Fórum

5 príspevkov

23

10:26

nov

2015

Ebola tour 37

Ebola tour 37

Ebola tour 37 Guineu Bissau sme prešli krížom-krážom. Celú krajinu sme zmapovali zo severovýchodu až po juhozápad a potom z centra krajiny na západ. Som spokojný. Posledný vojenský prevrat bol v krajine v roku 2012. Vtedy zajali prezidenta aj nového nádejného kandidáta Carlosa Gomez Juniora. Bolo to v druhom kole prezidentských volieb, 2 týždne pred voľbami. Bývalého ministerského predsedu armáda zatkla. No neskôr prepustili a vyhostili do Pobrežia Slonoviny. „Cadogo" si vraj zahrával s Angolou a Bissau sa bojí, aby ich silný brat neovládol. Čakal som katolíkov hovoriach portugalsky, no týmto jazykom hovorí maximálne 14% ľudí. Väčšina rozpráva kriolsky a sú moslimovia. Aj keď HDP majú nižšie než susedia,  majú lepšiu infraštruktúru, a keby som mal niekomu predpovedať skvelú budúcnosť, bude to táto krajina. Len už žiadna občianska vojna (1998-1999) a žiaden vojenský prevrat prosím! Najsilnejším kmeňom sú ľudia Balanta, ktorí teraz „robia problémy", obávaní bojovníci, kde je rada starších (Fanado) dôležitejšia, než volený parlament. Keď si princ vyberá manželku, je veľká slávnosť, bubnuje sa a hrá sa na kusunde, dievčatá tancujú doslova bojové tance, kde cítiť energiu a kde chýba ladnosť. Princ si vyberie ako aj ostatní mladíci. Tí na znak dospelosti musia ukradnúť kravu. Niekedy sa sem musím vrátiť na Kussunde, veľkú slávnosť po zbere milletu. To zasa tancujú muži a vyberajú si dievčatá. Táto slávnosť je každý rok. Malo to byť niekedy teraz... Balanta majú mnoho iniciačných rituálov, kde sa učia, ako sa chovať k rodine, k starším, k svojmu kmeňu. Takto si udržujú svoju identitu. Napriek tým vojenským prevratom mi ľudia pripadali šťastní, spokojní a doslova bohatí. Perfektný pokojný život. „Len politici nám robia problémy." Asi je to všade rovnaké.Prechádzame do Senegalu, do južnej časti s názvom Casamance. Táto obrovská oblasť má reklamu „ Kto nepozná Casamance, nepozná Senegal". Väčšina turistov sa sem nedostane. No naozaj južný Casamance a severný Casamance sú úplne iné, než zvyšok krajiny. Zelené, plné vody. Prechádzame cez mesto Ziguinchor ( Žiginšòr) položené na južných brehoch nádhernej rieky. Casamance oddeľuje od zvyšku krajiny Gambia. No aj historický je to iná oblasť a preto sú separatistické tendencie silné. Casamance má ku Gambii bližšie než k Dakaru. Bedekre upozorňujú na možné prepadnutie atď. No po tom, čo sme na tejto ceste prešli my, je to brnkačka a ťažká civilizácia. Mám dve mapy a dávam pozor na cestu. Pred Bignona musíme odbočiť vľavo, aby sme išli priamo do Banjulu. Trošku sa zakecáme a už v Bignona (Biñona) sme. Ešte skontrolujem mapy a áno, sme na správnej ceste. Moisse sa chce pre istoru opýtať, ale hovorím mu, Moisse veď je to jasné, pozri na mapy, Bignona je už 5 km za odbočkou a tak logicky musíme byť na dobrej ceste. Neboli sme. Táto blbosť nás stojí 200 km zachádzku. Ja blbec, som v Afrike  - nikdy nedôveruj ničomu európskemu, všetko je tu predsa inak. Európania opisujú po sebe chyby a Afričanom je to jedno, oni mapy nepoužívajú, oni cestu jednoducho vedia. Omylom prechádzame celým Casamance a podľa reklamy ho dôkladne spoznávame. Namiesto banánov tu predávajú melóny, namiesto kešu všade búrske oriešky, postupne je krajina suchšia a moslimskejšia. No stretnutie s kmeňom Djola je pre mňa zaujímavé. Veď Djola je aj terajší prezident Gambie.

23

10:18

nov

2015

Ebola tour 36

Ebola tour 36

Ebola tour 36 „Kde v prdeli je tento hotel? Zasa sme niekde na periférii. Čo to bude za pajzel? Moisse je debil."Moisseho partnerka, ktorá nám víza do Guinea Bissau vybavovala a z Bafaty nás cez množstvo check postov previedla, mi chce navrhnúť program, no ja jej hovorím NIE. My ideme 4 dni od rána do večera. Dnes sme vyrazili o tretej ráno a teraz je 8 večer, ja osobne som nestihol včera večerať, nemal som raňajky ani obed a jediné čo má zaujíma je JESŤ. Nič iné nemám v hlave. V našom buse máme 5 agresívnych samčekov, ktorí útočia na všetko aj jeden na druhého.„Kurni, Maťo, ty si uchmatneš izbu dole, zasa si mi zobral izbu!" Nadáva Bořek Maťovi úplne neprávom.Aj nadávanie na Moisseho nie je opodstatnené. Je pravda, že poslednú noc sme strávili v drsných podmienkach v hoteli v strede buša, ale inak sú naše hotely často najlepšie v celom meste, vždy v centre. Jeme často v najlepších reštauráciách a boli by ste prekvapení, aké sú to gurmánske hody. Inak aj tento  hotel je taký. 5 minút pešo od centra s bazénom a pritom v pokojnom prostredí a ako neskôr zistíme – aj s úžasnou kuchyňou. Zdá sa, že ide o najlepší hotel mesta.„Strávime tu 2 noci," zavelím „a zajtra sa nevidíme. Povinne si dáme od seba oddych!"Ten oddych potrebujeme ako víkend voľna po odbehnutí maratónu. Sme totálne grogy, fyzicky aj psychicky. Už začíname konštruovať problémy tam, kde nie sú. Zámienkou je čokoľvek. Toto je pre mňa znak dobrej expedície, práve sme sa dostali trošku za hranu a ten deň voľna to opäť vybalansuje. Večer vyrážame na gurmánske hody a na predstavenie domácich artistov, ktoré pre nás naša sprievodkyňa zorganizovala a vypýtala si za to 460€ hmm a potom sladký spánok.Na druhý deň si nechávame vyprať veci. Ja si periem sám, lebo som už nestihol jedinú inteligentnú pani v hoteli, s ktorou sa dá vybaviť všetko. S ostatným personálom už nevybavim nič. Oni hovoria, že vyprať sa nedá... Na obed krevety. No nazval by som to „slonie" krevety. Jedna váži štvrť kila (a nejde o básnický obraz) a každý z nás má 3. Rybacia polievočka, varené zemiačky. Cítim sa, akokeby z čerstvých morských plodov varila moja babička. To nadšenie na mne vidieť a tak mi kuchárky nosia stále prekvapenia navyše a smejú sa, ako všetko jem. Za posledný týždeň som musel riadne schudnúť. No za tieto dva dni to bude späť. Aj v tomto hoteli sme jedinými turistami. Prakticky okrem Akkry sme v každom hoteli boli jediní bieli. Takéto drobnosti mi dopli až teraz. Na druhej strane som s tým rátal, veď som to aj písal v prvom príspevku k Ebola tour.Dvakrát prejdem peši celé hlavné mesto. O 16:00 vyrazíme na prehliadku mestom: prezidentský palác, Cabralova busta, prístav a sme opäť na policajnej stanici. Všetkých nás sem odchytili, kvôli zákazu fotiť. To je jedna z nevýhod mladej demokracie, kde roky vládnu vojaci a nie sú žiadni turisti. Nechápu, čo robíme, a na čo chceme fotografie použiť. Igor používa ruštinu a s tajným policajtom, ktorý študoval v ruskom Ivanove dohovára, o čo ide. 7 policajtov v tej horúcej miestnosti po sebe kričí portugalsky. Myslím, že útlocitnejšie povahy by pustili do gatí, no pozerám na chalanov a všetci majú nezainteresovaný pohľad. Ja by som to rád natočil. To sú nádherné scény ako z lacného filmu. Špinavé popísané steny, drsní, po zuby ozbrojení tupí vojaci, starší skúsený šéf a do toho perfektná ruština černocha s hlasom ako nosorožec. Ručí najhlasnejšie a vybaví nám prepustenie. A tak je ďalšou zastávkou bar. Na obed som tu stretol francúza Alana, je z Avignonu, no býva tu už 40 rokov, má hotel na Bubaque. Alan bol včera s nami na tej večeri- švédske stoly, sépie atď. Tu v krčme čapujú Portugalský Imperial. A tak sedíme, vegetíme, ochutnáme hnusné víno z kešu orieškov a potom slušný chľast z cukrovej trstiny - Bábok vyrobený z čaňa. Následne je rozchod a stretávame sa u Antonia v reštaurácii „O Porto". Antonio Torres nie je z Porta, ale z Évora, ale žije tu 40 rokov. Je vášnivým rybárom a pre nás pripraví najlepšiu baraccudu nášho života. V jeho reštaurácii oproti hotelu Coimbra (po našom hoteli je hneď druhý najšarmantnejší) sedí celá portugalská komunita mesta. Antonio je stará škola ako z čiernobieleho filmu.„Ty si Bubo? Najväčší narkobarón Bissau sa volá Bubo Na Tchuto. Cez neho ide väčšina kokaínu do Európy. Teraz je vo väzení v USA, nebezpečný človek, no ty si sympaťák. Čo si dáš? Vínko z Douro? Mám aj Alentejo."A tak pijeme 3 fľaštičky a kecáme. „Antonio, povedz mi, ako sa dá dostať po zemi do Conacry?"„Oh, Ľubo, ja za 40 rokov čo tu žijem nepoznám nikoho kto by to išiel. No počul som že musíš ísť Bafata, Gabu a potom Peche...""Antonio, a čo smer Ouebo?"„Oh, Ľubo, to zabudni, tam prejde maximálne motorka. Nie, nie, to sa nedá."Takže sa zdá, že sme nezablúdili a naopak prešli jednu výnimočnú cestu. Antonio mal z Guinea Conacry strach, hovoril o tej krajine ako o pekle, s ktorým nič nechce mať. Ani naša partnerka z cestovnej kancelárie nevie o ceste nič. V Afrike je to tak, ľudia poznajú iba svoje úzke okolie. Preto je táto cesta tak výnimočná, spájame ohromné rozsiahly región z Akkra až po Nouakchott. Takto vieme porovnať! Vskutku nádherná, výnimočná cesta. Aj bez eboly by to bolo TOP!

23

09:59

nov

2015

Ebola tour 35

Ebola tour 35

Ebola tour 35 „Nie sú tu hrochy?" pýtam sa domácich, keď sme už na trajekte.„Tu nie, oni sú 200 m vyššie,“ odpovedajú mi. Tlčie mi srdce a som ešte mokrý z toho, ako som skočil do Peche. Nádherná, silná nezregulovaná rieka zosobňuje nezregulovateľnosť Afriky.„Ľubo, zisti si, či je tá rieka čistá. Či v nej nie sú parazity," hovorí mi Moisse, ktorý nevie plávať.„To si urobil naschvál, však?" skúmavo si ma premeriava. Ja sa iba smejem. Bol to nádherný krst katalógu. Z tohoto miesta to bude fungovať a všetci Bubáci budú mať v roku 2016 šťastnejšie cesty. Tečúca voda je ok, bilharzióza je v stojatých plus je tu zopár trikov, ako sa chorobe vyhnúť. Stačí vedieť princíp.Podarilo sa nám predbehnúť jedno auto, respektíve nás pustili dopredu. Teraz sme druhí, no Igorovi sa nezdá, že sa na kompu dostaneme. Ja viem, že hej a viem aj ako bude vyzerať nakladanie áut. Pre nás je to nepochopiteľné. Tie nájazdy sú robené tak, že sa kĺžete, zaseknete, zapadnete. Všetci kričia, radia, rozhadzujú rukami. Pritom by stačilo upraviť nájazd. No to by nebolo ono. To by nebolo spontánne, to by nebola Afrika. Ten trajekt je paráda. Dýcham vzduch savany a čistej rieky a teraz sa cítim ako cestovateľ. Až do týchto oblastí kmene Portugalcov nikdy nepustili. Držali ich pekne pri pobreží. To, kde sme teraz, belosi objavili relatívne nedávno a celkovo niet veľa belochov, ktorí vyskúšali túto kompu. V mojom portfóliu si ukladám cestovateľský diamant. Rieka Peche je mojou riekou. Ten názov si zapamätám.Na druhej strane predbehneme ostatných na kontrole ebola. Úradník pomaličky zapisuje údaje z pasu, aby jeho vláda dostala čosi z 2 miliárd dolárov vymedzených na ebolu. Toto predbehnutie je vyše hodinové ušetrenie. V Afrike je čas neznámou veličinou, no my sme bieli a máme časový plán a teraz deň meškáme. Policajt hneď za riekou nastupuje k nám do auta a ideme poľnou cestou asi hodinku a pol. Dostávame sa do hlavného mesta starej ríše do Gabu. Ríša Gabu bola najväčšou ríšou oblasti až do 18. storočia. Zaberala plochu terajšej Guinea Bissau, Casamance a Gambie.  Ako keby som bol v malom portugalskom mestečku. Všade sa predávajú oriešky kešu a všade lietajú supy. Stovky supov krúžia oblohou. Krajina mala až do minulého roka jeden vojenský prevrat za druhým. Nestabilnej krajine aj na africké pomery sa turisti vyhýbali. Maximálne niekto doletel do hlavného mesta, pofotil tanky a odletel do bezpečia. Prísť do krajiny po zemi a prejsť ju krížom krážom celú tak, ako my, to sa nerobí. Najprv hľadám odstrelené mŕtvoly ľudí na uliciach, sledujem kŕdle supov a idem na ulice, kam zosadajú. No nachádzam iba neuveriteľne vegetných, spomalených ľudí, ako keby vystrihnutých zo starých čiernobielych filmov. Černošky sú veľké, tučné, odeté v napufnených šatách so šatkami na hlavách a akosi samozrejme ich oslovujem "Bom dia mama, prečo tu máte toľko abutres?  Muito urube... „ Odpoveďou je iba hrdý pohľad, premeranie od hlavy po päty a keď zistia, že som ok, tak nasleduje smiech.Guinea Bissau je úplne inou Afrikou akú poznám. Jedno velikánske prekvapenie. Sem by som prišiel na týždennú dovolenku s rodinou. Chodím dokola po uliciach Gabu a fotím a rozprávam sa. Tu na severovýchode sú dominantným kmeňom Fula.„Žije sa nám tu najlepšie. Bissau je úžasná, pokojná krajina, máme všetkého hojnosť," hovorí mi 25 ročný Adulai Baldè.„Určite si vypočuj hudobnú skupinu Justino delegado, z hudby pochopíš ako nám je a to, že sa máme naozaj dobre." Hudba tu hrá na každom rohu, z malých škrkajúcich tranzistorákov, široké červené ulice lemujú nízke domčeky s červenou škridlovou strechou, väčšina dopravných prostriedkov tu v Gabu sú bicykle. Ľudia si hrdí. Páčia sa mi! Cítim, že Portugalci ovplyvňovali tento kúsok zeme o pár storočí dlhšie než Briti či Francúzi. Ten kultúrny vplyv cítiť. V určitom ponímaní sú Bissaučania kultúrnejší = poeurópštení. Je tu napríklad čisto aj v mestách. Ďalšia vec je, že je tu veľmi málo ľudí, ako na malej slovenskej dedinke. Všetko tu vonia! Nááádhera.Víza máme vybavené vopred, no až tu platím 85 €+ poplatok za transport policajta späť na stanicu. Z Gabu vyrážame do druhého najväčšieho mesta, rodiska Cabrala, do Bafata. Pri radnici sa tu máme stretnúť s našou sprievodkyňou. Prejdem Bafatu celú krížom krážom, podobne ako Gabu za pol hodinky. Zvyšok vegetím a fotím. Tu sa 12. septembra 1924 narodil revolucionár Amilcar Cabral, ktorý ako poľnohospodársky inžinier oslobodil Guineu Bissau a Ostrovy Zeleného mysu (Cabo verde). Zomrel násilnou smrťou v Conacry keď mal 48. Je to miestny hrdina. Podobne ako Che Guevara. Najviac portrétov Che Guevaru som videl v Guinea Conacry. No tu v Bissau majú po ňom pomenované námestie v centre mesta.V Bafata a neskôr v hlavnom meste Bissau sa moje pocity iba potvrdia a upevnia. Každú hodinku čo som v Guinea Bissau strávil, ma posunula v nadšenosti vyššie. BUBO je aj v Bissau prvé. Je fajn že aj po 25 rokoch cestovania sa dajú získať prvenstva.

19

11:51

nov

2015

Ebola tour 34. Krst na hranici medzi Guineou a Guineou Bissau

Ebola tour 34. Krst na hranici medzi Guineou a Guineou Bissau

Ebola tour 34. Krst na hranici medzi Guineou a Guineou Bissau Trajekt začína premávať o 8:00 no nič sa nedeje. Dávam si Atee, zelený silný čaj, ktorý je pripravovaný podobne, ako keď vám robia kávu beduíni. Na ohníku v konvičke. Prvý dúšok je horký ako smrť. Druhý je omamný ako život. Tretí je sladký ako láska a štvrtý je pre ženy a deti, keď idú spať. Ide o vyše hodinový rituál, čo sa na čakanie hodí. No okrem čaju si dnes ráno hrkneme aj s čímsi iným. Odkladal som Ardbeg, moju obľúbenú whisky z ostrova Islay. Moisse mi podáva škatuľu tejto luxusnej whisky a s Jurom a Maťom ideme na kompu. Cieľom je pokrstiť katalóg vodou z rieky Peche. Chalani ani nestihli zapnúť nahrávanie, keď sa veci zbehli príliš rýchlo, fľaša mi spodom cez krabicu vypadne a zgúľa sa do rieky a potopí sa. Chcem za ňou skočiť ale som oblečený, vo vrecku mám pas, mobil. No zrazu sa fľaška vynorí. Som na hranici medzi dvoma africkými (nie zrovna spriatelenými) štátmi a byť vypočúvaný za pokus o ilegálne prekročenie hraníc už druhý raz na tejto ceste nechcem podstúpiť. No Ardbeg je Ardbeg a tak vyzliekam nohavice, vyzúvam sa a skáčem. Neviem či tu pod trajektom nie sú koly, býva tu riadne svinstvo, niekedy aj autá, čo popadali z trajektu a tak skáčem opatrne, voda je hustá, hnedá a nevidieť nič. No fľaška jasné plava po povrchu a rýchlo sa vzďaľuje. Z brehu sa nezdá, že to tak rýchlo tečie. Dole prúdom som pri fľaške hneď, no späť to ide ťažšie, zaberám jednou rukou a idem stále dole. Musím hodiť fľašku pred seba a plávať oboma rukami. Tak to ide. Obzerám sa na breh či nevidím hýbať sa krokodíla, no je ešte skoro, slnko je slabé, rieka je čistá. Hádžem fľašu Maťovi a vyťahujem sa späť na trajekt. Pokrstíme nás nový katalóg s novým designom a filozofiou Lovcov zážitkov. Všetkým cestovateľom práve z tohoto vzdialeného miesta prajeme ŠŤASTNÉ CESTY.

19

11:41

nov

2015

Ebola tour 33

Ebola tour 33

Ebola tour 33 Neviete si ani predstaviť, odkiaľ teraz píšem. Cítim sa ako v saune. Je 20:00 a už sme všetci v posteli. Každý má svoju posteľ, svoju moskytieru, svoje vedro s vodou. Keby takto u nás vyzerala basa, väzni by sa vzbúrili. Strašne horko, strašná posteľ, strašný záchod. Nie je tu ani ventilátor, voda samozrejme netečie. No bohvie aké zvieratká v tej posteli sú? Mám vlasnú deku, ktorú si hodím pod seba, vlastný vankúš aj vlastnú moskytieru. Sme v meste Koumbia, kde som nikdy nechcel byť, zablúdili sme. Zajtra máme vyraziť do Fulamori, do mesta, do ktorého a z ktorého nevedie žiadna cesta. Teda podľa európskych štandardov, teda, že daná cesta je na mape. Tento hotel je najlepší v oblasti (kamkoľvek sa pohnete autom a prejdete 10 hodín, nenájdete lepší).Ráno sme vstávali o 5 minút 4, raňajky v Conacry o štvrtej a o 4:30 už vyrážame. Ja som sa moc nevyspal, riešil som financie s Moissem. Černoškovi došli peniaze. Keď som mu dal ďalších 3000 €, išiel som spať.Cestu z Conacry vieš? A cestu na hranice s Bisau? Pýtam sa už desiaty raz. Táto cesta je totižto jednou veľkou neznámou. Moisse hovorí, že cestu z Conacry 2x trénoval a najazdil navyše 200 km. Ráno teda vyrazíme a po 100 m stojíne, zátarasy. Moisse sa na mňa otočí a hovorí: „Zátarasy, musíme zastať." Vojde do mňa jed.„Moisse, tieto zátarasy sme spolu v Conacry zažili pred 2 rokmi. Obídeme to! Nevieš ako? Ja budem navigovať."Yusufa, ktorý iba točí volantom, vyvediem von z diplomatickej štvrte, kde sídli aj všemocný prezident. Aj táto štvrť vyzerá, akoby tu bola stále vojna. Takto skoro ráno ušetríme minimálne 2 hodiny, ktoré by sme o dve hodiny strávili v dopravnej zápche, ktorá je na úzkom polostrove jednou z najhorších v celej Afrike.  Moisse síce zlé odbočí, namiesto asfaltky ideme po hlinenej ceste, ale to je drobnosť. Každý si ľahneme v buse - každý z nás má 4 sedadlá a dospávame. V Boke sme v super čase. Ani jedno ebolove umývanie rúk, ani jeden check post, zdá sa mi, že ani jedna jama na ceste, perfektný asfalt. Moisse mi šepká: „Ľubo, môžeme dnes prísť až do hlavného mesta? Môžeme ísť z Boke skratkou?"„Moisse, to by bolo výborné, no ja o tom pochybujem.“Zistil som trasu a napísala mi ju aj moja partnerka z Bisau. Viem, že Moisse sa chce ukázať. Včera sme spolu sedeli do polnoci a počúval moje kázanie. Teraz chce dokázať, že na to má. V Boke rozumne tankuje. No keď dotankuje, chýba mu zopár drobných.„Moisse ja nemám, však si mi hovoril, že na obed sme v Bisau a tak som všetko minul."No Afrika má opäť dobehla. Moisse nepovedal na ktorý obed. Toto píšem ďalší deň, je poobede a stále víza do Guinea Bissau nemáme. Namiesto troch hodín, ideme 26 hodín a stále tam nie sme. Už druhý deň nevidím asfalt. Opäť sme stratili ďalší deň. Ako k tomu došlo? Moisse ide v Boke teda vymeniť peniaze a potom vletíme na poľnú cestu, ktorú mu tu poradili. Je to zlá cesta a tak sa vraciame a ideme správnou.„Ako ďaleko je na hranicu?" pýtam sa.„300 km," odpovedajú.Zase si mýlia čísla, v Afrike nikdy nikto nič nevie. Ľudia nepoznajú pojem hranica. Žijú celý život na jednom mieste a 100 km je nepredstaviteľné ďaleko, ak ide o územie iného kmeňa, je to ako iná planéta. Vedia o tých územiach iba z počutia, rôzne polopravdy. Až neskôr s hrôzou zisťujem, že mali pravdu. Zapadneme, no vytlačia nás. V Afrike veci akosi zvláštne fungujú. Chce to čas, ale vyrieši sa to. Pokračujeme ďalej. Na GPS vidíme, že sme sa odchýlili od pôvodného zámeru ísť  na Ouebo a ideme nie na západ ale na sever. Terénna cesta s priemernou rýchlosťou dosahujúcou maximálku 10 km/ h. Kým sa dostaneme do Guinea Bissau, musíme prekročiť rieku Peche. No teraz ležím v saune, niekde v tretine cesty, náš autobus už stratil nárazník a vyrážame po ceste, ktorá nie je na mape. Vstávame v krásnom čase o 2:45 a o 3:00 už vyrážame. Chcel som ísť pôvodne celú noc, ale večer je na ceste veľa banditov. Cez uzučkú cestu stačí hodiť jeden peň a musíte zastať. Či si vás počkajú na mieste kde sa zapadáva a kde musíte auto tlačiť... Teraz o tretej ráno už nikoho nečakajú. Slnko dnes vychádza o 6:22, je vidieť že sme už severnejšie od rovníka. vyše 3 hodiny ideme lesnou cestičkou, predierame sa cez kríky a stromy, ktoré sa nám šúchajú z oboch strán o kapotu. Cesta je veľmi úzka. Okolo prútené domčeky a dedinky s hlinenými námestiami,kde by ste nenašli ani špinku. Nádherná voňavá Afrika, raj na zemi. Keď toto chcete vidieť a zažiť, musíte podstúpiť tento masochizmus. Bohužiaľ, je toho stále menej a menej a bežný turista vidí iba špinu, či vo vyspelejších afrických krajinách akési skanzeny. Toto je ozajstné!V dedinkách vládnu náčelníci a starajú sa o svojich ľudí, ktorí sú šťastní. Podľa našich kritérií zarábajú menej než 1€/ denne, no majú všetko.  Muž sa vracia z lovu, žena s deťmi na neho čaká. Apropos, viete prečo majú včely med? Lebo majú kráľovnú. Keby mali parlament, mali by hovno. V tradičkej africkej spoločnosti sú náčelníci a králi a táto spoločnosť sa má dobre. V mestách je parlament, špina a násilie. Ideme ďalej, svitá.Červený východ slnka, červená zem. Vyzerá to úplne inak než Sierra Leone, ide o sudánske pastviny plné trávy. No zrazu stojíme. Pred nami sú dve auta, každé neuveriteľné naložené. Prvé zapadlo, evidetne ešte včera a druhé stojí za ním. Všetci v pohodičke čakajú a spia v autách. Nikto nič nerieši. My sme spali v hoteli a sme z toho na nervy lebo nebol dostatočne dobrý, oni sú v plnej kondícii, ako keby sa nič nestalo. Budím ich z najhlbšieho spánku, musia vystúpiť z auta a spoločne ich vytlačíme. Náš terénny bus prejde akok eby nič bez akejkoľvek pomoci. Predbehneme ich a frčíme ďalej do svätej zeme šamanov kmeňa Fula, do Fulamori. Prídeme sem pred 8 ráno (čo som vôbec nečakal). Romantická colná búdka vedľa obrovského stromu, romantická kontrola eboly, ešte dve kontroly a o 10 km sme u rieky Peche. Nádherná silná nespútaná neskorigovaná rieka a za ňou vysnívaná Guinea Bissau.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu