Urga – zabudnutá rybárska stanica na brehu miznúceho Aralu

Keď sa dnes povie Aralské jazero, väčšine ľudí sa vybaví príbeh jednej z najväčších ekologických katastrof 20. storočia – kedysi štvrtého najväčšieho jazera sveta, ktoré sa počas niekoľkých desaťročí premenilo na soľnú púšť. Na jeho severovýchodnom brehu sa však dodnes skrýva tiché svedectvo čias, keď hladina Aralu siahala až k pieskovým dunám Karakumskej púšte: usadlosť Urga.

Urga vznikla koncom 19. storočia ako malá cárska pohraničná stanica a zároveň rybárska základňa. Na strategickom mieste pri jazere Sudoče vyrástlo niekoľko murovaných budov s plochými strechami, stajňami a strážnou vežou. Slúžila vysídleným uralským kozákom, rybárom aj poštovej službe, ktorá tadiaľto spájala ruské osady s vnútrozemím Turkestanu. V dobách, keď Aralské jazero oplývalo vodou a rybami, bývala Urga živým miestom s prístaviskom a skladiskom pre ulovené ryby.

V 20. rokoch 20. storočia pribudla do panorámy Urgy nová spoločnosť: skupina poľských vojnových zajatcov, ktorí tu okrem iného vybudovali menšiu továreň na spracovanie rýb. Pre zákaz praktizovania náboženstva sa rozhodli tehlovú stavbu postaviť v tvare vidieckeho kostola, vrátane niky a drobného lietadla, ktoré nahrádzalo kríž. Budova bola v roku 2024 čiastočne zreštaurovaná a dodnes patrí k najfotogenickejším pozostatkom celej usadlosti.

Po revolúcii a neskoršej kolektivizácii význam stanice rýchlo upadal. Rybárske dediny sa presunuli k väčším prístavom a Urga osirela. Ešte v 40. rokoch sa tu občas zdržiavali rybári a vojaci, avšak postupné vysychanie Aralu odsúdilo usadlosť na zánik. Dnes stojí na piesočnej pláni niekoľko ošarpaných múrov, zvyšky dreveného móla, hrdzavejúce kotvy a kostolná silueta poľskej rybej továrne – pripomienky niekdajšieho brehu, ktorý je od súčasnej vodnej hladiny vzdialený desiatky kilometrov.

Urgu s nami môžete navštíviť počas úžasneho zájazdu k zvyškom Aralského jazera, v rámci zájazdu Uzbekistan: rozprávka hodvábnej cesty.