Fórum

37 príspevkov

22

20:38

jún

2020

Narcos v Nemecku Viac o krajine

Narcos v Nemecku

Narcos v Nemecku Keď nemôžeme cestovať my do Kolumbie, pricestuje Kolumbia za nami. A to doslova! Spoluzakladateľa Medellínskeho kartelu, Carlosa Lehdera Rivasa, po odpykaní časti trestu presúvajú do Nemecka. Carlos Lehder Rivas založil spolu s Pablom Escobarom miliardový kartel, ktorý na konci 80.rokov mieril hlavne do USA, kde pokryl 85% miestneho trhu. Bol na palube bežného komerčného letu z New Yorku do Frankfurtu, sprevádzaný dvomi agentami. Lehder, ktorý má po svojom otcovi nemecké občianstvo, sa rozhodol usadiť v Nemecku a úrady mu vyhoveli. Rastúce napätie medzi Lehderom a Escobarom viedlo k tomu, že Escobar udal miesto, kde sa Lehder nachádzal, čo viedlo k zatknutiu a jeho vydaniu do USA v roku 1987. Tam bol nasledujúci rok odsúdený na doživotie + 135 rokov väzenia. Neskôr začal s úradmi spolupracovať, hlavne ako svedok proti panamskému diktátorovi Noriegovi. Aj na základe toho sa Escobar neskôr rozhodol, že ak zomrie, tak to bude v Kolumbii, že sa nikdy nenechá chytiť, aby bol vydaný. Bol to pre nich najhorší možný scenár - byť vydaný a súdený v inej krajine, hlavne v USA. Dnes 70 - ročný Lehder má prísľub, že v Nemecku nebude opätovne súdený, nakoľko už celý proces prebehol v Spojených Štátoch a nemá ani v pláne sa vrátiť do Kolumbie. Pri našom zájazde do Kolumbie, pri prechádzaní oblasti Zona Cafetera, dokonca ideme okolo Lehderovej haciendy Posada Alemana, dnes už opustenej vily pri meste Pereira. Escobar nedopadol oveľa lepšie - v roku 1993 bol zastrelený kolumbijskou políciou pri prestrelke v Medellíne. Foto: Zona Cafetera, kde sa Carlos Lehder narodil. Ľ.Kučera

07

23:07

jún

2020

Kokové plantáže Viac o krajine

Kokové plantáže

Kokové plantáže Kolumbia – kokaín... vám napovie ako prvú asociáciu 99% ľudí. Naozaj sa v 80.a 90.rokoch vo veľkom rozmohol do sveta práve z Kolumbie. Super kartely z Medellínu, neskôr z Cali, následne The Norte del Valle; bolo ich veľa. Vďaka Netflixu ich poznáme takmer všetci. Narcos sú dokonca v móde. To najhoršie z kokaínového biznisu už ale z Kolumbie odišlo. Nerobme ale z koky novinku posledných desaťročí. Koku užívali pôvodní indiánski obyvatelia na rôzne náboženské a obradné účely už tisícky rokov. Rastlinka, ktorá sa pestuje v mnohých krajinách: Kolumbii, Ekvádore, Peru a iných. Napriek tomu, mnohé skryté kokové plantáže sa stále v Kolumbii nachádzajú. Nakoľko väčšina tejto drogy končí na trhu v USA, rozhodli sa bezpečnostné zložky USA spolu so svojimi kolumbijskými kolegami začať novú misiu na znižovanie počtu týchto skrytých plantáží. Minulý rok (2019) sa pestovanie koky zvýšilo a celková rozloha plantáží sa zväčšila na 212 tisíc hektárov (oproti 208 tisíc v roku 2018), čo pre lepšiu predstavu bolo okolo 950 ton kokaínu v 2019 (879 ton v 2018). Kolumbijský prezident Ivan Duque si dal za jeden z cieľov nájsť a zničiť 130 tisíc hektárov v roku 2020. Vďaka tejto misii sa predpokladá, že sa mu to aj podarí. Je možné, že sa opätovne začne aj s postrekmi pesticídu glyfosát, ktoré sú zastavené od roku 2015. Vlády USA a Kolumbie si dali spoločný cieľ do roku 2023, a to znížiť produkciu kokaínu na polovicu. Dnes je Kolumbia krajina, ktorá láka na iné asociácie - krásnu prírodu, zaujímavú históriu, výbornú kávu, Karibik či hudbu. Kolumbiu sa oplatí navštíviť! Foto: Údolie Cocora a najvyššie palmy na svete! Ľ.Kučera

25

00:01

máj

2020

Drony na meranie teploty? Viac o krajine

Drony na meranie teploty?

Drony na meranie teploty? Je to pravda. A teraz nehovoríme o Singapure, Hong Kongu alebo inom super modernom meste - reč je o kolumbijskej Bogote. V hlavnom meste najnovšie polícia používa drony na meranie teploty, prípadne na overenie, či ľudia dodržiavajú karanténu a s ňou súvisiace nariadenia. Ak dron označí potenciálneho nakazeného obyvateľa, na miesto vyšle zdravotnícky tím, ktorý overí aj prípadné ďalšie príznaky. Drony odmerajú teplotu iba ľudí, ktorí sú na ulici - do domov ani do iných objektov nevletia. Dronov je niekoľko a každý sa môže vzdialiť až na 5 kilometrov od svojho riadiaceho zariadenia. Aktuálne sa merania vykonávajú v severnej Bogote, ktorá sa považuje za tú bohatšiu časť mesta, ale sú plány, že sa rozšíria aj do iných častí mesta - Bogota má aktuálne približne tretinu všetkých pozitívnych prípadov Covid-19 v Kolumbii - vedci a krízový štáb označili dvanásť lokalít, kde sa vyskytlo viacero prípadov, a rozhodli sa tieto lokality monitorovať. V regióne ide o unikátny projekt, ktorý zatiaľ vyzerá veľmi sľubne, a už teraz sa rozhoduje o ďalších využitiach takýchto dronov v budúcnosti. Kolumbia nás neprestáva prekvapovať a tešíme sa, keď už opäť do tohto regiónu vyrazíme! Foto: Plaza Bolívar

05

11:25

apr

2020

Káva sa necukrí, káva sa pije Viac o krajine

Káva sa necukrí, káva sa pije

Mnoho cestovateľov prichádzajúcich do Kolumbie očakáva, že si dajú najlepšiu a najoriginálnejšiu kávu na svete. Aj si ju dajú. Ale niekedy im nechutí. Káva je v Kolumbii jedným z najdôležitejších vývozných artiklov a v rámci produkcie jej po Brazílii patrí lichotivé druhé miesto. Až štvrtinu úrodnej pôdy tvoria v krajine kávové plantáže. Nachádzame sa v regióne Quindió, priamo v strede tzv. kávového trojuholníka a vyrážame na jednu z najväčších plantáži v okolí s názvom Finca del Café. Od hlavného mesta regiónu Pereiry sú plantáže vzdialené hodinku cesty, pred nami sa otvára mohutná drevená brána a vstupujeme do tej najtradičnejšej a najviac folklórnej Kolumbie, akú si len vieme predstaviť. Víta nás plantážnik Francesco a jeho niekoľkých priateľských psích pomocníkov. Na privítanie ochutnávame šálku kvalitnej arabicy, ktorej chuť viac-menej stále poznáme. Bola vyrobená metódami, akými sú aj kávy dovážané na Slovensko; musíme sa stať súčasťou procesu a poznania, aby sme spoločne dospeli k vytúženému originálnemu produktu. Francesco si nás berie pod altánok, kde sa pripravíme do práce. Dámy aj páni dostávajú pončo, jeho nosenie sa však líši. Zatiaľ čo si ho dámy prevlečú cez hlavu, páni ho majú prehodený cez krk. Nasadíme klobúky, špagátom si k telu pripevníme košík na zber kávových čerešní a ideme na to! Vysvetlíme si zaradenie regiónu do Svetového dedičstva UNESCO a presunieme sa do dvoch skleníkov, v ktorých prebieha základné štádium pestovania a sušenie. Pozorujeme párové lístky, ktoré rástli zo semiačka zasadeného v zemi 60 dní, a pokiaľ má rastlina pevný koreň (približne po vyrastení 3-6 párov lístkov), môže byť presadená na plantáž. V druhom skleníku nám Francesco vysvetľuje rôzne druhy spracovávania zozbieraných plodov. Vo Fince prebieha suchá metóda – plody sú v šupke sušené približne mesiac. Lúpu sa, až ostáva len základná jemná vrstva nazývaná pergamen. Vnútri plodu sa nachádzajú dve zelené zrniečka oproti sebe v jemnej ochrannej šupke. Po vylúpaní za stáleho prehrabávania a bez vlhkosti stoja približne ďalšie dva mesiace. Kávový plod si rozoberieme po vrstvách a ukážeme si rozdiel, napríklad medzi tzv. medovou kávou a pôvodnou, s jemnou ovocnou chuťou typickou pre arabicu. Prechádzame malou cestičkou popri malom potôčiku s malými žabkami pod obrovskými stromiskami. Jedná sa o druh „bambusovitého stromu“ nazývaného guadua. Zachytáva vodu a zásobuje ňou zem, čím vznikajú vhodné podmienky v pôde pre zasadenie kávovej rastlinky. Dostávame sa medzi hriadky kávovníkov, ktoré dajú plantážnikom plody za vhodných podmienok až 2-krát za rok. Väčšinou by sme si kávovníky predstavili inak ako s bielymi kvetmi s vôňou jazmínu. Plod – kávová čerešňa – nevonia „kávou“, typickú arómu môžeme cítiť až po upražení kávového zrna. Kávovníky sú zasadené a rastú na strmých zrázoch, a obdivujeme plantážnikov, ako hravo sa na plantážach pohybujú. Chvíľu oddychujeme v ďalšom altánku, do ktorého si chodia zberači oddýchnuť a nabrať síl pri chutnom obede. Každý altánok na plantáži má vyhliadkovú terasu, z ktorej si môžeme urobiť nádherné fotky. Po ceste ďalej ochutnávame pomaranče priamo zo stromu a zúčastňujeme sa procesu praženia, do ktorého môžeme namlieť aj nami nazbierané plody. Po upražení ochutnávame typickú arabicu, na ktorej úrodu by sme museli čakať 3-5 rokov. Pochutíme si na tzv. kávovom jogurte a tiež na fantastickej, osviežujúcej kávovej limonáde. Na záver našej prehliadky si môžeme kúpiť pravú kolumbijskú kávu aj domov, a odchádzame s Francescovým posolstvom: „Káva sa necukrí, káva sa pije.“

04

13:03

apr

2020

Všade dobre, na Willyse najlepšie Viac o krajine

Všade dobre, na Willyse najlepšie

Mestečko Salento sa zaraďuje medzi tie miesta, ktoré hneď keby sme chceli ohovoriť, nenájdeme na to dôvod. Neuveriteľný každodenný pokoj plný turistického ruchu, láskavá náruč milých a ochotných miestnych, farby na každom kroku. Zvyknem hovorievať, že aké psy, taká krajina. Prítulnejšie a sympatickejšie (hoci túlavé) psy len tak hocikde neuvidíme. Sú ochotné vás sprevádzať aj keby ste sa vydali na malý výstup po 238 schodoch na vyhliadku nad mestom pri kríži, odkiaľ uvidíte krásnu panorámu časti regiónu Quindió a rovnako aj vstup do údolia Cocora. Bary, hotely, reštaurácie bývajú obzvlášť cez víkend preplnené a mestečko je vyhľadávanou destináciou aj pre backpackerov z celého sveta. Na hlavnom Bolívarovom námestí sa nachádza dominanta mesta – Kostol Nuestra Seňora del Cármen, pri ktorom sa niekedy počas letných večerov premietajú filmy. Ulica Real je zasa známa svojimi obchodíkmi so šperkami, náramkami a môžeme tu ochutnať pravé domáce a pravdepodobne najlepšie kolumbijské arepas – kukuričné placky. Miestnou špecialitou ale rozhodne ostávajú truche – pstruhy, zväčša servírované so slanými platanos. V miestnych baroch si spoločne zahráme tradičnú hru tejo, ktorá má základy už v dobách indiánov. Ťažký kovový kameň hádžeme do stredu hracej plochy, a pokiaľ trafíme, odmení nás malý výbuch. Nás už ale na námestí čakajú zaparkované džípy Willys, väčšina z nich sú z 50. rokov. Pokiaľ je slnečné počasie a teplo, určite odporúčam vybrať tie s otvorenou strechou, a dobrodružstvo môže začať. Vietor vo vlasoch, pokoj v duši. 11km prechádzame podmanivou prírodou centrálnych Kordiller až pri vstup do národného parku Los Nevados, ktorý sa rozprestiera cez tri regióny Quindió, Risaralda a Tolima. Sme pri vstupe do údolia Cocora. Názov Cocora dostalo údolie po indiánskej princeznej z kmeňa Quimbayov, čo v preklade znamená vodná hviezda. Niekedy sa môže stať, že vás na ceste zablokujú pastieri, ktorí ženú dobytok po ceste na pastviny alebo do ohrád. Po takom zážitku túto cestu Jurským parkom len tak ľahko nezabudneme. Prichádzame na improvizované parkovisko, z ktorého vedie cestička smerom do hôr. Po pravej strane míňame atmosférické posedenia pri rume s čajom, káve a pivku, mnohé výklady suvenírov a náramkov. Po pravej strane máme stajne s koníkmi, ktoré, ak by sme chceli, nás môžu vyviesť na malú vyhliadku pod stromami s jazierkami. Samotní miestni túto atrakciu nemajú príliš radi, ich vzťah k prírode a zvieratám je citlivý a empatický. Kupujeme si zásoby chladenej vody a prichádzame k domčeku, ktorý je naším meeting pointom. Od neho začíname malý okruh prírodou Cocory, ktorej highlightom je prekrásna vyhliadka do celého údolia. To má dĺžku približne 24km, a hory sú prešpikované mnohými turistickými cestami a zastávkami. V národnom párku platia prísne pravidlá a už pri vstupe vidíme, že sa miestni o park naozaj starajú. Vidno to aj z rozprávania miestneho sprievodcu, ktorý s vysielačkami a výbavou pripomína viac tajného agenta ako lesného rangera. V údolí žijú rôzne zvieratá – medvede, pumy, leňochody, tapíry. Jedinečnosťou miestnej flóry sú ale 60 metrové voskové palmy, z ktorých najstaršie majú okolo 120 rokov. Kedysi sa používali na získavanie vosku na výrobu sviečok, a v ich korunách žije vzácny papagáj žltouchý. V národnom parku zriadili aj ošetrovňu týchto paliem, nedá sa však zabrániť tomu, aby majestátne stromy niekedy nevyvrátil silný vietor. Údolie navštevujú aj mnohí ornitológovia, ktorí pozorujú migrácie vtákov a rovnako navštevujú kolibríkov vyššie v horách, zvlášť pozoruhodného čmeľovca včelieho. Cocora je pre nás nepoznaným rajom, a späť do Salenta sa znovu vraciame na frajerských Willysoch. Lebo všade dobre...

04

11:30

apr

2020

Mesto, ktoré vyzlieklo Bolívara Viac o krajine

Mesto, ktoré vyzlieklo Bolívara

Najväčšou kolumbijskou leteckou spoločnosťou - Avianca prilietame do mesta Pereira, hlavného mesta regiónu Risaralda. V rámci nášho objavovania Kolumbie pomaly postupujeme smerom na sever, a napriek tomu, že v hornatých oblastiach často prší, teplota príjemne stúpa. Po zážitkovej prehliadke vidieckeho mestečka Salento a jedinečného údolia Cocora, sa vraciame do Pereiry, kde prespíme noc. Mesto je lokalizované v tzv. Zlatom trojuholníku tvorenom mestami Bogota, Medellín a Cali. Oblasť je známa predovšetkým pestovaním a produkciou fantastickej kávy, preto okolie tvorí mnoho kávových plantáží - pre nás najznámejšia Finca del Café. „Kávový trojuholník“ je tak zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO ako „Coffee Cultural Landscape“, teda vo význame dedičstvo kávových plantáží. Nachádzame sa v centrálnych Kordillerách a pokrývame časť údolia rieky Cauca. Mesto Pereira má názov po bojovníkovi za slobodu spod vlády španielskeho dvora Franciscovi Pereirovi Martinézovi. Dejiny tohto územia ale siahajú oveľa ďalej, až do čias predkolumbovských indiánskych kmeňov Quimbaya a Pijao. V roku 1888 sa zasa na území mesta odohrala posledná „zákonná“ poprava v Kolumbii. Iba 19-ročný David López bol obvinený z vraždy Ricarda Torresa, a tak mu vypálili niekoľko guliek priamo do hrude. V súčasnosti je mesto v krajine prebúdzajúceho sa fénixa dôležitým obchodným a komerčným centrom. V moderných dejinách boli zaznamenané väčšie výkyvy v počte obyvateľov, pretože počas zúfalých občianskych vojen, ktoré sa prehnali krajinou, prichádzali utečenci z väčších miest práve do tejto oblasti. Na druhej strane začiatkom milénia počas hospodárskej krízy mnoho obyvateľov región a mesto opustilo z dôvodu hľadania lepších ekonomických podmienok v iných častiach krajiny. Dnes sa Pereira pýši jednou z najmenších percent nezamestnanosti medzi kolumbijskými mestami a drží sa okolo hodnoty 9%. 14km od mesta sa nachádza novovybudovaný Biopark Ukumari – „zoo budúcnosti“, ktorá združuje rozmanité spektrum druhov flóry aj fauny a do ktorej bolo investovaných viac ako 80 biliónov kolumbijských pesos (!!!). Mesto má aj svoju univerzitnú časť, ktorej dominujú predovšetkým Technická a Katolícka univerzita, a vzhľadom na neustále sa rozširujúcu infraštruktúru, vedenie mesta rokuje o vystavaní lanovkovej siete na prepravu ľudí, tak ako je tomu aj v Medellíne. Mesto si svoju pozornosť získalo aj veľmi nevšednou sochou, ktorá dominuje hlavnému námestiu. Simón Bolívar je v očiach Kolumbijčanov významná historická osobnosť, vďaka ktorej sa oslobodili spod španielskej nadvlády a získali vlastnú štátnosť Veľkej Kolumbie. Každé mesto má po ňom pomenované námestie a po dlhšom čase v krajine máte pocit, že na vás vyskočí aj z chladničky. Starosta Lázaro Nicholls sa dohodol so sochárom Rodrigom Arenas Betancourtom, aby síce postavil Bolívarovu sochu, ale aby ju odlíšil od všetkých ostatných. A tak na námestí sedí nahý Bolívar bez zbraní aj medailí na koňovi a so vztýčenou rukou sa šialene rútia vpred. Socha si vyslúžila istú dávku kontroverzie, a tak sa umenie zase raz muselo obhajovať. Veľká udalosť, ktorá sa každoročne v Pereire koná, je Festival úrody – mestská verejná akcia plná chutí, farieb, vôní a nadšených poľnohospodárov a plantážnikov, ktorí sa prišli pochváliť svojou produkciou. Pereira ponúka viac ako sa na prvý pohľad zdá, a tak sa do nej vždy veľmi rád vraciam.

04

09:48

apr

2020

Soľné dedičstvo Zipaquiry Viac o krajine

Soľné dedičstvo Zipaquiry

Po výživnom dobrodružstve pri posvätnom jazere Guatavita mierime do malebného mestečka centrálnej Kolumbie Zipauiry, ktoré sa od hlavného mesta Bogoty nachádza iba 50km. Z neho je pohodlne dostupné vlakom aj autobusom. Zipaquira má rovnako zaujímavú históriu ako aj ostatné miesta v tejto oblasti, a zväčša sa opiera o indiánsky kmeň Muiscov a osídľovanie španielskymi conquistadormi. Potrebujeme doplniť energiu, a tak sa kúsok od hlavného námestia zastavujeme na rozhodne nevegetariánsky obed, ktorý iba dokazuje význam chovu (nielen) dobytka v regióne Cundinamarca. V Zipaquire sa dokonca narodil víťaz cyklistických pretekov Tour de France z roku 2019 Egan Bernal. Mestečko ale navštevujeme z iného dôvodu. Prichádzame sem kvôli pýche celej Kolumbie a tou je výnimočná Soľná katedrála postavená vo vnútri soľnej bane, štvrtej najväčšej na svete. Poľská Wieliczka je v zozname na druhom mieste, rozhodne však o tej Zipaquirskej môžeme povedať, že je „dizajnovejšia“ a v istom zmysle monumentálnejšia. Pomenovanie Zipaquira pochádza z pôvodného názvu Muiscov, v ktorom sa ich dvaja najväčší vládcovia titulne prezývali zipa a zaque. Zaque vládol severnej časti územia, zipa zasa južnej. Pre Muiscov boli nálezy soli hybnou silou ich obchodu a ekonomiky, soľanku dokázali vyťažiť, a obchodovali s ňou. Vzhľadom k výrobe zlata a k jeho množstvu, ktorým disponovali, môžeme povedať, že pre nich bola soľ nad zlato v pravom zmysle slova. Katedrála bola v priestoroch bane otvorená 16. decembra 1995. Prechádzame cez Banícke námestie a blížime sa k vchodu. Vstupný tunel je skutočne atmosférický, nasvietený červenými neónmi; máme pocit, že vstupujeme do pekla. Teplota neklesá a steny a podlaha sa začínajú meniť na čisté soľné povrchy. Cítime síru a odolávame pokušeniu líznuť si. Dostávame sa do širokého tunela, ktorým kedysi chodili baníci do práce. Tu začína aj oficiálna prehliadka miesta, pri prvom zastavení púte Ježiša na Golgotu. Jednotlivé zastavenia sú reprezentované rôznymi metaforickými zobrazeniami soľného kríža. Pre príklad, keď Ježiš (niekoľkokrát) padá pod ťarchou kríža k zemi, soľný kríž je akoby čoraz viac zasadený hlbšie do zeme. Pri zobrazení Márie Magdalény a Panny Márie je kríž obkolesený dvoma skoro rovnako opracovanými kameňmi. Pri prehovore Ježiša k Bohu sa kríž dotýka stropu jaskyne, ktorý je tvarovaný do úzkych kanálikov vytvárajúcich vlnovité mozaiky. Krížová cesta nás dovedie až do najväčšieho tunela komplexu, ktorý bol využívaný na vývoz materiálu vozíkmi von z bane. Dnes podzemnú uličku tvorí množstvo obchodov so suvenírmi a predmetmi zo smaragdu. Cesta rovno nás vedie priamo do priestoru Soľnej katedrály, v ktorej sa každú nedeľu stretne okolo 3000 veriacich na svätej omši. Katedrála ale nemá svojho biskupa, preto nie je oficiálne vedená v kresťanskej správe. Stavbe dominuje monumentálny nasvietený kríž vytesaný do steny, za hlavným oltárom a celou katedrálou vedie prehliadková ulička Ježišovho života. Sprevádzaní krásnymi sochami Ludovica Consortiho prechádzame od narodenia v Betleheme až po telo Kristovo nad hrobom. V strede katedrály sa nachádza aj zaujímavé dielo autora Carlosa Enrique Rodrígueza s názvom Stvorenie človeka, ktoré si požičiava motívy z Michelangelovho Stvorenia Adama. Vraciame sa späť do obchodnej uličky, ktorej súčasťou je rovnako aj malé smaragdové múzeum a veľká vodná plocha odrážajúca hviezdny jaskynný strop. Pre mnohých príchodzích je návšteva katedrály dych vyrážajúcim zážitkom a zanecháva v nás hlboký dojem.

02

13:24

apr

2020

Duchovia vodného elementu Viac o krajine

Duchovia vodného elementu

Druhý deň nášho aktívneho poznávania Kolumbie stúpame autobusom na východ, prechádzame najväčším mestským parkom hlavného mesta Bogoty a takisto aj jeho bohatými štvrťami, kde majú svoje kondomíniá napríklad speváčka Shakira alebo donedávna aj spevák Juanes. Ruch veľkomesta nám pomaly vystrieda pokojná vidiecka atmosféra a prechádzame tichými mestečkami povedľa lúk plných hovädzieho dobytka. Asi po 40km sa nám po ľavej strane otvorí výhľad na priehradu, ktorej voda zaliala pôvodné mestečko Guatavita. To teraz stojí viac na východ pod cieľom našej cesty – posvätným jazerom indiánskeho kmeňa Muiscov skrytom v krásnej prírode centrálnych Kordiller. Ešteže sme sa celá skupina zmestili do jedného minibusu, inak by nebolo možné dostať sa hrboľatými lesnými cestami až k vstupu do areálu. Pár rokov dozadu platili v chránenej oblasti benevolentnejšie pravidlá, dnes sa musíme držať oficiálneho parkového sprievodcu, ktorý mnohonárodnostným skupinám vysvetľuje v španielčine. Preto kráčame viac pozadu a spoločne objavujeme tajomstvá zeme predkolumbovských predkov, ktorí sa okolo jazera zhromažďovali pri najvýznamnejšej spoločenskej udalosti – rituáli El Dorada. Túto legendu sprevádza mnoho mýtov, hoci historici sa zhodli na definícií El Dorada – zlatého muža, panovníka, ktorý pri prevzatí nástupníctva vyplával spolu so šamanmi na plti do stredu posvätného jazera a pokrytý zlatom doň vošiel, čím na druhej strane rovnako vzdal úctu kmeňovým bohom, predovšetkým bohu Slnka Sué. Informácie a nálezy o rituáli sú zhromažďované v bogotskom Múzeu zlata. Panovníkov nástupca, člen rodu, musel stráviť mnoho rokov v izolácii a učení šamanov, kedy mu bolo dovolené vyjsť z chatrče von iba v noci pri pozorovaní hviezd. Pred osudným vyplávaním na jazero musel prejsť skúškou, pri ktorej bol zvádzaný krásnymi ženami. Pokiaľ odolal, bol hodný trónu a mohol prevziať moc; pokiaľ zlyhal, dočkal sa hanby a ostrihania vlasov. Španielski conquistadori o tomto mieste vedeli pravdepodobne od roku 1531, ale až o 6 rokov neskôr je zdokumentovaný príchod Gonzalesa Jiméneza de Quesadu, o ktorom vieme, že jeho rukou utrpeli Muiscovia mnohé straty... Stúpame po 150-tich schodoch až k trom vyhliadkam, z ktorých pozorujeme jazero. Geológovia vylúčili teórie o vzniku vodnej plochy následkom vulkanického a vápencového základu či pádom meteoritu a zhodujú sa na podzemnom vrstvení pôdy, ktorú tvorí postupne sa rozpúšťajúca soľ. Vychádzajú tiež z faktu, že neďaleko Guatavity sa nachádzajú horúce pramene Sesquilé s vysokým obsahom soli, ktoré znižujú tvrdosť pôdy. Miesto pôsobí mysticky a častokrát je v okolí jazera absolútne ticho. Miestna sprievodkyňa rozpráva príhodu, ako miesto navštívila s partiou kamarátov a veľmi ju tam rozbolela hlava. Musela sa posadiť a poprosila, aby ju bolesť prešla. Keď sa vrátila domov, hlava ju bolieť prestala a na druhý deň všetci jej priatelia ochoreli. Podobné situácie sú tam vraj bežné. Vysvetlení, samozrejme, môže byť mnoho, v každom prípade Guatavita nie je jediné posvätné jazero indiánov. Poznáme tiež jazerá Iguaque a Siecha. Navyše sa v indiánskej mytológií spomína jazerná príšera z jazera Tota a rovnako bohyňa Bachué, ktorá sa so svojím synom zmenila v Iguaque na hadov. Muiscovia verili v prírodu a štyri živly, takisto aj na prechod medzi naším a spirituálnym svetom. Najnovšie výskumy potvrdili silné energetické zoskupenia práve na miestach s podzemnou vodou. Všetky podobné informácie sú základom fascinácie, konšpiračných teórií; ale ako to už býva, vo výsledku, so zrnkom pravdy.

01

10:09

apr

2020

„Není všechno zlato, co se třpytí“ Viac o krajine

„Není všechno zlato, co se třpytí“

Neďaleko centrálneho Bolívarovho námestia v hlavnom meste Kolumbie – Bogote - sa nachádza jedno z najväčších múzeí zlata na svete. Nesie veľmi jednoduché pomenovanie – Museo del Oro – a v jeho blízkosti sa rovnako dá navštíviť aj jedinečné Medzinárodné múzeum smaragdov. Tomu boli venované priestory na 27. poschodí neďalekej budovy Banco de la República, ktorá má čiastočne pod správou aj Múzeum zlata. Múzeum je našou poslednou oficiálnou zastávkou pred ukončením prehliadky hlavného mesta a nechávame sa unášať sugestívnou atmosférou jednotlivých prehliadkových miestností. Nálezy a artefakty uložené v ňom sú venované dvanástim indiánskym kmeňom, tzv. predkolumbovským obyvateľom severnej Južnej Ameriky, a to prevažne kmeňu Muiscov. „Pobočky“ tohto múzea sú aj v iných mestách Kolumbie: v Cartagene, Santa Marte, Cali... kde sú jednotlivé expozície konkrétnejšie venované regionálnym kmeňom pôvodných obyvateľov. Pred vstupom do priestorov je dôležité si uvedomiť, že vchádzame do sveta, v ktorom neplatili etické pravidlá našej súčasnej spoločnosti, do sveta, v ktorom si významy protirečia a navzájom sa dopĺňajú. Mali by sme prestať chápať človeka ako individualitu. Je súčasťou celku - prírody, stromom, ktorého korene – nohy sú pevne zasadené v zemi, kmeňom – silné telo drží váhu, konármi – ruky sa načahujú k nebesiam, a listami – vlasy vejú vo vetre. Perfektná harmónia živlov v priestore. Kríž sa stáva znamením univerza, v smere štyroch svetových strán sa priamky opäť stretnú a uzatvoria celok. Je to kruh, guľa, Zem. Priestory tvoria tri poschodia – na prízemí sú toalety, licencovaná predajňa a príjemná kaviareň. Druhé poschodie je venované nálezom, ktoré boli vyrobené rôznymi technikami. Predmety sa vyznačujú veľmi dôslednou remeselnou prácou, a tak isto ako aj španielsky conquistadori, aj my by sme sa mohli nechať oklamať dojmom, že sú všetky vyrobené zo zlata. Väčšina nálezov v múzeu sú však zo zliatiny zlata, striebra a medi, s výnimkou tých najvýznamnejších exponátov. Aktuálne je v múzeu vystavených 4975 obetných alebo náboženských predmetov, 385 zväčša keramických sošiek a 636 iných exponátov. Medzi tie patrí napríklad pozlátená mušľa, ktorá nás víta hneď na začiatku prehliadky. Mušľa bola pre indiánov posvätný predmet, prikladali si ju k uchu, počúvali zvuk mora a dostávali sa do kontaktu s prírodou a božstvom. Mušľa však súvisí aj s používaním pre nás pravdepodobne najdôležitejšieho indiánskeho predmetu – popora. Poporo sa skladá z troch častí – spodnej guľovitej, ktorá predstavuje posvätné jazero, z ihlice zasadenej v hrdle predmetu, ktorá predstavuje „výťah“ - zostup do jazera, z vrchnej časti tvorenej zo štyroch „gúľ“, ktoré reprezentujú štyri živly. Muiscovia boli známi žuvaním listov koky. Aby sa ale mohli priblížiť k svojim bohom a meditovať, práve poporo im slúžilo na prijímanie napríklad prášku z rozdrvených mušlí, ktoré v rôznych kombináciách s ďalšími „prísadami“ spôsobovali „oslobodenie mysle“... Na treťom poschodí sa nachádza najznámejšie poporo, ktoré stálo na začiatku zbierky Múzea zlata započatej pred osemdesiatimi rokmi. Od neho už iba niekoľko metrov je vystavený najobdivovanejší predmet. Indiánsky raft z 24 karátového zlata, na ktorom stojí panovník El Dorado - zlatý muž - a pláva do stredu posvätného jazera. Aspoň taká je odpoveď historikov na legendu. Napriek tomu, že Muiscovia mali prístup k množstvu zlata, nikdy pre nich neznamenalo viac ako možnosť priblížiť sa k svojim bohom, najmä k bohu Slnka Sué, kvôli jeho jasnej žltej farbe.

23

11:12

mar

2020

Nenájdete dva rovnaké pomaranče Viac o krajine

Nenájdete dva rovnaké pomaranče

Poznáte kolumbijského sochára a maliara Fernanda Botera? - Niečo mi to hovorí, nenamaľoval náhodou Monu Lisu? - Presne tak. A tiež pomaranče. Veľa pomarančov. Umelecký svet Kolumbie je naozaj pestrý a treba povedať, že siaha ďaleko za Shakiru a Sofíu Vergaru. Keďže sa ale chceme chvíľu usmievať, nebudeme sa rozpisovať o sto rokoch v samote a už určite nie o láske v čase cholery. Predstavíme si umelca, ktorý sa hlási k významu mottu: „Častokrát sa spytujem svojho zdravého rozumu... a niekedy odpovie.“ Prechádzame farebnými uličkami historickej štvrte hlavného mesta Kolumbie Bogoty, a pred návštevou centrálneho Bolívarovho námestia vstupujeme do Boterovho múzea. Priestory postavené v duchu španielskej koloniálnej architektúry sú venované stále aktívnemu a pôsobiacemu umelcovi, ktorý je známy svojimi priestorovými stvárneniami a zobrazeniami. Koloniálna budova má svoju typickú architektúru - v strede objektu sa rozprestiera neveľká záhrada, v centre ktorej zurčí fontána, okná nesú svoje typické oblúkovité konštrukcie a stropy balkónov sú zatiaľ bez podpier drevených trámov. Diela môžeme obdivovať na prízemí aj na prvom poschodí budovy, a upútajú aj toho, kto sa umeniu nevenuje, alebo neprikladá sochárstvu väčší umelecký význam. Na to, aby sme pochopili poetiku Boterových diel, je dobré spomenúť niekoľko míľnikov v jeho živote, ktoré ho v rámci tvorby ovplyvnili. Rodák z Medellína (1932) vyrastal bez otca s dvoma súrodencami. Podliehal prísnej jezuitskej výchove, ktorá zatiaľ objektívne formovala jeho subjektívny pohľad na svet aj ľudí. Ako malý chlapec stával pred arénou a maľoval býčie zápasy. Mnohokrát sa mu podarilo uverejniť svoje nákresy a karikatúry aj v miestnych periodikách. Neskôr, keď sa jeho názor sformoval do poetiky, vyhlásil, že veľkou inšpiráciou mu je pri tvorbe práve známe Danteho dielo Božská komédia. Je tomu tak preto, lebo sa pohyboval aj medzi chudobnejším obyvateľstvom a častokrát maľoval výjavy z chudobných štvrtí, čím si získal pozornosť umeleckej obce. Ako správny poslucháč jezuitskej školy sa postupne začal zaujímať o ženy a sexualitu ako takú, čo viedlo k jeho prvým náčrtom aktov. Neskôr ho kvôli morálke zo školy vylúčili. Ako dvadsaťročný vyhral súťaž vyhlásenú združením kolumbijských umelcov. Výhru v prepočte 7000 dolárov investoval do ciest po Európe. Prácou s objemom a tvarmi sa stal známym predovšetkým vo Florencii, Madride a v Paríži. Jeho nadrozmerné diela boli ako prvé vystavené v roku 1992 priamo na Elyzejských poliach. Kolumbijčania sú hrdí predovšetkým na to, že v roku 2010 daroval zbierku svojich 208 diel priamo centrálnej Banco República, a mnohé z nich môžeme vidieť práve na Boterovom námestí v Medellíne, kde je voľne dostupných a vystavených jeho 23 sôch. Parafrázovanie známeho, dokonalé odliatky a perfekcionistická koloratúra sú charakteristickými črtami umelca, ktorého diela sa prikláňajú k ironizovaniu skutočnosti, a čo je dôležité, častokrát aj k úsmevom nad smutným. Neverím, že existuje niekto, kto by nedostal chuť na pomaranče pri pohľade na jeho maľby. A prečo práve pomaranče? Pretože ani v skutočnosti nenájdete dva navlas rovnaké. A „jablká sú pre snobov“...

20

13:22

mar

2020

Hlavné námestie hlavného mesta Viac o krajine

Hlavné námestie hlavného mesta

V rámci prehliadky hlavného mesta Kolumbie Bogoty máme za sebou dominantu celého údolia – posvätný vrch Monserrate, a tak môžeme pokračovať na hlavné, Bolívarovo námestie, kde je sústredená výkonná, zákonodarná, ale aj súdna moc Kolumbie... čím sa stalo neodmysliteľnou súčasťou centralizovaného sociálno-politického života mesta. Od námestia Los Periodistas (Námestie novinárov) je to naozaj kúsok. Prechádzame farebnými, atmosférickými a bohémskymi uličkami historickej štvrte La Candelaria (v preklade Hromnice), v ktorej sú steny domov pomaľované a nastriekané v duchu modernistického street artu. Prechádzame veľmi jedinečným menším námestíčkom Chorro de Quevedo, veľmi dôležitým miestom pre tie najskoršie dejiny civilizovanej Kolumbie. Práve na tomto mieste totiž španielsky conquistador Gonzalo Jiménez de Quesada dal postaviť prvých 12 chatrčí pre svoju družinu. Túto udalosť reflektuje aj pamätník zobrazujúci 12 chatrčí ako okná (otvory) v múre. Na tomto mieste môžete častokrát počuť pouličných hudobníkov, stand-up komikov, ale aj vidieť napríklad predstavenie bábkového divadla, ktorí rozdávajú úsmevy neveľkým tvoriacim sa skupinkám okoloidúcich. Po ľavej strane míňame Múzeum mincí, Múzeum Fernanda Botera, známeho kolumbijského sochára a maliara, koloniálny dom kedysi slúžiaci ako sídlo prezidenta, odkiaľ raz ušiel Osloboditeľ Bolívar za svojou milovanou Manuelitou, a takisto aj prvú hvezdáreň. A už sme aj tu, Námestie Simóna Bolívara. Pouliční obchodníci so šťavnatým ovocím, ale aj farebnými suvenírmi, gitaristi a živé sochy, stovky holubov a lamy, ktoré musia na svojich chrbtoch znášať stokilových turistov. Civilizovaná Bogota s premyslenou infraštruktúrou a bohatým spoločenským životom ako na dlani. V približne desaťmiliónovom meste má svoje sídlo aj prezident, ktorým je aktuálne Iván Duque Márquez. Palác si môžeme odfotiť z diaľky, budova je postavená za monumentálnym Capitoliom, v ktorom zasadá Kongres, zložený zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Po jeho schodoch kráčal aj zvolený Pablo Escobar, zatiaľ čo mu jeho priaznivci núkali svoje kravaty, aby mu bol umožnený vstup na zasadnutie. Pred nami je situovaná vari najkrajšia budova námestia, Palacio Liévano. Tu sídli starostka Bogoty Claudia López Hernández. Kedysi interiér paláca slúžil ako trhovisko. Po pravej strane vidíme najnovšiu budova námestia, je ňou nechválne známy Justičný palác. Pred rokom 1985 bol palác tvorený tromi obdĺžnikovými stavbami postavenými akoby jedna v druhej. O úrade sa hovorilo, že je nedobytný. Ale tak ako sa potopil Titanic, tak dobyla Justičný palác v ´85 marxistická partizánska odbojová skupina M-19, ktorú si najal Escobar, aby zničil všetky dôkazy, ktoré boli proti nemu v budove zhromažďované. Bol to masaker, bolo zabitých 11 sudcov a viac ako 100 civilov. Budovu museli po incidente prestavať, rovnako ako aj celú plochu námestia (napríklad vytrhali električkové koľaje). 3 zložky štátnej moci ale opäť predstavujú akoby 3 samostatne stojace budovy, ktoré tvoria vstup do nového Justičného paláca. Krásu námestia nám uzatvára rímskokatolícka metropolitná katedrála, ktorá je sídlom arcibiskupa Bogoty a v ktorej sa nachádza aj hrob už spomínaného de Quesadu. Hlavné námestie hlavného mesta tak návštevníkom ponúka dejiny, smútok, ale aj obrovskú nádej a živelnosť.

17

12:01

mar

2020

Simón Bolívar a jeho quinta Viac o krajine

Simón Bolívar a jeho quinta

Milan Rastislav Štefánik raz vyslovil myšlienku: "Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný." Ak by bol Štefánik súčasťou kolumbijskej histórie, myslím, že by si Kolumbijčania tento citát veľmi radi pripomínali. Sloboda je tá najkrajšia a najnebezpečnejšia posadnutosť. Súčasťou kolumbijskej histórie sa ale stal Simón Bolívar. Osloboditeľ, ako ho prezývajú. Naozaj, skoro v každom meste má svoju sochu alebo je po ňom pomenované námestie. "Keď sa tyrania stane zákonom, vzdor je na mieste." Bolívar sa narodil v roku 1783 v Caracase vo Venezuele a stal sa symbolom boja za slobodu od španielskej nadvlády. Syn šľachtica, od ktorého všetci očakávali veľké veci, dokonca študoval v Španielsku. Bol výborný rétor, orientoval sa v politike a zaujímal sa o postupne sa vyostrujúci konflikt medzi Španielskom a jeho generálnymi kapitanátmi. Totiž od roku 1547 bolo územie Južnej Ameriky pod správou Španielov rozdelené na štyri územné celky: Nové Španielsko, Nová Granada, Peru a La Plata. Pohár trpezlivosti pretiekol v roku 1791, kedy vypuklo oficiálne povstanie proti španielskej koloniálnej vláde. O 20 rokov neskôr vyhlásila nezávislosť junta v Caracase a do diania sa zapája Simón Bolivár, ktorý istý čas v celej veci pôsobí ako diplomat na vyjednávaniach v Anglicku. Definitívne víťazstvo prichádza v roku 1819 porážkou španielskych vojsk pri Boyacá. Simón Bolívar sa stáva prvým prezidentom Veľkej Kolumbie a získava uznanie všetkých španielskych Juhoameričanov. Rokuje so španielskymi územiami Strednej Ameriky, pohráva sa s myšlienkou vytvoriť formu panamerického zväzu štátov. Ťažko však spojiť niečo, čo už raz bolo rozdelené. Sloboda je najnebezpečnejšia posadnutosť, pretože principiálne dokáže neustále ukrajovať z celku. A to až k samostatnému jedincovi. Územie Veľkej Kolumbie sa zmenšovalo. Dejiny nám ukázali osamostatnenie Venezuely, Ekvádoru a v roku 1903 aj Panamy. Simón Bolívar umiera v roku 1830 v Santa Marte v Kolumbii na tuberkulózu. Ako stúpame autobusom k posvätnej hore Monserrate, ktorá sa týči nad Bogotou, po pravej strane míňame v stromoch skryté dvere. Za nimi sa nachádza Quinta de Simón Bolívar, dom s bohatou históriou, ktorý nesie meno po Osloboditeľovi. V roku 1800 predáva Monserratská cirkev pozemok obchodníkovi s tabakom José Antoniovi Portocarrerovi. Ten na pozemku stavia honosný vidiecky dom, ktorý je venovaný manželke vicekráľa Antonia Amara, stále však ostáva v Portocarrerovej správe. V roku 1820 sa v podstate už bývalá vláda Novej Granady rozhodne sídlo darovať práve Simónovi Bolívarovi za jeho služby a snahu v boji o nezávislosť Veľkej Kolumbie. Bolívar žil v quinte iba veľmi sporadicky, keďže ho jeho povinnosti nútili cestovať skoro po celej Južnej Amerike. Po jeho smrti a po ďalšom vlastníkovi José Parisovi bola z domu chvíľu nemocnica, chvíľu škola, piváreň či istú dobu aj garbiareň. V roku 1919 vyhlásil Kolumbijský historický inštitút zbierku, na základe ktorej bolo neskôr vytvorené múzeum diplomacie a kultúry venované Bolívarovej pamiatke. Vychádzajúc zo Štefánikovho citátu si Kolumbijčania svoju slobodu zaslúžia. Svojich Osloboditeľov ale neustále hľadajú.