Mauzóleum Samanidov

V historickom centre Buchary, iba 10 minút chôdze od námestia Registan, sa nachádza najstaršia a najlepšie zachovaná originálna budova v meste- mauzóleum Ismaila Samaniho. V tunajšom parku Samani ho nechal ešte v roku 905 vystavať zakladateľ dynastie Samanidov, ktorá vládla Buchare v priebehu 9. až 10. storočia, Ismail Samanid. Hoci bolo pôvodne postavené a určené na pochovanie Ismailovho otca, neskôr sa stalo rodinným pohrebiskom všetkých Samanidov. Pravdepodobne tu bol pochovaný aj samotný Ismail, ktorý zomrel v roku 907, a jeho vnuk Nasr II ibn Ahmad, ktorý zomrel v roku 943 a jeho meno bolo nájdené na drevenej doske nad vchodom do mauzólea.

Samotná budova je bezpochyby jedným z architektonických vrcholov každej návštevy Buchary a aj my s našimi BUBO skupinkami si ju nechávame na záver ako zlatý klinec našej prehliadky mesta. Vďaka tomu, že bola postavená v parku na mieste starého cintorína a v období mongolského ničenia bola značne zasypaná zeminou, nebola zničená. Prežila Džingischána a vytrvala počas 11 storočí až do dnešných dní. Budova bola postavená vo forme malej, mierne sa zužujúcej kocky, ktorá mala symbolicky pripomínať Kaabu vo Veľkej mešite v Mekke. Vrch konštrukcie však zdobí veľká polkruhová kupola s priemerom takmer 7 metrov a tiež 4 menšie dekoratívne kupoly umiestnené v rohoch strechy. Z praktických aj estetických dôvodov stavitelia použili pálené tehly rôznych obdĺžnikových a štvorcových veľkostí, z ktorých vytvorili multikultúrne dekoratívne motívy – nielen sogdijské, ale aj perzské, arabské a antické. Našli by ste tu dokonca zoroastriánske symboly, čo nie je až také prekvapivé, keďže budova vznikla v čase, keď v regióne stále existovala pomerne veľká populácia zoroastrijcov, ktorí postupne konvertovali na islam.

Vek a architektúra však nie sú jediné, čo sem láka návštevníkov. O mauzóleu vzniklo mnoho ľudových príbehov a legiend - domáci napríklad verili, že Ismail Samanid odtiaľto vládol krajine aj po svojej smrti. Ako je to možné? Obyvatelia Buchary ešte dlho po jeho pochovaní prichádzali k hrobu a na južnej strane mauzólea nechávali skryté odkazy s prosbami a otázkami v nádeji, že dostanú nasledujúci deň od zosnulého panovníka odpoveď. A podľa legendy ju naozaj dostali - popísané hárky sa údajne druhý deň vždy objavili na opačnej, severnej strane hrobky. Neskôr sa verilo, že pod hrobkou musela viesť tajná chodba, ktorá ju spájala s mešitou v centre mesta a odpovede písali tamojší duchovní. Keď sa odpovede prestali objavovať, vzniklo presvedčenie, že Ismail sa nakoniec vzdal svojej posmrtnej vlády, pretože sa ho dvaja návštevníci mauzólea pokúsili oklamať. Tak či onak, dodnes pretrvala povera, že ak ste spravodlivý človek so skutočnou vierou, napíšete prosbu o milosť a položíte ju k úpätiu Ismailovho hrobu, a vaša prosba bude vyslyšaná. Tak čo, pôjdete to skúsiť spolu s nami na zájazde v Uzbekistane?