké nádeje. Už sme boli zopár kilometrov pred mestom Tok, keď zrazu vidím popri ceste nejaké zvláštne klbko. A máme ďalší úlovok! :) Našli sme potulujúceho sa Urzona kanadského, alebo inak dikobraza, ktorý hľadal niečo pod zub. Nie je síce taký veľký a nemá také pichliače ako ten africký, no aj tak je pohľad naňho vo voľnej prírode fascinujúci. Prichádzame do malej usadlosti s názvom Tok, kde sa už len ubytujeme, navečeriame a pôjdeme spať, pretože ráno nás čaká opäť deň plný dobrodružstva. Ešte predtým, ako sa rozlúčime a ideme spať, sa pozrieme na oblohu, či náhodou motyka nevystrelí, no bohužiaľ vidíme len polooblačnú oblohu a tmu. Nevadí, však aj zajtra je deň, hovoríme si a odchádzame do izieb. Neprešla asi ani pol hodina a Maťka mi klope na dvere. „Marek, Marek je hento tam polárna žiara?“ Rýchlo otvorím dvere, zahľadím sa a po niekoľkých sekundách identifikácie sa dostávam do neopísateľného vytrženia a začínam kričať: „Ánooooo, to je polárna žiara!!!“ Obaja začneme skákať od radosti až tak, že ja som sa zabudol obuť a v 3 stupňoch behám v pyžame a s bosými nohami vonku po kameňoch :D Nechápali sme. Obloha bola zrazu jasná a ten úžasný farebný prírodný úkaz ako keby došiel priamo k nám na zavolanie. Hneď sme zalarmovali aj ďalšie dve bubáčky, ktoré vybehli von v nočných košeliach a s entuziazmom sme sledovali tú úžasnú hru zelených farieb na našom horizonte. Bolo to ako zelený tanec na oblohe, pri ktorom sa nám všetkým tlačili do očí slzy od šťastia. Maťka, naša oslávenkyňa, tak oslávila svoje okrúhle narodeniny vo veľkom štýle a povedala, že nikdy by si nemyslela, že na tejto dovolenke by zažila niečo podobné. A veru áno! Aj takýto zážitok sa dá uloviť na Aljaške v tomto období, ktoré je taktiež považované za top sezónu, ale s oveľa menej ľuďmi. :) Lovenie zážitkov nespočíva len v lovení už poznaného, ale práve naopak, toho nepoznaného. Nám sa to s Bubo podarilo a každému nám to splnilo sen, pretože v malej štvorčlennej skupinke bubákov sme boli všetci rovnako nadšení z našej úplne prvej polárnej žiary vôbec.