Čakajte prosím...

Fórum

55 príspevkov

13

08:53

máj

2019

Selfie

Selfie

Vy ešte nemáte selfie z Uzbekistanu? Tak rýchlo to treba napraviť.. v posledných rokoch cestuje stále viac a viac ľudí, a preto kúty sveta, kde ste pred nedávnom stali len sami, sa postupne zapĺňajú. Poďte s nami na miesta, kde ešte masový turizmus úplne nedorazil. Ale svet sa mení, stihnite to!! Vedeli ste napríklad, že za prvý tzv. fotografický autoportrét je považovaný dagerotyp z roku 1839? Zhotovil ho Robert Cornelius, keď si prvýkrát sadol pred svoj objektív a „cvakol“. Ono to cvaknutie nebolo úplne jednoduché. Vyhotovenie odrazu obrazu na svetlocitlivom materiáli trvalo nejaký ten čas. Tak napríklad Cornelius nielen že počas svojej „selfie“ stihol odkryť kryt objektívu, on sa stihol aj presunúť pred stoličku, sadnúť si a cca minútku tam sedieť, a potom skočiť pred objektív a zakryť ho. To, čo my dnes spravíme natočením objektívu na seba a spravením jedného „cvak“ alebo žmurknutia do telefónu. Uzbekistan je krajinou, ktorá vás svojou históriu dostane. Nielen Samarkand, ale aj Buchara, z ktorej je táto fotografia, vás neprestanú udivovať. Budete cvakať hlavne očami a ukladať si svoje spomienky do databázy, ktorá nedevalvuje ani rokmi: vaša cestovateľská pamäť.  

Selfie

Katarína Líšková

21

02:40

apr

2019

Uzbecká Nurata, dokonalé Manti a pevnosť Alexandra Veľkého

Uzbecká Nurata, dokonalé Manti a pevnosť Alexandra Veľkého

Po Taškente a Samarkande odchádzame ráno z legendárneho mesta smer púšť Kyzylkum. Cesta je spočiatku monotónna, no akonáhle sa dostaneme k Nuratským horám, krajina je prenikavo zelená, posiata pasúcimi sa stádami a napokon aj krásnymi kopcami. Ak by vás tu vyhodili, netipovali by ste Uzbekistan, ale skôr Kirgizsko či Mongolsko. Výdatný dážď rozvodnil malé riečky, a tak sme aj my naším autobusom museli tri krát prebrodiť rieku vyliatu cez cestu. Zážitky zbierame naozaj všade! Pred tým ako sa dostaneme ku Kyzylkum si naplánujeme zastávku v malom, stále pomerne neznámom mestečku Nurata. Akosi ho turisti obchádzajú, ale my vieme, že sa tu skrýva niekoľko pokladov. Hlavná turistická trasa vedie zo Samarkandu do Buchary a málokto spraví „obchádzku“ týmito končinami. Zastavíme sa v centre mestečka, aby sme sa mohli pozrieť na ruiny pevnosti. Bola by možno obyčajnou, ale fakt, že ju tu po sebe zanechal Alexander Veľký z nej robí fascinujúce miesto. Je piatok a viacero domácich sa rozhodlo pre návštevu Nuraty, nie kvôli pevnosti, ale kvôli areálu, ktorý je priamo pod ňou a ktorý má pre Uzbekov punc posvätnosti. Okrem areálu s mešitou tu nájdu sväté jazierko s rybami a hneď vedľa aj svätý prameň, kam si chodia naberať vodu. Mnohí si vyšliapali na pevnosť, a tak sme sa pridali k nim. Okrem nás tu sú len a len domáci, tak to má krásny pocit autenticity. Vyštverali sme sa hore a pod nami vidno celú Nuratu, doznievanie hôr a napokon rovinu prepletenú s nekonečnom, ktorá uteká stovky kilometrov púšťou Kyzylkum. Zlatým klincom Nuraty však nie je len pevnosť, ale náš obed. Budeme obedovať totiž u Saidy, milej pani domácej, ktorá otvorila svoj tradičný uzbecký dom, aby tu občas hostila turistov. Vojdeme dnu a otvorí sa nám krásna záhradka. Presne takto tieto domy fungujú. Z vonku by ste o ne ani nezakopli a dnu je malý raj. Na obed sa podávajú Manti, taštičky plnené hovädzím mäsom a polievka s ryžou, známa ako Mastava. Manti sú dokonalé. Sú čerstvé, ručne robené, presne také, ako sa zvyknú robiť v uzbeckých domácnostiach bez turistických príkras. Sú tak lahodné, že ich jemné cesto sa rozplýva na jazyku a skvelo ich chuť zvýrazní aj papriková omáčka. K tomu výber zo šalátov, chlieb, nekonečné misky čaju, a uzbecké hody sa môžu začať. Ešte raz prespíme v jurtách a sme v bájnej Buchare!  

Uzbecká Nurata, dokonalé Manti a pevnosť Alexandra Veľkého

Tomáš Kubuš, BUBO

24

20:08

júl

2018

Jurty, ťavy, nomádi a zážitky

Jurty, ťavy, nomádi a zážitky

Počas našej cesty po stopách Hodvábnej cesty na chvíľku zvoľníme tempo, vypneme a užívame si nomádske ticho na okraji púšte Kyzylkum, neďaleko brehov umelo vytvoreného jazera Aidarkul. Nebyť Syr Darye, nikdy by tu táto obrovská a málo známa vodná plocha nestála. Leto je v týchto končinách suché, horúce a rozpálené akoby na konci strednej Ázie už mala stáť brána do pekla. Aj napriek tomu opúšťame mestá a vydávame sa na prah púšte. Prečo to robíme? Odpoveď je viac než jednoduchá. Práve tu začínajú zážitky. Tu na okraji Kyzylkumu stoja postavené jurty a práve tam budeme tráviť našu dnešnú noc. Tak ako nomádi pred nami, tak ako sa na tieto končiny patrí už stovky rokov. Zaobídeme sa však bez stád, ktoré nomádov sprevádzali. Ocitneme sa v našom „jurtovišti“ a červená nálepka BUBO, ktorú sme sem nalepili nám prinesie maličký závan „domova“. Sadneme si na tapčany, dostaneme kanvičky čaju, malé mištičky pialy, oriešky, sušené marhuľové kôstky, hrozienka a kusy cukru do čaju. Nalievame si čaj a keďže oslavujeme aj narodeniny, tak do čajových mištičiek sa vkráda aj priezračná, uzbecká vodka. Takto to tu funguje. Tu sa islam vníma inak a aj Uzbeci si radi vypijú niekoľko mištičiek vodky. Podvečer, keď sa horúčava stiahne ideme loviť zážitky na ťavy. Nie klasické, jednohrbé ako poznáte s Tuniska či Maroka, ale dvojhrbé, baktríjske ťavy, ktoré križovali priesmyky Hodvábnej cesty. Sadneme si na ne, pevne sa držať, ťava sebou ostro trhne a o sekundu stojí na štyroch, pripravená vyraziť. Pár krokov a mizne za pahorkom v nekonečne. Púšťou sa preháňa teplý vietor a ťava sa rytmicky kolíše do rytmu. Romantická predstava je ísť s karavánou trebárs do Buchary, ale v realite to muselo byť sakra namáhavé. Vrátime sa radšej do nášho tábora. Litre čaju, rozhovory, smiech. Presne ako by to malo vyzerať na takomto mieste. Večer oblohu obsadia hviezdy, najprv jedna, potom znenazdajky niekoľko desiatok a odrazu je nimi posiate celé nebo vytvárajúc medzi sebou útvary a súhvezdia. Rozhorí sa oheň, ticho pretne praskajúce drevo a hrdelný spev Džumu, kazašského nomáda hrajúceho na svojom tradičnom hudobnom nástroji zvanom dotar. To znamená dva a tak má len dve struny, no dokáže s nimi divy. Piesne o láske, ťahavé príbehy, aké sa na týchto miestach spievajú stáročia. Ak ešte niečo nezmizlo z Hodvábnej cesty, tak sú to práve takéto tradície a ľudia ako Džuma, v ktorých stále prebývajú. Zážitkom je iba byť tu, počúvať a predstavovať si koľko stáročí tadiaľto kráčalo. 

Jurty, ťavy, nomádi a zážitky

Tomáš Kubuš, BUBO

23

13:14

júl

2018

Na uzbeckom trhovisku

Na uzbeckom trhovisku

Trhovisko vo svete je fenomén, no ak si vezmeme trhoviská či bazárové miesta tu v strednej Ázii, tak hovoríme o dejinách, súčasnosti aj budúcnosti a jednoducho o všetkom, pretože práve v prachu trhoviska sa tvorí život týchto oblastí. Po Kazachstane sme sa dostali do exotického Uzbekistanu a tu na nás čakalo hneď niekoľko trhovísk. Bazár Mirobod, obrovský mikrosvet menom Čorsu, samarkandský Siob čo bucharské, bazárové uličky zakliate v čase. Všetky tieto miesta majú čosi spoločné a pritom každé z nich je iné a unikátne. Naším prvým kontaktom so svetom uzbeckých bazárov je v hlavnom meste Taškent. Neďaleko hotela, kde pravidelne spávame, stojí bazár Mirobod, pomenovaný podľa našej štvrte. Má ráz sovietskeho mesta s panelákmi, no pár metrov od nich stoja nízke, uzbecké domy s veľkými záhradami, ukrytými za stenami. Mirobod je miestom, kde sa prelínajú kultúry, pretína východ aj západ. Pár metrov od trhoviska sa dvíha nádherná ortodoxná katedrála a naokolo nevidno žiadnu mešitu. Stále sme v islamskom svete, hoci inom ako nám ukazuje mainstream. Ešte lepším miestom je však bazár Čorsu, kde sa pozrieme o čosi neskôr. Čorsu je ako magnet a ľudia malé, kovové piliny roztrúsené po okolí. Snáď nikto nedokáže prejsť bez toho, aby ho aspoň na malý čas nepritiahlo bazárové volanie. Všade naokolo sú ľudia, maršrutky sem chrlia ďalšie a ďalšie armády nakupujúcich a tí spoločne v jednom šíku kráčajú navzdory bazárovým bránam. Tu sa rozdelia do všetkých svetových strán a boj, teda zjednávanie a handrkovanie o tovar sa môže začať. Pod bazárovou kupolou je snáď stovka predavačov. Všetci perfektne upravení, čistí, takmer v bielych zásterách, stojac nad svojimi pultami či výkladmi. Cestovatelia z 19.storočia, ktorí mali to šťastie ocitnúť sa tu, by neverili vlastným očiam. Oni poznali bazár ako chaotické miesto, kde nikto nevedel kde čo stojí. Dnes majú trhoviská svoje vlastné štvrte, ako naše supermarkety. Vo vitrínach či na pultoch ležia kusy mäsa. Čerstvé, voňavé, bez jedinej muchy. Nič čo si našinec predstavuje pod pojmom „stredoázijské trhovisko“. Vedľa sa predávajú syry, kopce tvarohu, domáci jogurt, mlieko či fermentované mlieko. Sušené guľôčky churuty vydržia mesiace a nomádi by bez nich snáď ani neprežili. Ženy neďaleko odtiaľto krájajú zeleninu na jemné, tenučké pásiky a šikovne z nich namiešajú šaláty. Ochutnali ste už uzbecké kvasené uhorky? Musíte to skúsiť. Kupujem balíček a vždy všetkým chutia. Robia ich tu najlepšie na svete? Ak si človek myslí, že toto je všetko, hlboko sa mýli. O poschodie vyššie máme chalvu, uzbecké sladkosti, nahrubo nasekaný cukor, keksíky, drobnosti aj sladkosti a nechýba tu ani korenie, balíky ryže, sušený cícer či bylinky. Uzbecká chalva je iná ako tá, čo poznáte z Turecka či iných krajín. Táto má svoj základ v kondenzovanom mlieku a chutí perfektne, len je kalorická bomba. Kúsok či dva snáď prežijeme, no nie? Vonku má svoje miesto zelenina aj ovocie. Tieto časti vždy patria medzi najfotogenickejšie. Ženy vo farebných šatách, ktorým sa v úsmeve sem tam zaligoce zlatý zub, tu prekecajú počas predávania celé hodiny. Sedia na pultoch, na stoličkách, zhovárajú sa a akoby sem neprišli predávať, ale zistiť všetko čo sa dá. To, že predajú a zarobia pár tisíc somov, to je akoby len príjemný bonus. Ponoríme sa do farebného sveta a nakupujeme čerstvé hrozno, mäkké, prezreté figy, jablká, marhule, broskyne a sem tam nejaké oriešky. Na konci bazárovej uličky sú pekárne. Obrovské, rozpálené pece tandoor kŕmia cestom, ktoré prilepia na ich vriace steny a o pár minút vyberú zlatý, okrúhly chlieb zvaný non. Nič nie je v Uzbekistane lepšie, ako keď vám dajú do rúk čerstvý, teplý chlieb vybratý z pece pred vami. Sledovať pekárov pri práci je zážitok a hneď nás volajú priamo k peci, aby sme videli všetko čo sa tu deje. Rozvaľkať cesto, upraviť ho do okrúhleho tvaru a potom neodmysliteľná pečiatka priamo do stredu. Geniálne. Bazárom by sa dalo túlať hodiny, ale my pokračujeme ďalej, aby sme si užili aj iné krásy stále málo známeho Uzbekistanu. 

Na uzbeckom trhovisku

Tomáš Kubuš, BUBO

23

16:42

sep

2017

Bazárovými uličkami Buchary

Bazárovými uličkami Buchary

Ak sa vydáte po Samarkande po stopách Hodvábnej cesty smer západ, skôr či neskôr musíte skončiť v Buchare. Takto by pokojne mohla znieť rada aj pred niekoľkými stáročiami a takto to platí aj do dnešných dní. My sme však do Buchary nešli nudnou, priamou cestou, ale odskočili sme ochutnať aké je to byť aspoň na deň nomádom. Prespali sme v jurtách, jazdili na ťavách, ochutnávali medovú vodku, sedeli pri ohni, počúvali starobylé, nomádske piesne a sledovali nádhernú oblohu plnú hviezd. Krásne tu človek vypne, oddýchne si a s vyčistenou hlavou môžeme ísť do Buchary. Táto perla Hodvábnej cesty v sebe mieša dejiny a stáročia ako keď vezmete čajové lístky, položíte ich na dnu kanvičky, zalejete vodou a oni sa odrazu odrazia od dna a prehadzujú sa cez seba. Tam vytŕča minaret Kalon z 12.storočia, oproti nemu stojí o niekoľko stoviek rokov novšia medresa Mir-i-Arab. Za rohom pod úrovňou ulice svätyňa Magoki Attari, kde kedysi horel posvätný oheň Zoroastriánov, klenby bazáru si pamätajú slávne roky vlády Šajbanovcov a na periférii starého mesta spočíva pod kupolou Ismail Somoní, veľký panovník 10.storočia. Každý krok vás vezme do iného sveta, do iného príbehu. Tými bola Hodvábna cesta prešpikovaná a preto nás tak veľmi priťahuje do dnešných dní. Túlame sa bucharskými bazármi, zjednávame hodvábne šatky, exotické pečiatky na chleby, koreniny, čaje, ale aj keramiku či iné drobnosti, ktoré nám tento kút sveta budú pripomínať. Každý si v kufri či batohu odtiaľto niečo odnesie a to je na tom pekné. Atmosfére tu podľahne aj ten, čo nikde nikdy nič nekupuje. Do toho všetkého sa nám priplietli krásne bucharské koberce a ani tie sme v obchode nenechali všetky. Podvečer po prehliadke unikátnych miest skončili niektorí z nás v tradičnom stredovekom hammame, kde si človek môže vychutnať už takmer dávno zabudnuté remeslo. Iní dali prednosť pivku či šašlíku neďaleko jazierka na námestí Ljabi Chauz pod staručkými morušami. Takú baraninu akú vedia pripraviť tu nenájdete nikde na svete. Dokonalosť napichnutá na kovovej ihlici. K tomu misku čaju, čerstvý chlieb, šalát a nevládzete to zjesť. A účet? Za hostinu pokojne zaplatíte dve či tri eurá. Uzbekistan je stále neuveriteľnou krajinou. Pre mnohých je veľkou neznámou, no svet ho už začal objavovať a vidí tú krásu, ktorá má potenciál. Neváhajte a poďte sa presvedčiť na vlastné oči, že Uzbekistan nie je len šedivá masa socialistickej architektúry, ale že je to orientálna rozprávka. 

Bazárovými uličkami Buchary

Tomáš Kubuš z BUBO

17

19:09

sep

2017

Najlepší plov Samarkandu

Najlepší plov Samarkandu

Legendárna Hodvábna cesta nás priviedla do Samarkandu; bájneho mesta plného príbehov a unikátnych stavieb, ktoré sami o sebe zosobňujú dušu celej strednej Ázie. Okrem stavieb, mešít, medries či okázalých hrobiek je Samarkand aj miestom, kde si dokonale vychutnáme domácu, uzbeckú kuchyňu. Ak sa povie Samarkand, mnohí akoby jedným dychom povedia Plov. Hovorí sa, že práve tu ho pripravujú najlepšie nielen v Uzbekistane, ale v celom stredoázijskom regióne. My samozrejme nemôžeme nebyť pri tom. Po tom ako si vychutnáme samarkandskú ikonu v podobe námestia Registan a aspoň na chvíľku splynieme so stavbami starými niekoľko stáročí nasadneme do nášho autobusu a odvezieme sa na miesto kam nechodia turisti. Centrum plovu. Je ich niekoľko, no nie všade pripravujú ten najlepší plov. Vstúpime do nenápadných dverí za ktorými sa rozleje nádvorie so stolmi či tapčanmi. Všade sú domáci. Celé rodiny, muži v tubaťejkách, ženy so zlatými zubami, deti a my. Podávajú tu len jedno jedlo a tým je plov. Veď kvôli nemu sme sem koniec koncov prišli. Pripravujú ho tu v obrovskom hrnci a celý priestor vďaka nemu rozvoniava. Sadneme si k nášmu stolu a čoskoro na ňom pristávajú tanieriky s miestnymi šalátmi. Cibuľka, rajčiny plné vône, uhorky, neskutočný, hustý, biely jogurt, na drobno nakrájaná jarná cibuľka, bylinky a kôpor. K tomu obrovské pecne samarkandského chleba. Čerstvý je tak chutný, chrumkavý, že by k nemu človek nepotreboval nič a zjedol by ho pokojne aj kilo. Kanvičky zeleného a čierneho čaju len dotvárajú uzbecký kolorit. O chvíľku na stole pristanú velikánske taniere plné plovu. Prvý nádych je krásny. Voňavý, lákavý, orientálny plov. Kopec ryže, nahrubo nakrájaná dusená mrkva, cícer a hrozienka. Prelínanie sladkých a slaných chutí. Tu v strednej Ázii to vedia priam dokonale. Nesmie tu chýbať ani baranie mäso, ktorým sa plov napokon „ozdobí“. Našinec má voči baranine často výhrady, no to len do momentu, kým sa ocitne v tomto regióne a ochutná ako vedia pripraviť baraninu v strednej Ázii. „Veď to vôbec nemá žiadnu pachuť. To ani nechutí ako baranina“ počúvam s každým našim zájazdom a o pár dní sa odtiaľto vracajú domov milovníci baraniny. Tak to jednoducho býva. Pripravujú ju tu stovky rokov, tak ju predsa nebudú pripravovať zle, no nie? Plov je uzbeckým národným pokladom. Jedlom číslo jedna, najtradičnejším jedlom krajiny a ak sa tu ocitnete, jednoducho nemôžete odísť bez toho, aby ste ho neochutnali. Vo svete ho nájdeme pod mnohými menami ako Pilaf, Pulao, Pilav či dokonca Pulaka, ale ten najlepší robia práve tu v Uzbekistane. Nezaobíde sa tu bez neho žiadna oslava ani žiadna svadba a musí ho vedieť robiť každá uzbecká žena, ktorá sa chce vydávať. Plov je tak starý, že ho poznal už slávny lekár Avicenna, ktorý si dokonca zapísal jeho recept a Peržania ho vďaka tomu dodnes volajú „otec pilafu“. Kto by to bol o ňom tušil, však? Dokonale sme si pochutili a tak si zo Samarkandu neodnášame len krásne fotky pamiatok, ale aj ulovený zážitok v podobe skvelého jedla. 

Najlepší plov Samarkandu

Tomáš Kubuš z BUBO

22

19:16

apr

2016

Samarkand plný zážitkov

Samarkand plný zážitkov

Dnešný deň u nás v strednej Ázii patril legendárnemu mestu menom Samarkand. Ešte včera ríno sme sa túlali Taškentom a jeho pamätihodnosťami, kde sme videli najstarší Korán sveta, orientálny areál Chošt Imom a na miestnom bazáre Čorsu sme sa prvý krát ponorili do víru uzbeckého trhoviska. Do Samarkandu sme sa pobrali tzv. Zlatou cestou kadiaľ svojho času viedli aj karavánne cesty. Na jar je všetko krásne a prenikavo zelené akoby potiahnuté krikľavozeleným kobercom. Na ďalekých pahorkoch sa v diaľke ešte stále držal sneh a práve kopce ukazovali smer na Samarkand. Timurova brána kde sa kopce takmer dotýkajú už dnes nie je miestom, kde zdania každú karavanu a len riečka tečúca popod skaliská si pamätá tieto časy. Večerný Samarkand nás prichýli do našej útulnej reštaurácie a podľahli sme tradičnému karahanu či chatlame. K tomu kanvičky zeleného a čierneho čaju. Veľmi rýchlo sa prispôsobujeme miestnym zvykom. Samarkand je často najznámejšie miesto Hodvábnej cesty a tak sme sa už tešili na dnešok, aby sme si ho dosýta vychutnali. Postupne sme odkryli príbehy a legendy všetkých dôležitých miest. Vieme kde je pochovaný Timur Veľký, kto je v hrobke s ním a kde mal postavenú hrobku pôvodne. Dozvedeli sme sa čo sa dialo po tom ako sovietský arecheológ Gerasimov otvoril v 1941 jeho hrobku aj to, čo nasledovalo, keď Timurove telo do hrobky vrátili. Námestie Registan sme si prešli celé a už vieme rozoznať nielen storočia, kedy jednotlivé stavby vznikali, ale aj dynastie, ktoré ich postavili. Nakúpili sme prvé suveníry a vypočuli si aj umenie nášho dlhoročného priateľa Babura, ktorý nám predstavil tradičné hudobné nástroje. Pred nedávno som v Mníchove prepínal televízor a na Euronews púšťali krátky profil Samarkandu a odrazu sa v ňom objavil práve „náš“ Babur, kde hral aj pre štáb. Okrem toho už má za sebou stretnutia s uzbeckým prezidentom, hral pre Medvedeva, Alijeva, Johna Kerryho a ďaľších. Pre nás si spraví vždy čas, keď sa v Samarkande ocitneme. Mešita Bibi Chanum nás pohltila svojim príbehom a prišiel čas na obed a tak sme sa ocitli v tradičnom uzbeckom dome na nádvorí, kde bol stôl len pre nás. Ochutnali sme tradičný uzbecký plov, ktorý v Samarkande nesmie chýbať na žiadnej oslave. Strednú Áziu nielen spoznávame, ale aj ochutnávame. Timurovho vnuka Ulugbega sme stretli pri jeho observatóriu, pozreli si vzácne fresky starovekého Afrosiabu a napokon kráčali v tieni monumentálnych hrobiek, kde spočívajú Timurove sestry, jeho vojenský veliteľ a Kusám ibn Abbás, teda žijúci kráľ, bratranec proroka Mohammeda, ktorý pri šírení islamu zahynul práve tu v Samarkande. Miestny bazár Siob nás všetkých pohltil a takmer každý si niečo odtiaľto odnáša, tak sa doma môžete tešíť na chuť Samarkandu. Zajtra sa vzdialime od civilizácie a prespíme v jurtách a potom na nás čaká ďalšia legenda menom Buchara.

T

Tomáš Kubuš

20

11:56

sep

2015

Za legendami Hodvábnej cesty

Za legendami Hodvábnej cesty

Hodvábna cesta, ktorú pretkávame už niekoľko dní si pre našu pomyselnú karavanu pripravila svoje ďalšie zastávky. Nie hociaké, ale hneď mesto opradené legendami, rozprávkami či príbehmi až sa ich tu stretlo toľko, že je dnes už ťažko rozoznať čo sa v tomto meste skutočne odohralo a čo sú len legendy vpísané do námestí, fasád stavieb a vrások ľudí. Vystihuje niečo viac Hodvábnu cestu než bájny Samarkand? Opradený mýtmi takmer ako Atlantída, no skutočný a nezabudnuteľný ako jedno z najfascinujúcejšich miest sveta. Prichýlil nás večer svojou tmavou oblohou z ktorej sa vynorilo do svetla námestie Registan. Práve ono je dušou celého mesta a po našej prvej večeri v tradičnej rodinnej reštaurácii, kde sme ochutnávali miestne špeciality ako karahan či chatlama sme si užili námestie pri show, kde sa premietala história celého Uzbekistanu a boli sme očarení čo nového si Uzbeci vymysleli. Po prebudení na nás Samarkand čakal a ani my sme sa ho už nevedeli dočkať. Toľko sme o ňom počuli. Toľko sme o ňom čítali, videli ho v desiatkách dokumentov a toľko sme o ňom snívali, že sa nám raz poprechádzame. Pamätám si ako som ním kráčal pred niekoľkými rokmi prvý krát a mal som zimomriavky z toho, že som sa v ňom ocitol. Samarkand má tú silu, že ich mám pri každej návšteve znovu a znovu. V mauzóleu Gur Emir sme si rozpovedali príbeh muža, ktorého sa v 14.storočí báli snád všetky národy ležiace na okolí, pretože si ich jeden po druhom podmanil. Práve tu totiž spočíva telo Timur Veľkého, obávaného dobyvateľa vtedajšieho blízkeho a stredného východu. Vedeli ste, že vôbec nemal byť pochovaný tu? Náhoda tomu však chcela inak a napokon skončil v mauzóleu, ktoré postavil pre svojho milovaného vnuka Mohammeda Sultana. Neďaleko ležiace námestie Registan už konečne svieti vo svojej plnej kráse a tak sme sa ukryli v tieni Ulugbegovej medresy a zháňali prvé suveníry, preliezli sme mešitu aj medresu Tilla Kari a napokon sa v medrese Šer Dor započúvali do tónov tradičnej hudby u nášho priateľa Bábura, ktorý je najznámejším hudobníkom celého Samarkandu. Hral pre prezidenta Karimova, Medvedeva, Alijeva a zúčastňuje sa takmer všetkých oficiálnych stretnutí, ktoré sa konajú v Samarkande, aby pre vzácne návštevy zahral. Vždy, keď prídeme do Samarkandu, zahrá aj pre nás. Registan v sebe má energiu, akú cítiť na špeciálnych miestach. Do múrov obrovitánskej mešity Bibi Chanum je vpísaný príbeh o architektovi a Timurovej žene. Každá stavba tu v Samarkande ukrýva príbeh a preto je kráčanie mestom ako listovanie si v krásnej orientálnej knihe. Na obed sme si posadali k stolu, roztrhli chlebové placky, tri krát podľa tradície vyliali misky čaju nazad do kanvičky a z veľkých tanierov sme si nabreali tradičný uzbecký plov. Je najtradičnejším uzbeckým jedlom a neochutnať ho v tejto krajine je neskutočný hriech. Vieme, kde ho robia geniálny a tak sme si ho vychutnali aj teraz. Posilnení stredoázijskou kuchyňou sme sa pofotili so svadobčanmi pod Ulugbegovym observatóriom, objavili svet zabudnutých fresiek v múzeu starovekého mesta Afrosiyab, ktoré poznal aj Alexander Veľký a prešli sa popod fasády monumentálneho pohrebiska Shah-i-Zinde. Uff, neskutočné miesto. Podvečer sme strávili ukrytí v príjmnej, pokojnej čajovni pri nekonečných miskách čaju. Včera sme spali v jurtách na okraji jazera Aidarkul a dnes sme sa presunuli do Buchary. Ďalšia legenda Hodvábnej cesty svoj príbeh začína...

T

Tomáš K. z BUBO

20

13:57

sep

2014

Hodvabna cesta pokracuje...

Hodvabna cesta pokracuje...

Zdravime z Buchary. Legendarne miesto na Hodvabnej ceste kde sa zastavil takmer kazdy kto po tejto legendarnej ceste prechadzal. Prisli sme sem uz vcera podvecer a odvtedy sa nevieme nabazit jej atmosfery. Kazda stavba naokolo je nasiaknuta historiou, kazda stavba nam vie porozpravat pribehy a staci len kracat a nacuvat im s otvorenym srdcom. Toto miesto Vas dostane! Je krajsi Samarkand alebo Buchara? Odveka otazka, na ktoru sa neda jednoducho odpovedat. Myslite si ze odpoved poznate? Pridte sem a urcite si s nou nebudete vediet rady po tom co Vam tu ukazeme. Vcera rano sme sa este budili nedaleko jazera Aidarkul v nasom tabore z jurt. Bolo tam krasne. Tolko hviezd po kope clovek uz nevidel pomerne dlho a ked sa k tomu pridaju ochutnavky kazasskej a uzbeckej vodky, tahave piesne nomadov pri horiacom ohni, zazitok je na svete! Dnes sme si Bucharu vychutnali po vlastnych. Nabehali sme takmer desat kilometrov starym mestom, no kazdy jeden krok tu stoji za to. Kolko obchodnikov sem za tie roky prislo? kolko ludskych osudov sa tu miesalo, kolko narodnosti, ludi, panovnikov. Ti vsetci sa pominuli a zostali tu fantasticke stavby, ktore sme nafotili snad zo vsetkych uhlov. Ked Vam doma ukazeme fotky nebudete verit, ze tolko krasy sa skryva v Uzbekistane. Mnoho ludi stale tieto miesta podcenuje, no az ked sa ich nadychne zisti ako velmi sa mylil. Uzbekistan je plny prekvapeni a my sme mnohe z nich rozbalili a vychutnali si ich. Nase igelitky plne penazi sa scvrkli a to znamena ze sa tu nas cas krati. Neopustame strednu Aziu, len Uzbekistan a zajtra nas caka exotika v podobe Turkmenistanu. Deli nas od neho len necelych sto kilometrov a most cez bajnu rieku Amu Darya. Zajtra rano vyrazame za dalsimi intenzivnymi zazitkami, no dnesny vecer si este uzijeme na Lajbi Chauz pri voni grilovanych saslikov, cerstveho chleba a zeleneho caju. Tazko sa odtialto odchadza

T

Tomas z BUBO

17

15:40

sep

2014

Bajne mesto plne monumentalnych pokladov

Bajne mesto plne monumentalnych pokladov

Cesta nabita zazitkami! Este len vcera nasa skupinka pristala na taskentskom letisku a zazili sme neskutocne mnozstvo veci.Vychutnali sme si Taskent, ktory bol kedysi 4.najvacsim mestom celeho Sovietskeho zvazu a dnes v sebe nesie pochoden moderneho Uzbekistanu. Prve usmevy, prve exoticke tvare, prve pozdravy a igelitky plne penazi, pretoze Uzbeci stale nevymysleli vacsiu bankovku nez 5000 somov co je v prepocte cca euro a pol. Menite sto euro a peniaze pripominaju tehlu. Pre mnohych je Taskent sedive, nudne a sovietske mesto, ale ked viete kam mate ist a co objavit, poznate jeho krasnu, farbistu stranku plnu zaujimavosti. Taskent nas krasne prekvapil svojim nadhernym komplexom Chost Imom a tyrkysovymi kupolami ci najstarsim Koranom sveta na ktory su Uzbeci patricne hrdi. Pravu strednu Aziu sme ochutnali na miestnom bazare Chorsu. Nakupili hrozno, granatove jablka, jablka a stavnate broskyne a pobrali sme sa na namestie Nezavislosti. Tu sme sa stali atrakciou a tak sa s nami fotila nielen trieda plna ziakov na vylete ale dokonca aj mlady svadobny par, ktory tak bude mat v albume exoticku fotografiu. Odviezli sme sa taskentskym metrom a tak sme si po Almaty skompletizovali nasu zbierku a navstivili tak vsetky metra Strednej Azie. Odfotili sme sa s Timurom Velkym a vydali san a cestu do jeho niekdajsieho hlavneho mesta. Uz vcera vecer sme ochutnavali tajomne chute Samarkandu v podobe miestnej, netradicnej kuchyne. Hoci je Uzbekistan o saslikoch, nie vzdy ich musi clovek jest ak vie kam ma zajst a tak sme ochutnavali tradicny karahan a chatlamu. Ze neviete co to je? No, to musite ist s nami sem na Hodvabnu cestu. Skryva omnoho viac tajomstiev ako len nezname nazvy jedal. Samarkand. Co to s Vami spravi ak si jeho meno vyslovite nahlas? Zimomriavky? Ja ich mam stale aj ked som tu uz treti krat tento rok s nasimi skupinkami a to mesto ma v sebe magiu, ktoru clovek nedokaze opisat ale citi ju ked kraca v tieni monumentov, ktore si pamataju niekolko storoci. Aj keby clovek nepoznal Timura Velkeho, tak by z jeho stavieb poznal ze to musel byt neskutocne vyznamny panovnik. Rano sme si vychutnali hrobku Gur Emir a potulovali sa namestim Registan. Krajsieho namestia v celej strednej Azii jednoducho niet. Je naplnene krasou, ze je priam dokonale. Medresa Ulugbega, medresa Ser Dor, medresa s mesitou Tilla Kari. Kazdy jeden mur tu vie rozpravat pribehy a my sme prisli prave za nimi! Nas kamarat hudobnik Babur nam predviedol tradicne hudobne nastroje a batohy a kufre otazievaju pod naporom prvych suvenirov, tak sa mate doma na co tesit. Zastavili sme sa v tieni mesity Bibi Chanum a pod jej obrovskymi ruinami sme boli len mali cloviecikovia stracajuci sa pod naporom historie. Aky by to bol Uzbekistan keby sme neochutnavali tradicne jedla? Dnes na obed sme si dali tradicny plov z obrovskych tanierov a bol perfektny ako vzdy. Ani tu vsak bajny Samarkand nekonci pretoze sme sa pozreli na miesto odkial sledoval nocnu oblohu slavny Ulugbeg, hladeli sme na fresky starovekeho mesta Afrosiyab a napokon ostali v nemom uzase sledovat mauzolea Shah-i-Zinde. Poznate Shah-i-Zinde? Ja tvrdim, ze svojou krasou ako jedina pamiatka dokaze zatient Registan a mnohi sa k tomu po navsteve tohto miesta priklonia. Uzivame si bazar, posedavame v cajovniach, nakupujeme drobnosti a oddychujeme. Zajtra sa neozveme, pretoze budeme zaspavat prikryti nadhernym hviezdnym nebom, ktore sa rozprestrie nad nasimi jurtami.

T

Tomas z BUBO

07

14:11

jún

2014

Buchara. Koreniny a hodvab

Buchara. Koreniny a hodvab

Bucharaaaaaa! Nase uzbecke dni sa pomalicky, ale isto koncia, no na finis sme si vybrali nesmierne krasne miesto. Lakavu, posvatnu a orientalnu Bucharu. Vcera sme sa este zobudili v jurtach nedaleko jazera Aidarkul, kde si jeden z nasich Bubakov dokonca aj zaplaval a presli sme sem do niekdajsieho centra karavanneho obchodu. Buchara nas privitala krasne a to festivalom Hodvabu a korenia a tak cele namestie Lajbi Chauz vonia po kardamone, skorici ci safrane a zo vsetkych stankov sa na nas usmievaju jemne hodvabne satky. Kufre sa nimi uz plnia tak sa doma mozete tesit na darceky. Vdaka festivalu su na mnohych miestach Buchary koncerty, vystupenia tradicnych skupin, folklornych suborov, tancov a kym jeden koncert pod minaretom Kalon koncil, dalsi v tieni Nadirdivanbegovej medresy zacinal. V miestnych horucavach sme sa preorientovali na tradicny napoj v podobe zeleneho caju a vodka nam uz takmer nic nehovori. K obedu a k veceru pekne kanvicu zeleneho caju, tri krat vyliat misku podla tradicie do kanvicky a potom ho pekne rozliat do misiek, ktore tu volaju piala. Aj tento ritual si vezmeme domov. Dnesne rano sa nasi Bubaci vybrali na ruske kolo a tak sme sobotu zacali netradicne, navstevou zabavneho parku. Vychutnali si vyhliadku na Bucharu, zasmiali sme sa a napokon obdivovali stavby ako Mauzoleum Ismaila Somoniho, ktore sa povazuje za najvyznamnejsiu stavbu vobec celej Strednej Azie! Famozna stavba a pritom taka jednoducha. V tieni Pevnosti sme si rozpovedali pribehy poslednych bucharskych emirov a v obavanom vazeni zase neslavny pribeh dvoch Britov Stodarta a Connolyho, ktori urazili "masiara" Nasrullah Chana, panovnika Buchary. Poriadne dnes vonku pripeka a leto je tu v plnom prude, tak sme exponovane miesta bez tienu rychlo prebehli a opat sa ukryli do prijemnej mesity Kalon, rozpovedali si legendy o vysokom minarete a pri miske caju si oddychli pri slavnych bucharskych kobercoch. Bazar pozvolna oziva a z Lajbi Chauzu sa opat ozyva hudba. Dopisem spravu a urcite padne este nejaka kanvicka zeleneho caju pod starocnymi morusami. Teraz je sezona a sladucke plody su vsade. Miska morusi, miska caju, tony uzbeckej hudby, vona korenin. To je Buchara. Treba ju zazit, neda sa opisat. Zajtra sa pohneme na juh, do tajomneho Turkmenistanu!

T

Tomas z BUBO

04

14:29

jún

2014

Synonymum Hodvabnej cesty

Synonymum Hodvabnej cesty

Po nasej navsteve tajomneho Tadzikistanu pokracujeme v odkryvani prekvapeni strednej Azie, tentokrat v podobe Uzbekistanu. Je najbohatsou krajinou celeho regionu. Nie, nemame teraz na mysli ropu ci zemny plyn, ale biohatstvo historie, ktore do nej zasiala legendarna Hodvabna cesta. Dnesny den sme stravili v meste, ktore je synonymom pre Hodvabnu cestu. Bajny Samarkand opradeny legendami sme presli cely a vyskrtavali si jednu pamiatku za druhou. Slavne namestie Registan je uz po rekonstrukcii a tak sme si vychutnali medresu, ktoru postavil vnuk Timura Velkeho, astronom Ulugbeg, posedeli si v tieni medresy Tilla Kari a zapocuvali sa to tradicnym hudobnych nastrojov majtra Babura, ktory nam spravil v byvalej studentskej izbe zo 17.storocia malicky sukromny koncert. Mauzoleum Gur Emir sme mali takmer len pre seba, pretoze sa odrazu stratili vsetci domaci turisti a v tichosti si clovek dokaze krasne vychutnat neskutocne detaily zdobiace kupolu mauzolea. Kedysi o nej basnici hovorili, ze ak zmizne nebo nic sa nestane, pretoze kupola Gur Emir ho dokaze dokonale nahradit. Vieme kam chodili v obrovskej mesite Bibi Chanum zeny, ktore chceli porodit zdraveho syna a pozname uz aj mnohe ine legendy tohto historickeho mesta. Obed sme dnes ponali tradicne uzbecky a ochutnavali sme miestny plov, ktory robia Uzbeci najlepsi v celej strednej Azii! Pijeme litre zeleneho caju, sem tam padne od smadu nejake to uzbecke pivko a niekolko flias vodky uz tiez padlo za obet. Uzbekistan prekvapi svojou cistotou a krasou a vsetci sme sa zhodli, ze kolkymi predsudkami a stereotypmi trpime ked sa bavime o krajinach Strednej Azie. Poobede sme hladeli na panormu Samarkandu z pahorku kde postavil Ulugbeg svoje observatorium a napokon sa ukryli do tienu vysokych hrobiek na cintorine Shah-i-Zinda. Uz len nakupy na obrovskom bazare Siob, dalsie a dalsie suveniry, susene ovocie, batohy a kufre sa stavaju tazsimi a zajtra sa uz tesime na jurty a nomadsky oddych mimo civilizacie!

T

Tomas z BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY