Fórum

144 príspevkov

30

11:08

máj

2019

Cesta okolo sveta, kapitola 4: Nový Zéland Viac o krajine

Cesta okolo sveta, kapitola 4: Nový Zéland

Opustili sme supermoderné Tokio a naše kroky smerujú na juh, na Nový Zéland. Výborné aerolinky Air New Zealand nám spríjemnili dlhý presun z krajiny vychádzajúceho slnka do Wellingtonu, a do krajiny vtáka Kiwiho a rugbistov All Blacks prichádzame odpočinutejší, ako by sme od 14 hodinového transferu čakali. Nový Zéland je po Japonsku doslova šokom. Ulice vôbec nie sú preplnené, mrakodrapov minimum a celej krajine dominuje príroda. A práve pre tú sme sem prišli. Čaká nás 5 dní sopiek, termálnych prameňov, gejzírov a prechádzok panenskými lesmi. Nový Zéland je v skratke krásny. Aj keď nám počasie spočiatku nepraje, a sopky národného parku Tongariro ostávajú skryté v hustých mrakoch, tak sme dobre naladení a vieme, že nás čakajú aj iné nádherné prírodné úkazy. Náš elán je odmenený hneď na druhý deň, keď sa rozhodneme zastaviť sa na slávnych termálnych prameňoch Wai-O-Tapu. Práve tu sa nachádza známy Champaign Pool, ktorý je jedným zo stereotypných záberov z krajiny Kiwiho. Tu nám počasie vykompenzovalo ukryté sopky Tongarira a v lúčoch popoludňajšieho slnka sa nám termálny park ukazuje v plnej kráse. Celé pramene máme pritom prakticky pre seba, okolo nás je len pár turistov a hodinu a pol sa prechádzame medzi sírovými prameňmi, bublajúcim bahnom a sopečnými jazerami. Champaign pool je poobede nádherný. V opare nad horúcim jazerom, ktoré má až 75 stupňov, sa lámu posledné lúče dňa a my vidíme až dve slnká, jedno na oblohe a druhé v opare na hladine jazera. Je to jednoducho nádhera! Pritom to ešte nie je vrchol nášho programu. Ten nás čaká na druhý deň ráno v maoriskej dedine Te Puia. Tento skanzen novozélandskej pôvodnej kultúry je situovaný priamo v gejzírovom údolí Wakarewarewa. Nájdeme tu až 65 gejzírov a medzi nimi aj najväčší gejzír na južnej pologuli Pohutu. Po rannej ukážke tradičného tanca haka od miestnych maorijcov ideme priamo na gejzírovú pláň a veríme, že nás Pohutu nesklame. Prechádzame popri najväčšom bahennom jazere Nového Zélandu, nazrieme aj do terária s vtákom Kiwim, a blížime sa ku gejzíru. Čas máme dobrý a pred výbuchom si môžeme dôkladne pozrieť okolie a urobiť nespočetne snímok exotickej geotermálnej krajiny údolia Wakarewarewa. Potom začína predstavenie, najprv začne chrliť vodu bočný gejzír a následne s tichým, ale intenzívnym dunením prichádza hlavný účinkujúci - Pohutu. V horúcej pare ho najskôr takmer nevidno, ale jeho majestátny vodný stĺpec vysoký až 30 metrov sa rýchlo odstane nad opar a my vidíme toto prírodné divadlo priamo pred sebou. Je to krása, akú ťažko slovami opísať. Gejzír tryská až 5 minút a my sa dosýta nabažíme jeho majestátnym zjavom. Keď sa voda obráti, tak nás aj ofŕka už studená voda z jeho sopúchu, a my, trochu mokrí, ale šťastní sadáme do autobusu a pokračujeme do Aucklandu. Zajtra nás čaká prelet a ďalšia zastávka - Bora Bora!  

S

Samuel Kĺč z BUBO

17

07:53

mar

2019

KIA KAHA CHRISTCHURCH Viac o krajine

KIA KAHA CHRISTCHURCH

BUBO skupinka dnes začala putovanie po stopách Pána Prsteňov práve v najväčšom a v jednom z najstarších miest Južného ostrova Nového Zélandu- Christchurch. Pozreli sme si centrum vyše 400 tisícového mesta; krásne budovy postavené v staroanglickom štýle, viktoriánske domčeky, ale aj tie moderné, ktoré postupne ešte stále budujú po zemetrasení v roku 2011. Večer sa pomaly unáša do osláv Dňa Svätého Patrika. Mnoho obyvateľov sa však ešte predtým zastavilo na spomienkových miestach teroristického útoku. Piatok 15. marca 2019 sa zaznačí do dejín Nového Zélandu ako “čierny piatok”. Deň, kedy sa v tejto krásnej krajine stretli s pojmom terorizmus. Celý víkend ľudia vychádzali do ulíc s kvetmi, ktoré odnášali na dve miesta: križovatka Dean Avenue, na ktorej sa nachádza jedna z mešít, a k plotu miestnej botanickej záhrady. Vo vzduchu bolo cítiť práve veľkú podporu, spolupatričnosť a súcit, čo potvrdzovali nielen viaceré nápisy a odkazy, ale aj stovky ľudí, ktorí sa na pietnych miestach zišli. Kia Kaha Christchurch (z maorčiny Ostaňte silní)!  

KIA KAHA CHRISTCHURCH

Veronika Hulíková

25

08:39

feb

2019

Adrenalínový Jet Boating Viac o krajine

Adrenalínový Jet Boating

Ulovili sme adrenalínový zážitok: Jet Boating. Táto atrakcia vznikla práve na Novom Zélande. A kde je najlepšie si ju vyskúšať? Práve tu :) Je to jazda na špeciálne vyrobenom člne, ktorý sa dokáže rútiť rýchlosťou až 90 km/h vo vode hlbokej 10 cm. Tento vynález má na svedomí Bill Hamilton, podnikavý a vynaliezavý Kiwi (ako sa Novozélanďania nazývajú). Práve on prišiel na to, ako využiť silu vody a vymyslel špeciálnu loď s tryskovým motorom. Prvé kusy vyrobili v 1953 v najväčšom meste Južného ostrova, v Christchurch. Lode s nízkym ponorom boli najprv z dreva. Avšak potom zistili, že keď sa rútia vysokou rýchlosťou v plytkej vode a narazia na skalu, vznikne problém. Materiál vymenili za sklolaminát, ale ani ten sa neukázal byť vhodný, a tak začali vyrábať lode z kovu. V roku 1974 bol tento vynález náležite ocenený a pri príležitosti osláv narodenín britskej kráľovnej Alžbety II. dostal Bill Hamilton rytiersky titul SIR. BUBO si tento vynález a adrenalínovú jazdu vyskúšalo na rieke Waikato, ktorá vyteká z najväčšieho novozélandského jazera Taupo. Po krátkej inštruktáži loď vyrazila obrovskou rýchlosťou vpred kaňonom. Na vlastnej koži si Bubáci vyskúšali silu 500 koňového motora, a čo všetko jet boat dokáže: z vysokej rýchlosti prejsť takmer na 0 km/h a navyše sa otočiť o 360 stupňov, zísť pereje, ktoré sa na prvý pohľad zdajú, že sa zísť nedajú :), a presnosť riadenia lode, vďaka ktorému sa dokáže vyhnúť akejkoľvek prekážke. Je to neuveriteľný zážitok, ktorý určite stojí za to s BUBO na Novom Zélande uloviť.  

Adrenalínový Jet Boating

Veronika Hulíková

14

13:59

júl

2018

Šťastný nový rok! Viac o krajine

Šťastný nový rok!

Šťastný Nový Rok priatelia, alebo, tiež oslavujte s nami Matariki ke Ponuke. Práve sme pristáli na Severnom ostrove Nového Zélandu a hoci je tu zima a necelých 9° Celzia, počasie nám dnes praje. A nielen to, kvôli zatúlanej veľrybe v zálive na deň nášho príchodu pripadli aj oslavy Matariki - maorského nového roka. Áno, vďaka veľrybe sme to stihli. Matariki je konštelácia 7 hviezd, ktoré sú na severnej pologuli známe aj ako Plejády. V júni ich na južnej pologuli môžete vidieť na severovýchode tesne pred úsvitom, a tak ako Maori spoznáte, že začína nový rok. Na rozdiel od našej tradície a pevne stanoveného dátumu, Maorské kmene (iwi) po celom Novom Zélande oslavovali nový rok v rozličný čas. Niektorí oslavovali hneď ako boli Matariki prvý krát viditeľné pred úsvitom, ďalšie kmene počkali na prvý spln po ich objavení a iné zase na prvý nov, ktorý prišiel po ich vzhliadnutí. Všetky oslavy mali však spoločné to, že sa končil starý rok, prichádzala zima, zásoby jedla boli nachystané a pôda bola vo svojom najmenej úrodnom období. Končilo staré a začínalo všetko od začiatku. To ako boli Matariki vidieť tiež predpovedalo nasledujúci rok, ak boli viditeľné a jasne svietili, nový rok bude teplý a úrodný, ak boli zahmlené a mihotali sa, nasledujúci rok bude chladný so slabou úrodou. Matariki predstavovali v Maorskej kultúre obdobie, kedy sa spomínalo na uplynulý rok, oslavovalo, čo sa podarilo a bralo ponaučenie z toho čo nie. Časťou osláv bola aj rozlúčka s tými, ktorí v starom roku zomreli a pripomienka toho, čo po sebe zanechali. Krásou maorskej kultúry však bolo, že za nimi nesmútili. Oslavovali. Radovali sa zo života, ktorí títo zosnulí prežili a čas, ktorí s nimi strávili. Hoci sa oslavy maorského Nového Roka dobou zmenili, stále je to čas, kedy sa ľudia stretávajú, oslavujú a navzájom zdieľajú okrem jedla aj rituály, príbehy a očakávania z nového obdobia. Po celom Novom Zélande sa tieto oslavy konajú v rôznom čase. V hlavnom meste Wellington bol pripravený ohňostroj 8. júla. Týždeň pred našim príchodom. Na ten istý čas sa na naše šťastie rozhodla do Wellingtonského prístavu zablúdiť aj veľryba. A keďže je pre všetkých Novozélanďanov prirodzená ohľaduplnosť voči prírode, ohňostroj a oslavy sa presunuli na čas, kedy sa veľryba rozhodne zo zátoky odplávať. A rozhodla sa múdro a odišla práve dnes, keď sme tu pristáli my z BUBA. Mali sme tak jedinečnú šancu užiť si nádherný ohňostroj nad zátokou, nočné stánky celosvetovej kuchyne a spoločne s Novým Zélandom si zaželať šťastný nový rok. 

M

Monika Šeniglová, BUBO

23

11:03

apr

2018

Kia ora rawa atu, Wai-o-tapu Viac o krajine

Kia ora rawa atu, Wai-o-tapu

Začína sa tretí deň nášho zájazdu Nový Zéland, Austrália a my sa prebúdzame do mierne chladného rána v dedinke "National Park". Ranný chlad je tu oprávnený, pretože je to najvyššie položená osídlená obec na Novom Zélande vo výške 825 m.n.m. Názov dedinky je odvodený podľa prvého novozélandského národného parku Tongariro založeného v roku 1887, ktorého hranice sa nachádzajú hneď kúsok za ňou. Keď Tukino IV, náčelník kmeňa Tuwharetoa, daroval Britom túto oblasť, bol si veľmi dobre vedomý toho, že je to jediná možnosť, ako svoju rodnú zem ochrániť pred britským zaberaním maorských pozemkov bez toho, aby ju nezničili, alebo nespravili z nej novú osadu, ktorá by zasahovala do tunajšej prírody. Jedinou podmienkou Tukina bolo, aby darované územie bolo chránené a nevznikali nové osady, pretože pre maorov sú sopky Ruapehu, Ngauruhoe a Tongariro nachádzajúce sa v tomto parku, posvätné. My v BUBO sme vďační, že to dopadlo takto a že máme možnosť ešte stále vidieť krásu tohto miesta bez veľkých stavieb v jeho okolí. Z dedinky Whakapapa na úpätí sopky Ruapehu sa presúvame smerom k mestečku Taupo, ktoré je pomenované po najväčšom jazere Nového Zélandu. Jazero Taupo má rozlohu 616 km², čo je zhruba len o 100km² menej, ako má samotný štát Singapur. My v BUBO máme na brehoch tohto jazera obľúbený stôl a tak si s našou malou skupinkou pripravíme obed formou pikniku s úžasným výhľadom. Nepotrebujeme veľa času, aby sme sa do tohto jazera zaľúbili. Keďže sme na poznávacom zájazde, tak musíme pokračovať "o dům dál". Tentokrát sme vynechali adrenalínový Jetboating a namiesto toho navštívime jednu z najkontroverznejších a najbizarnejších geotermálnych rezervácií, aké na tomto svete existujú. Nachádzame sa v prírodnej rezervácii Wai-O-Tapu Thermal Wonderland, ktorá je vzdialená od mestečka Taupo zhruba 40 minút cesty (52km). Wai-O-Tapu znamená v preklade z maorského jazyka "posvätné vody", o čom sa aj sami presvedčíme, prečo to tak je. Ideme sem za prekvapením. Klienti netušia, kde bude naša ďalšia zastávka. Naznačil som im len to, že budú mať od BUBO bonus, na ktorý len tak ľahko nezabudnú. Medzi jazerom Taupo a Rotorua sa nachádza takzvaná "vulkanická zóna Taupo" dlhá 80 km a práve vo Wai-O-Tapu je najväčšia oblasť povrchovej termálnej aktivity zo všetkých hydrotermálnych systémov tejto zóny. Pokrýva viac než 18 km² a je doslova posiata zborenými krátermi, studenými ale aj vriacimi bahennými jazerami, ako aj vodnými a plynovými fumarolami. Táto oblasť je spojená s vulkanickými aktivitami už viac než 160 tisíc rokov a my máme príležitosť si túto nádheru naplno vychutnať. Ovzdušie je cítiť po síre, no po pár minútach si na to zvykáme a pri pohľade na okolie nám to absolútne nevadí. My sa vydávame po červenej a oranžovej cestičke, ktorá je najzaujímavejšia a pritom sa nám ide krk vykrútiť, nakoľko pri každom kroku sa nám otvára nová scenéria. Prichádzame k bazéniku s názvom "Artist's Palette", ktorý dostal svoj názov podľa množstva farieb, ktoré sa v ňom nachádzajú. Oranžová farba je antimón, fialová farba mangánový oxid, výrazná biela je kremeň, žltá nemôže byť nič iné než síra, červeno-hnedá je železitý oxid a posledná farba, čierna, je dôsledkom zmiešania síry a karbónového oxidu, resp. uhlíka. Hneď vedľa je jazero "Champagne Pool", ktoré je permanentne celé zaparené vzhľadom na jeho teplotu, ktorá sa pohybuje okolo 100°C. To však nie je všetko! To najlepšie nás ešte len čaká a neminie. Je to posledné jazierko na našom chodníku s názvom "Devil's Bath", teda diablov kúpeľ. Zelené jazero, nikto z Bubákov nechcel uveriť, že je prírodné. Áno, zelenšie jazero ste ešte v živote nevideli a zrejme ani neuvidíte, pretože to je práve tu! Dôsledkom tak zelenej vody sú podzemné kanáliky vytekajúce z jazera "Champagne pool" zmixované so sírou a železitými soľami. WOW! To je jediné, čo si všetci práve dokolečka opakujeme. Vidieť tak neónovo zelené jazero je priam dych berúce a moja jediná prosba je, ak uvidíte na svete zelenšie jazero ako je toto, oznámte mi to, prosím! :) Naším intenzívnym zážitkom sa dnešný deň naplnil. Môžeme pokračovať v ceste až do známej oblasti Rotorua, kde nás čaká ďalší program. No tento zážitok už len tak ľahko nič neprekoná. Takže kia ora rawa atu, Wai-O-Tapu. Ďakujeme veľmi pekne, Wai-O-Tapu. :) 

M

Marek Melúch z BUBO

20

13:34

apr

2018

Z Pictonu do Wellingtonu alebo krásna plavba s čerešničkou na konci Viac o krajine

Z Pictonu do Wellingtonu alebo krásna plavba s čerešničkou na konci

V Pictone, na severe Južného ostrova, je krásne upršané ráno a my sa lúčime s úžasným ostrovom Te Waipounamu, ktorý bol pre nás ukážkou dokonalej nepoškvrnenej prírody a svojou na míle dlhou, vždy meniacou sa scenériou, sa nám vryl do pamäte. Je však čas odhaliť krásu Severného ostrova. Ranným trajektom sa teda presúvame cez Cookovu úžinu, resp. prieliv, do hlavného mesta Nového Zélandu, Wellingtonu. Plavíme sa spoločnosťou Inter Islander, ktorá je najstaršou kontinuálne fungujúcou spoločnosťou zabezpečujúcou plavbu medzi dvoma hlavnými ostrovmi už od roku 1962. Táto scénická plavba je dlhá 92 km a trvá zhruba 3 hodiny. Zároveň je označená za jednu z najkrajších plavieb trajektom na svete. Flotila tejto spoločnosti pozostáva z troch lodí, Kaitaki, Aratere a Kaiarahi. Tentokrát sme mali šťastie na tú najväčšiu, ktorou je trajekt Kaitaki, čo v preklade z maorského jazyka znamená Challenger, teda vyzývateľ. Je to najväčšia loď z tejto flotily a my si v pohodlí niekoľkých oddychových miestností, s výhľadom na more a okolité zátoky (sounds), užívame plavbu. Sledujeme okolie, či neuvidíme delfíny, ba nedajbože veľryby, ktoré sa tu tiež vyskytujú. A veru sa nám pošťastilo. Asi pol hodinky pred Wellingtonským prístavom nám pozdĺž lode začali skákať delfíny Dusky, ktoré sa "hrali" s vlnami našej lode. Videli sme asi 6-8 jedincov, čo nám dokonale zdvihlo náladu pred návštevou samotného Wellingtonu. Wellington nie je len obyčajné hlavné mesto. Toto mesto leží na 41. stupni južnej šírky a je najjužnejšie položeným hlavným mestom na svete. Okrem toho je aj najodľahlejším, nakoľko najbližším hlavným mestom je viac než 2000 km vzdialená Canberra, hlavné mesto Austrálie. Hlavným mestom Nového Zélandu sa stalo v roku 1865, čím vystriedalo po 25. rokoch dovtedy úradujúci Auckland. Bolo to najmä kvôli jeho výhodnej geografickej polohe, pretože sa nachádza takmer v strede krajiny, čo z neho robilo výhodné obchodné centrum. Maorské legendy hovoria, že za vznik mesta môže poloboh Maui, ktorý vytiahol Severný ostrov z mora, pričom prístav Wellington Harbour má predstavovať rybiu tlamu. Ďalšia legenda hovorí o moreplavcovi menom Kupe, ktorý sem priplával z Polynézie v roku 925 a objavil toto krásne miesto. No, fantázii sa medze nekladú a predstavy môžu byť akékoľvek. My však veríme najmä tomu, že je to jedno z najsympatickejších hlavných miest na svete, čo neskôr potvrdili aj samotní Bubáci, ktorí si ho po prehliadke priam zamilovali. Prehliadku začíname na ulici Lambton Quay, najpopulárnejšej mestskej obchodnej štvrti vo Wellingtone, ktorá sa ťahá popri nábreží. Kedysi bola táto ulica priamo pri mori, no novovybudovaný prístav ju odrezal od mora. Môžeme tu vidieť hneď prvý skvost, ktorým je stará historická budova Old Bank Arcade z roku 1901 v štýle Edwardiánskeho baroka, o ktorej v danej dobe denník New Zealand Mail vyhlásil, že jej hlavná miestnosť je jedna z najväčších svojho druhu v kolóniách. Pokocháme sa a pokračujeme ďalej po ulici a kúsok za supermarketom Countdown sa dáme doľava, až prídeme k slávnej wellingtonskej lanovke, ktorou sa vyvezieme až k botanickej záhrade. Lanovka bola postavená v roku 1898 a patrí medzi top atrakcie mesta. Prečo? Zistíte sami, ak sa ňou vyveziete a počkáte si na dokonalú fotku mesta s lanovkou v popredí. Keďže Wellington je celkom kopcovitý, volíme najlepšiu variantu a "spustíme" sa pešo dolu kopcom, pomedzi 25 hektárovú botanickú záhradu na rozhraní štvrtí Thorndon a Kelburn. Človek akoby sa ocitol v úplne inom svete, pretože je v obklopení pestrej flóry, kde možno vidieť stovky, ba až tisíce rôznych druhov rastlín a stromov. V roku 1868 ju založil novozélandský inštitút, ktorý tu vysadil prvé ihličnany, ako súčasť programu na dodanie rastlinných druhov pre potenciálny ekonomický benefit pre Nový Zéland. V súčasnosti ju spravuje wellingtonský mestský úrad, ktorý prebral správu už v roku 1891. Cestou, s kvietkom begónie, pokračujeme až k domu Begonia house, pred ktorým je krásna ružová záhrada Lady Norwood s kolonádou lemovanou popínavými ružami, je tu viac ako 300 druhov ruží. No proste WOW!!! Sme vôbec v hlavnom meste? Pýtajú sa ma Bubáci. Veru áno, aj takéto vie byť hlavné mesto. Už sme takmer na konci tejto krásnej záhrady, keď prejdeme cez cintorín Bolton street. Ide o zmiešaný moderný cintorín, ktorého koncept pochádza z Anglicka. Fungoval v rokoch 1840 - 1892, pričom bol rozdelený na tri časti. Anglikánsku, rímsko-katolícku a židovskú. Je v ňom zachytená história kolonizácie, ktorú si pamätajú už iba náhrobné kamene. Sú tu pochovaní vojaci, ktorých úlohou bolo chrániť novú kolóniu, ale aj veľké rodiny usadlíkov, politici a komunitní lídri. Nájdeme tu taktiež hroby zopár významných Maorov, ktorí mali už aj v tej dobe rozhodné slovo. Prejdeme ponad Wellingtonskú diaľnicu na ulicu Bowen a zrazu sa ocitáme v parlamentnej časti mesta. Ďalší skvost, ktorý sa nevidí len tak hocikde. Je to práve parlamentná budova s názvom BeeHive, teda Včelí úľ, ktorá patrí medzi jednu z najnápaditejších parlamentných budov na svete. Stavba tejto sedemstupňovej kužeľovitej stavby s useknutým vrchom sa začala v roku 1964, no dokončená bola až v roku 1982, teda 6 rokov po smrti jej architekta, Basila Spencera. Pri otváraní budovy nechýbala ani anglická kráľovná Alžbeta II., ktorá 28. februára 1977 odokryla vo veľkej sále plaketu. Formálne však bola otvorená až premiérom Robertom Muldonom o tri mesiace neskôr. Strecha budovy, ktorá je veľmi signifikantná, je zhotovená z 20-tich ton ručne obrezanej medi a vstupná hala je ozdobená mramorovými schodmi. No proste, architektonická krása nevídaného charakteru. Hneď oproti sa nachádza pamätník ANZAC, nazývaný aj Wellingtonský Cenotapu a cez cestu na nás hľadí stará parlamentná budova "Old Government building" z roku 1876, ktorá bola až do roku 1998 najväčšou drevenou budovou na svete. V súčasnosti je sídlom právnickej fakulty Wellingtonskej univerzity Victoria. Po ulici Whitmore pokračujeme okolo hlavného súdu až k waterfrontu, teda nábrežiu, kde je centrum rôznych kaviarničiek a reštaurácií, a kde je možné nasať pravú atmosféru "pokoja" tohto mesta. Popri starých skladoch, resp. hangároch č. 11 a 13 sa presunieme až k parku Frank Kitts, odkiaľ vidieť múzeum TePapa, kde s úsmevom na perách končíme krásny, zážitkami nabitý deň a naši klienti priam nechcú veriť, čo všetko sa dá za jeden deň uvidieť, navštíviť a pochodiť. Nie je to len o prechádzke po meste, ale o nasatí energie z tohto kultúrne elektrizujúceho miesta plného architektonických skvostov. Tak neváhaj a zaži aj ty takýto skvelý deň, po ktorom si povieš, že Wellington je jedno z tvojich najobľúbenejších hlavných miest na svete. :) 

M

Marek Melúch z BUBO

01

11:27

dec

2017

Iný kraj- iný mrav Viac o krajine

Iný kraj- iný mrav

Po voňavej a farebnej Srí Lanke sme sa presunuli do ultra moderného Singapuru. Všetko je tu zrazu akési čisté, sterilné a fungujúce. Trochu sme až v šoku. Vymáčkneme z mesta všetko, čo sa dá a posúvame sa ďalej. Tento krát je našou zastávkou Nový Zéland. V Aucklande sa práve dohrali vyraďovacie semifinálové zápasy majstrovstiev sveta v rugby. V uliciach to absolútne žije. V noci sa cesty premenili na roj vlajok s červeným krížom. Ostrovný štát Tonga oslavuje a zároveň protestuje. Oslavuje, že po vyše štvrť storočí sa dostal do semifinále a protestuje proti rozhodnutiu v zápase. Klasika: Tonga tvrdí, že rozhodca bol podplatený a “všetci videli”, že Angličanom nadržiaval. Tí totiž postúpili a vo finále sa zajtra stretnú s Austráliou. Ulice sú plné. Všade sa trúbi, tancuje, spieva a občas sa aj dvihne päsť.. Tonga absolútne zaplavila Auckland. Vyzerá to, že celé rodiny s deťmi, mladí, starí.. mali lístky na tento zápas.. hľadáme trochu kľudu a tak si spravíme výlet nielen do blízkeho okolia ale aj do vzdialenejších oblastí. Rotorua sa nám asi páči najviac. Oblasť obrovského jazera v sebe nesie akési “zelené” čaro. Mierne zvlnená krajina a všade navôkol len zeleň a.. sopečná aktivita. Akoby sa zem búrila. K oblakom vystupujú sírne výpary a raz za čas sa zo zeme dvihne aj obrovský gejzír do takmer 30 metrovej výšky. “Dosť dobré” s údivom nám vypadne z úst. A na záver si dávame typické maorské privítanie a tanečky. “Určite treba vidieť. Majú to chlapci premakané.” Zhodnú sa naši. Snažíme sa trošku preniknúť aj do miestnej mentality a ja tak klasicky odchytím malého tučka. Mal najkrajší hlások, keď spieval zaľúbené piesne, tak sa ho pýtam, okrem iného: “počuj, my tak cestujeme po svete a teda spoznávame mentalitu krajín a tak.. a zatiaľ sa nám to najlepšie javí cez humor. Nedáš nejaký typický miestny vtip?” Tučko sa na chvíľku zamyslí a hovorí: “vieš, prečo má pes chvost? Aby sa neprevrátil, keď vyplazí jazyk.” A začne sa tak smiať spolu s kamoškou, že nikto z nás poriadne nechápe. Nevadí, jazyky si ešte spoločne vyplazíme a teda.. nikto z nás sa neprevrátil.. ale zase.. ani chvost nikto z nás nemá.. no proste, iný kraj, iný mrav :) 

Iný kraj- iný mrav

Katarína Líšková

08

18:50

nov

2017

Lovci kreviet Viac o krajine

Lovci kreviet

Dnes ráno sa budíme do celkom slušného lejaku. Našťastie včera bolo nádherne a my sme sa boli prejsť pri vodopáde Taranaki, ktorý sa nachádza v Národnom Parku Tongariro rovno pod bájnou „horou osudu“ z Pána prsteňov (Ngauruhoe) a majestátnym, stále aktívnym stratovulkánom Ruapehu. Napriek počasiu vyrážame smer jazero Taupo. Nachádza sa vlastne v kaldere obrovskej sopky, ktorej výbuch pred 1800 rokmi bol jeden z najväčších, aké si ľudstvo pamätá. Pomaličky sa vyčasuje a my zastavujeme na výhľadoch nad jazerom, v mestečku Taupo si dávame výborné kafé a odvážnejší z nás sa na rieke Waikato idú vyblázniť na tryskovej lodi, ktorá sa rúti úzkymi kaňonmi rýchlosťou až 90 kilometrov za hodinu.Po tomto adrenalínovom zážitku si zaslúžime dobré jedlo a trošku oddychu. Slnko nakoniec vychádza, počasie je parádne a tak si ideme uloviť na krevetovú farmu vlastný obed. Každý z nás vyfasuje „pytlačku“ – bambusový prút s dvojmetrovým silónom na ktorého konci sú dve olovká a malý háčik. Ku tomu pohárik s drobnými kockami mäsa ako návnadu a kýblik s vodou na úlovky. Ideme si sadnúť ku nádrži, nahadzujeme a čakáme na prvé zábery. Tie na seba nenechajú dlho čakať, ale uloviť takú krevetu vôbec nie je jednoduché. Postupne zisťujeme, že na háčik je treba dať len maličký kúsok návnady, inak si z nás krevety budú robiť dobrý deň neustálymi zábermi ale bez šance uloviť ich. Niektorých hlad premohol a namiesto lovu sa rozhodli pochutnať si na krevetách v miestnej reštaurácii. My sme s Kájom, Tomášom a Milanom ale ostali a ťahali sme jednu krevetu za druhou. Vlastne nie tak úplne.. Keby sme boli odkázaní na to, čo ulovíme, tak asi umrieme od hladu.Berieme si teda úlovok, ktorý nám kuchári rovno pripravia a doplníme ho porciou kreviet z reštaurácie. Krevety sú výborné a tie, čo sme ulovili sami, chutia najlepšie. Kreviet sme ulovili iba zopár, ale zato zážitok ako sa patrí. 

Lovci kreviet

Maťo H. z BUBO

23

04:19

máj

2017

Kia Ora Auckland Viac o krajine

Kia Ora Auckland

Po koloniálnom, supermodernom a čínskom Singapure sme opäť nasadli na lietadlo a nechali sa prehodiť cez rovník na južnú hemisféru. Práve tu totiž ležal náš ďalší cieľ, ktorým je Nový Zéland. Krajina, ktorá je snom mnohých cestovateľov, dobrodruhov a ktorú mnohí akosi podvedome majú radi, hoci tu nikdy neboli. Naším domov sa na najbližšie dni stal Auckland, jedno z najkrajších miest Severného ostrova. Bývame v absolútnom centre meste, stačí vyjsť von, pozrieť sa nad hlavu a vidíme nad sebou rásť obrovskú vežu Sky Tower, ktorá je so svojimi 328 metrami najvyššou vežou južnej pologule. Večerná prechádzka Albert Parkom krásne voňala jeseňou a aj stromy sa obliekli do prijemných farieb. Chvíľku prší, potom svieti slnko a napokon je krásne. Štyri ročné obdobia sa vystriedajú za hodinku. Náš deň sme zakončili v tradičnom steak house u Tonyho na perfektnom zélandskom stejku. Niet divu, že láska k mestu ide cez žalúdok a Auckland sa pre nás začal najlepšie, ako len mohol. Ďalšie ráno jeseň chvíľku zaspala a Auckland vytiahol nádherné, slnečné babie leto. Aj domáci sa čudovali ako je krásne, a my sme sa len usmievali. Doobedie trávime na veži Sky Tower vo výške 220 metrov s výhľadom na celé mesto. Tu človek uvidí, aký je Auckland kopcovitý a posiaty pahorkami. Koniec koncov leží na bazaltovej platni s viac než 50timi sopkami. Aj takto z hora je krásnym miestom. Zátoky, maríny plne jácht, prenikavo zelené pahorky, výškové budovy a medzi nimi koloniálne budovy zo začiatku 20.storocia. Nemôžeme odísť len tak a tak si ešte posedíme na káve vo veži s výhľadom. Nedeľu si užívame plnými dúškami! Prechádzka prístavom nás priviedla k trajektom do Devonportu. Desať minútová plavba zátokou a sme v inom svete. Akoby na vidieku. Nízke, honosné domy na ulici Victoria nám ukazujú cestu hore na kopec Mount Victoria. Odtiaľ je na Auckland ten najkrajší pohľad. Majú pravdu tí, ktorí to tvrdia a ten výhľad podčiarknutý naším priam gýčovým počasím je unikátny. Mix Škótska a New Yorku. Na opačnej strane sa hrdo vypína dowtown Aucklandu s vežou a domami a okolo neho je krajina posiata rodinnými domčekmi. Pod nohami máme Devonport so svojimi zátokami a ten pohľad sa proste nedokáže zunovať. Stovky plachetníc využili víkendový deň na svoju plavbu, na móle chytá niekoľko ľudí ryby, obrovský trajekt vpláva do prístavu a všetko pôsobí nesmiernym pokojom. Presne takým, aký človek na cestách často hľadá. Čakali by ste to práve od Aucklandu? Dlho si vychutnávame panorámu mesta, posedíme na lavičke a nazad v mestečku si sadneme na perfektné fish and chips. Sú tak čerstvé, že chutia aj tým, ktorí ryby bežne doma nejedávajú! Keď nám ich doniesli, bola toho poriadna kopa, ale napokon by sme si ešte pokojne dali, tak boli dobré. Po prechádzke nábrežím sa ešte stretneme na pinte v tradičnom bare a trajekt nás opäť vezme nazad do centra mesta. Queens Street, indické streetfood, sushi či kórejské jedlo, tvare domácich Maorov premiešaných s Európanmi, Číňania vedľa Japoncov a vedľa nich Indovia. Namiešal sa tu celý svet a žije v krásnej symbióze. Nesmierne krásne miesto! Po koloniálnom, supermodernom a čínskom Singapure sme opäť nasadli na lietadlo a nechali sa prehodiť cez rovník na južnú hemisféru. Práve tu totiž ležal náš ďalší cieľ, ktorým je Nový Zéland. Krajina, ktorá je snom mnohých cestovateľov, dobrodruhov a ktorú mnohí akosi podvedome majú radi, hoci tu nikdy neboli. Naším domov sa na najbližšie dni stal Auckland, jedno z najkrajších miest Severného ostrova. Bývame v absolútnom centre meste, stačí vyjsť von, pozrieť sa nad hlavu a vidíme nad sebou rásť obrovskú vežu Sky Tower, ktorá je so svojimi 328 metrami najvyššou vežou južnej pologule. Večerná prechádzka Albert Parkom krásne voňala jeseňou a aj stromy sa obliekli do prijemných farieb. Chvíľku prší, potom svieti slnko a napokon je krásne. Štyri ročné obdobia sa vystriedajú za hodinku. Náš deň sme zakončili v tradičnom steak house u Tonyho na perfektnom zélandskom stejku. Niet divu, že láska k mestu ide cez žalúdok a Auckland sa pre nás začal najlepšie, ako len mohol. Ďalšie ráno jeseň chvíľku zaspala a Auckland vytiahol nádherné, slnečné babie leto. Aj domáci sa čudovali ako je krásne, a my sme sa len usmievali. Doobedie trávime na veži Sky Tower vo výške 220 metrov s výhľadom na celé mesto. Tu človek uvidí, aký je Auckland kopcovitý a posiaty pahorkami. Koniec koncov leží na bazaltovej platni s viac než 50timi sopkami. Aj takto z hora je krásnym miestom. Zátoky, maríny plne jácht, prenikavo zelené pahorky, výškové budovy a medzi nimi koloniálne budovy zo začiatku 20.storocia. Nemôžeme odísť len tak a tak si ešte posedíme na káve vo veži s výhľadom. Nedeľu si užívame plnými dúškami! Prechádzka prístavom nás priviedla k trajektom do Devonportu. Desať minútová plavba zátokou a sme v inom svete. Akoby na vidieku. Nízke, honosné domy na ulici Victoria nám ukazujú cestu hore na kopec Mount Victoria. Odtiaľ je na Auckland ten najkrajší pohľad. Majú pravdu tí, ktorí to tvrdia a ten výhľad podčiarknutý naším priam gýčovým počasím je unikátny. Mix Škótska a New Yorku. Na opačnej strane sa hrdo vypína dowtown Aucklandu s vežou a domami a okolo neho je krajina posiata rodinnými domčekmi. Pod nohami máme Devonport so svojimi zátokami a ten pohľad sa proste nedokáže zunovať. Stovky plachetníc využili víkendový deň na svoju plavbu, na móle chytá niekoľko ľudí ryby, obrovský trajekt vpláva do prístavu a všetko pôsobí nesmiernym pokojom. Presne takým, aký človek na cestách často hľadá. Čakali by ste to práve od Aucklandu? Dlho si vychutnávame panorámu mesta, posedíme na lavičke a nazad v mestečku si sadneme na perfektné fish and chips. Sú tak čerstvé, že chutia aj tým, ktorí ryby bežne doma nejedávajú! Keď nám ich doniesli, bola toho poriadna kopa, ale napokon by sme si ešte pokojne dali, tak boli dobré. Po prechádzke nábrežím sa ešte stretneme na pinte v tradičnom bare a trajekt nás opäť vezme nazad do centra mesta. Queens Street, indické streetfood, sushi či kórejské jedlo, tvare domácich Maorov premiešaných s Európanmi, Číňania vedľa Japoncov a vedľa nich Indovia. Namiešal sa tu celý svet a žije v krásnej symbióze. Nesmierne krásne miesto! 

T

Tom K z BUBO

04

14:03

apr

2017

Výzva od Maorského náčelníka, Hangi a Hobbiti Viac o krajine

Výzva od Maorského náčelníka, Hangi a Hobbiti

Zobúdza nás zvláštny sírovodíkový zápach, ale nemôžme sa čudovať, keď „v meste síry“ v Rotoure s termálnymi javmi sa stretnete dokonca i na golfovom ihrisku. Obyvatelia využívajú časť tejto prírodnej energie na kúrenie, či varenie. Rotoura je jedno s hlavných centier maorskej kultúry, jedna tretina populácie mesta je maorského pôvodu. Dnes sme sa vybrali do dedinky Whakarewarewa, kde si miestny Maorovia doteraz držia tradície a život predkov čo je v 21.st v rozvinutej krajine vzácnosť a my z BUBO sme boli pri tom! Videli sme Geyser Flat-sedem aktívnych gejzírov, najznámejší Pohutu (čakajúci), ktorý vytryskne až do 30m výšky. Odporučil som mojim Bubákom, aby sa nevzďaľovali od vyhradenej trasy, ak teda by sa nechceli uvariť vo vriacej vode, ktorá miestami má teplotu cez 100˚C. Po prehliadke s miestnym sprievodcom, ktorý tu aj býva s rodinou, sa presúvame do amfiteátru, kde nás čakali miestni maorovia a predstavenie sa mohlo začať. Haka tanec vám doslova privedie husiu kožu. Dostali sme výzvu od náčelníka maorskej dedinky na súboj, ale nakoniec to bola len výzva sa s nimi odfotografovať, tak nakoniec sme odchádzali v mieri. Wau, to bol zážitok! Je pred obedom a nám sa s brucha ozývajú zvláštne zvuky, čas na HANGI, tradičné jedlo, ktoré si maorovia pripravujú už niekoľko storočí. Pripravuje sa v miestnych „trúbach“ vykopaná jama nad horúcim prameňom, ktorý popod ňou preteká, je to na spôsob dusenia a údenia zároveň a pripravuje sa niekoľko hodín. Skladá sa z troch druhov mäsa-jahňacie, bravčové, kuracie- zeleniny a z kukurice, sladkého zemiaku (batáty), dyne; a dochutí soľou, korením, cesnakom, rozmarínom. To sa zakryje listami a navrch sa položia horúce kamene. Ako dezert sa podáva domáci pudingový koláč. Mňam, jedlo pripomína našu „živánsku“. Doplníme miestne suveníry, ktoré nedostanete nikde inde kúpiť a pokračujeme našu cestu do Hobbiton (hobbitia dedinka) nastúpime do hobbitieho busu a ide sa okružná jazda, chvíľami sa cítime ako spoluúčastníci vo filme, natoľko vás to okolie pohltí. Peter Jackson si skutočne vybral výnimočné miesto na točenie filmu. Dnešný deň nám dal ďalšie minimálne 2 skvelé zážitky, len tak ďalej Nový Zéland! 

R

Robert H., BUBO

02

18:06

apr

2017

Americký divoký západ či Nový Zéland? Viac o krajine

Americký divoký západ či Nový Zéland?

Ta druhá možnosť je správna. Píše sa rok 1860. Na Novom Zélande pod vlajkou britskej kolónie už existujú mestá Dunedin, Christchurch, Nelson na Južnom ostrove a Wellington či Auckland na Severnom ostrove. Všetky na pobreží. Prisťahovalci a bádatelia sa presúvajú stále hlbšie a hlbšie do vnútrozemia. Keď sa nachádzajú pri jazere Wakatipu, rozhodnú sa na jeho brehoch obklopených nádhernými horami usadiť. Prví tam prišli William Rees a Nicholas von Tunzelmann a zakladajú ovčie farmy na území dnešného Queenstownu. V okolí žilo vtedy asi len 200 ľudí. Nastáva však zlom. Reesov maorský strihač oviec našiel v rieke Arrow zlato. Správa sa rozniesla rýchlosťou blesku a zakrátko pri rieke kempovalo 1500 zlatokopov. Prišli aj veteráni z Kalifornie, či z Austrálie. Do roka vyťažili 340 kg zlatého pokladu (v dnešných cenách asi za 18 miliónov novozélandských dolárov). Hovorí sa, že Nový Zéland patril k najväčším náleziskám zlata na svete a 3 milióny uncí (vyše 93 ton) krajinu vybudovalo. Zlatá horúčka vypukla aj na Západnom pobreží Južného ostrova, kde dodnes zlato ťaží súkromná firma v malom mestečku Ross. Najväčší kus zlata, ktorý tam v minulosti našli, vážil cez 3 kg. A je ho tam stále dosť. Miestny "zlatokop" chcel dokonca skúpiť všetky pozemky s domami, ale nie všetci obyvatelia mu ich príbytky predali. Odhaduje sa, že pod mestečkom sa nachádza žltý kov za 700 miliónov dolárov. Ale späť do Arrowtownu. Zlatá horúčka tam opadla, ale ostalo tam z tých čias iné "zlato": v podobe 70tich historických domčekov, v ktorých žili prospektori ako aj čínska komunita, ktorá tam prišla zbohatnúť. A možno aj teraz sem tam niekto nájde zlatý nuget, ako sa to pred asi 8smimi rokmi podarilo malému chlapcovi, ktorý skúšal vianočný darček od rodičov- šnorchel a potápačské okuliare práve v rieke Arrow. Domov im priniesol "kameň" v hodnote 200 tisíc dolárov. Je naozaj zážitkom prechádzať sa po uličke, ako keby z divokého západu, a predstavovať si ako to v čase vypuknutia zlatej horúčky v Arrowtowne vyzeralo. 

V

Veron H. z BUBO

31

20:35

mar

2017

Nebeský NP, Hora osudu a ulovené krevety na večeru Viac o krajine

Nebeský NP, Hora osudu a ulovené krevety na večeru

Ráno nás prebúdzajú slnečné lúče spoza závesu, hurá, konečne slnko. Noc sme strávili v našom historickom Hotely Chateau Tongariro, hneď pod ktorým je golfové ihrisko so skvelým výhľadom na okolie, a v ktorej býva ubytovaná kráľovská rodina pri návšteve Nového Zélandu, doteraz sa držia tradície. Aj my sme si vychutnali kráľovský život, boli sme tu aj my ubytovaní, ha !. Ráno nám počasie prialo, konečne, tak sa vydávame lanovkou, ktorá nás vyvezie do najvyššie položenej reštaurácie severného ostrova (2020m) a víta nás úžasný výhľad na desiatky kilometrov. Smerom dole sa vydávame turistickou steskou, ktorá nás zavedie nad údolie MORDOR, na ktoré sa z výšky pozeráme a naozaj aj za bieleho dňa vyzerá to miesto hrôzostrašne. Menšiu prestávku si dávame v dedinke Whakapapa, ktorá je cez zimu najväčšie zimné stredisko severného ostrova, kde si na svoje príde vyše 400 000 lyžiarov a snoubordistov. Naša cesta pokračuje cez národný park Tongariro, kde sa stretávajú 2 tektonické dosky, hádam sa teraz neprebudia, v diaľke zbadáme mohutný biely oblak, ako by tam v diaľke bol požiar, to si len hora uľavuje, ukľudňujem BUBÁkov.. Prichádzame k najväčšiemu jazeru Nového Zélandu –TAUPO vzniklo obrovskou explóziou na konci 2.st nl, ktorú spozorovali až v ďalekom Ríme. Pri niektorých zátokách sa aj my zastavujeme a fotíme tú krásu. Keď už sme tu, zastavujeme sa na promenáde, ktorá pripomína prímorské mestečko, na ktorom sa lemujú bary s reštauráciami a v chill out atmosfére sa zahladíš na ten pokoj. No rozhodli sme sa, že potrebujeme niečo adrenalínové, preto pokračujeme na Huka Falls, neskutočne tyrkysová voda a šum vodopádov je počuť a vidieť z diaľky. Točili sa tu scénky z filmu Hobbit od režiséra Petra Jacksona. My pokračujeme na Prawn farmu (krevetia farma), kde nás hlad prehovoril si nachytať našu predvečeru pred jet boatingom, ktorý sa tu dá vyskúšať priamo na rieke pod Huka vodopádmi. A áno, dobre čítate, nachytáme si krevety pekne na udičky a moji BUBÁci boli šikovní, nachytali. Odniesli sme ich do miestnej reštaurácie, kde nám ich hneď aj pripravia a skorá večera sa môže podávať. Čerstvejšia už hádam nemôže ani byť ! Deň sa nám blíži ku koncu a my sa už nevieme dočkať ďalšieho dňa, čo nám pripraví.. 

R

Robert H., BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!