Spomienky na KĽDR - cesta do najväčšieho Absurdistanu na svete

Deň 0 - Doma - 12/11/2016 Keď začínam písať tieto riadky, sedím ešte doma, v krbe praská drevo, vonku za oknami buráca meluzína, s láskou v očiach sa pozerám na svoju polovičku a v hlave sa mi začína odvíjať príbeh, víria sa myšlienky kde smerujú moje kroky a kde sa ocitnem už o pár hodín neskôr. Prečítal som všetko, čo kto napísal, uveriteľné aj neuveriteľné, oficiálne aj neoficiálne, zážitky ľudí, ktorí mali to šťastie utiecť z krajiny, kde je všetko čo sa o nej píše, hovorí, čo sa tam deje, asi možné opísať slovom klasika Landovskeho: absurdné. Každý, kto sa dozvedel kam mierim, väčšinou nedokázal zareagovať, ako tento počin nazvať. Ja to volám cestovateľský sen, teda takto to bolo, asi pred 4 rokmi, keď táto moja myšlienka vznikla, ale postupom času som tomu dával iné prívlastky, výzva, skúška odvahy, test sebaovládania, spoznanie samého seba - niekto si vyberie týždeň meditácie v Tibete či Bhutáne, a ja idem tam...kde človek ostáva sám, kde neexistuje spojenie so svetom na druhej strane, kde je všetko do bodky a minúty naplánované, a kde je správny iba jeden názor. Je to blížiacim sa okamihom pravdy taký zvláštny pocit adrenalínu, logického strachu či totálneho vzrušenia z poznania nepoznaného. Sám som zvedavý, aké myšlienky sa budú vynárať v mysli v tú hodinu H, keď stratím signál, stratím spojenie so svetom na druhej strane, keď ostanem sám vydaný napospas prísnym pravidlám tohto dobrodružstva, ktoré absolvuje ročne pár desiatok možno stovák ľudí. Aj toto je dôvod, prečo som si povedal, že bude zaujímavé zachytiť nie len zážitky, ale aj myšlienky, a najmä ich vývoj v čase, ako sa bude blížiť, plynúť a končiť tento najabsurdnejší, najadrenalínovejší a najneuveriteľnejší zážitok môjho cestovateľského života v krajine s poradovým číslom #76. V krbe dohárajú posledné plamienky, a tak som pripravený vyraziť, snáď, nie určite! Zajtra teda odlietam, najprv do krajiny, ktorá nám dala koleso, porcelán, papier, ktorá tvorí pätinu svetovej populácie v podobne absurdnom mixe kapitalizmu s komunistickými prvkami, do Číny, do krajiny, ktorá je ešte viac krajinou neobmedzených možností ako jej rival v Severnej Amerike, lebo nikde sa mrakodrapy nestavajú od pondelka do piatku, nikde sa nepostaví tunel od zotmenia do úsvitu či nenatiahne sto kilometrov diaľnic za pár dní. Tak zajtra v krajine Draka...alebo snáď asi sa vír myšlienok nezastaví ani po ceste k Maovi. Deň 1 - letisko - 13/11/2016. Cesty na letiská nie sú ničím zaujímavé, i keď stále niečo pobaví a hľadať "absurdné" netreba len mimo našich zemepisných šírok. Dnes prím hrali sypače na maďarských diaľniciach, vonku bolo +5 stupňov Celzia, svietilo slnko, ale veď predpoveď počasia hlásila, že má snežiť, tak cvičili asi to, keď snežiť bude.., i keď som skalopevne presvedčený, že vtedy, keď snežiť bude, budú práve čistiť interiér svojich aut a dúfať, že to čo napadne sa roztopí skôr, ako oni budú musieť na cesty. Stále som vnútorne neoľutoval, že som sa rozhodol na túto cestu vydať, stále to má ten esprit adrenalínu, očakávania, zvedavosti. Tých pár ľudí čo vedelo, kam smerujú moje kroky, väčšinou nedokázalo poloziť otázku v rozvitej vete, ono to bolo len: "Prečo?" Úprimne je vysvetliť ľudom, ktorí si slovo cestovať zamieňajú s trávením dovolenky ťažké, ja a my sa už dávno nesnažíme tráviť dovolenku, ale cestovať..., ísť za neznámym. Keď mi niekto povedal, že čo sa chceš ísť na tých chudákov pozerať ako do ZOO?, pomyslel som si, a prečo sa ľudia chodia pozerať na zvieratá do ZOO a nie do lesa, do savany, do džungle, ako my? Áno, toto je to správne pochopenie toho, prečo si človek cestovateľ, prečo si ja chcem aj dobrovoľne zažiť na vlastnej koži tortúru dostať sa niekam ďaleko, a i keď si stále spravím dopravu na miesto určenia maximálne komfortne ako to ide, je to stále istá tortúra, ale tam už človek očakáva slasť, slastný pocit, keď jeho oči, uši, nos či ostatné zmysly preskakujú z obrazu na obraz, z miesta na miesto, z človek na človeka, a práve tieto vnemy saturujú dušu cestovateľa. Tak i tento krát je to o tých pocitoch, budú slastné alebo to bude aj utrpenie? Veď navštívim posledný skanzen ľudstva, kde sa všetko odvíja od absencie jednej zo základných vecí bytia, slobody. Sloboda to nie je len to, či smiem na niekoho nadávať, mať iný názor, robiť si v podstate čo uznám za vhodné, ale kardinálnym problémom je, že ani o tom, či som dnes alebo zajtra nerozhodujem ja. A preto navštíviť skanzen ľudstva, absolvovať program, ktorý je do detailu pripravený, kde každá jeho minúta ide ako podľa scenára hollywoodskeho filmu v spojitosti s otázkou, ako dlho toto môže ešte vydržať, je dôvod tripu, na konči ktorého sa bude dobré zamyslieť, či tak, ako každý iný, kamkoľvek moje kroky viedli, zanechal niečo pozitívne. Viem však jedno, s určitosťou to bude skúška trpezlivosti, pokory a sebaovládania. Deň 2 - Hore v oblakoch a Peking 14/11/2016. Je 3,36 ráno, 12 536 metrov nad morom, 903 km za hodinu, -59 stupňov Celzia, niekde medzi ruskou Sibírou a mongolskými stepami, z Varšavy, cez Moskvu, Irkutsk, Ulanbátar do Pekingu. Doma je síce ešte len neskorý večer, ale ja sa snažím už prestaviť telo na ázijsky čas. Pár hodín som si pospal, ale myšlienky už zasa zvíťazili nad snami. Ten môj stroj v hlave zasa šrotuje možnosti, scenáre, tento krát nie biznisové, ale tie z tej druhej strany. Asi ste si všimli, že nepoužívam názov, meno krajiny kam smerujem, neviem či je to preventívna paranoja alebo len pud sebazáchovy, ale aj písanie týchto riadkov ma stále môže zastaviť dostať sa tam.., „monitorujú ma?“ - určite, i keď tí, čo už tam boli, tvrdia, že ako? Veď ich technológia je prinajlepšom tak vhodná do technického múzea, sekcia začiatky výpočtovej techniky, ale jeden nikdy nevie... Jedna z myšlienok, ktorá ma máta najviac je, ako držať na uzde tú moju vášeň všetko fotiť? A keď už odfotiť, ako to odtiaľ dostať? Mam vymyslený sofistikovaný systém viacnásobného ukladania pri fotení priamo na viac pamäťových kariet, rôzne formáty, rôzne média, nebudem skrývať nič, len dúfať, že tá ich technika nebude tak dokonalá a teda, že to čo bude už uložené niekde inde ako vo foťáku, ostane uložené len pre mňa. Dnes okrem nostalgickej návštevy známych miest - Tienanmen, Zakázane mesto, najznámejšia shopping street Pekingu Wangfujing, nočného trhu a prosto klasického pekinského života, ma čaká prvý highlight cesty - "školenie" - i keď ja by som to nazval skôr prvý z rady ďalších výsluchov, prvé nasnímanie na skryté kamery, prvý dotyk s "plošticami", ktoré tam nie sú, avšak sú ušami skanzenu. No veď uvidíme... Koryo Tours jediná cestovka, ktorá má povolenie severokórejskej vlády na organizovanie výletov do krajiny ma sídlo v modernej štvrti Sanlitun, kde shopping malls už dávno svojou architektúrou, veľkosťou, farebnosťou, "svietivosťou" predbehli tie americké, podľa ktorých boli stavané, avšak je zastrčená presne v pozostatku bývalej architektúry - tzv. hutongoch, pôvodných obydliach Pekinčanov, kde žili pred tým, než začali tento stavebný pretek so zvyškom sveta. Už po pár krokoch mi bolo jasné, že som tam - Budovateľské piesne, plagáty a obrazy, na ktoré by aj streda Stalin a Gottwald boli patrične hrdí, avšak naši sprievodcovia boli 3 mladí Angláni, Amíci?, dozvieme sa neskôr. Nakoniec to školenie nebolo až tak propagandistické, ako sa malo zdať, šlo skôr o definovanie veci, ako ostať "free" teda nakuknúť do povestných pracovných lágrov kvôli nevhodnému správaniu a najmä nepripraviť o prácu našich lokálnych sprievodcov, ktorých by režim v prípade nezvládnutia našej skupiny "odmenil" miestenkou do lágra s trojgeneračnou obsadenosťou - čiže sprievodca, jeho rodičia a starí rodičia. Naša skupina by mala mať 20 ľudí a 1 nekórejského sprievodcu, a sú v nej okrem Čecha :), Švajčiar, Novozélanďania, Američania, Švajčiari, Brazílci, Fíni, Angličania, Austrálčania, čo jasne hovorí, že všade sa nájdu "exoti" ako ja. A tak zajtra je ten deň, kedy na 5 dní treba zabudnúť na výdobytky modernej IT doby, treba zabudnúť na vlastný názor - aspoň ten nahlas vyslovený, treba sa prosto vrátiť späť, i keď takto späť to vlastne ani nejde, a bude zaujímavé sledovať pochopenie či nepochopenie u ľudí, ktorí nemali možnosť byť nikdy súčasťou podobného absurdistanu, i keď u nás s ľudskou tvárou... Jet lag je hrozná sviňa, človek je unavený vtedy, keď nemá :) a i keď som naučený bojovať s ním, a poctivo som dnes od raňajšieho príletu strávil deň aktívne, ale večer som si po príchode chcel ísť zaplávať, lebo v Číne sa sľúbi americké s dubajským, všetko musí svietiť, blikať, byt väčšie ako veľké, byť ohurujúce, takže hotelový bazén je na 21.poschodí, nad ulicou, v spojovacom moste medzi hotelom a kongresovou cestou, proste Čína v 21.storočí. Lenže po príchode na izbu a samozrejme poslednej dôkladnej kontrole pamäťových kariet, zopakovaní si modusu operandi fotenia, som si na 10minút ľahol... a zobudil sa po polnoci. A samozrejme, využívam posledné chvíľky na komunikáciu s rodinou, rozdávam posledné inštrukcie management teamu vo firme, spánok nechodí, ako aj, keď doma je niečo po siedmej večer, darmo, že tu po druhej ráno, telo neoklameš. A tak ešte trochu z dnešného Pekingu. Milujem starý Peking, hutongy - staré štvrte, ktoré si v područí mrakodrapov, obrovských shopping zón - už to ani nenazvem schopping malls, lebo aj tie najväčšie americké sú len zlomkom tých čínskych. Ale späť k hutongom, ktoré sa dnes boria s tým, či prežijú ďalšie roky. Čo som si všimol je, že začali byť vládou riadené, čiže podľa vzoru našich skanzenov, každý má svoje číslo, ale obyvatelia si zachovávajú ráz a spôsob života na aký sú zvyknutí, samozrejme, už pod drobnohľadom turistov. Hutong pochádza z mongolštiny a znamená studňa, čiže okolo studne vystavané obydlie. V čínštine to ale znamená aleja alebo línia, ide o veľmi úzke uličky, z ktorých vstupujete do obydlí, ktoré sa v Pekingu začali stavať za dynastie Yuan od 13.storočia, rozmach zaznamenali za najznámejšej dynastie Ming a ich počet do začiatku 20.storočia dosiahol viac ako 3 000. Znamenali koncentráciu remesiel, obchodu okolo Zakázaného mesta, a ich typické vstupné brány svojou honosnosťou definovali postavenie majiteľa. Niektoré majú len 12metrov štvorcových iné aj pár kilometrov štvorcových, sú aj široké, ale aj úzke len 70cm. Typický hutong je štvorcový, v strede je studňa a okolo nádvoria so studňou sú miestnosti, spálňa, kuchyňa, ďalšia izba prípadne dielňa či miestnosť pre zvieratá. Ale vždy je to štvorec a 4 malé domčeky okolo. Pri pohľade zhora na sieť hutongov je to krásny včelí plast. Dnes sa však mnohé zmenili najmä na obchodíky s typickými čínskymi sladkosťami - koláčikmi, alebo reštaurácie lákajúce turistov na dumplings - knedličky z cesta plnené rôznymi náplňami, či iné čínske delikatesy. Kedysi žilo v hutongoch viac ako štvrtina obyvateľov Pekingu, ale dnes hutongy ustupujú ako po daždi rastúcim mrakodrapom a cestám, a keďže v Číne sa nestavia ako u nás, roky, ale stavba mrakodrapu sa nanajvýš rata v týždňoch, táto výstavba neúprosne odhrýza z týchto kultúrno - historických skvostov Pekingu. Aj samotné názvy hutongov svedčia o poetickosti týchto miest, Klobučníci, Čierna ryža, Pražený sezam či Ulička čistej zeme alebo Konského chvosta. Ak chcete zažiť pravú atmosféru Pekingu, hor sa do hutongov, ale určite na vlastnú päsť, odchyťte rikšu a nechajte sa viesť touto živou minulosťou. Deň 3 - 15/11/2016. Príchod tam. A je tu deň D! Sedím v taxíku, ktorý sa prediera každodennou realitou pekinských ciest, príliš veľa aut, príliš veľa motoriek, bicyklov a málo miesta na cesty, ktoré i keď majú 3 či 4 pruhy, stále to nestačí. Pohľadom preskakujem z budovy na budovu a pýtam sa sám seba, či má Peking architekta alebo aspoň nejaký plán zástavby, lebo rôznorodosť, niekedy až šialenosť tvarov budov a najmä mrakodrapov nemá obdoby. Dnes je síce slnečno, ale prestalo fúkať, a tak sa už od rána začína prejavovať snáď najhorší jav a mora všetkých Pekinčanov ako aj návštevníkov - smog. Snaha o zazelenanie Pekingu, všade je snaha o peknú záhradnú architektúru, ktorá má v Číne tradíciu, však vychádza navnivoč, keďže smog zabíja "zelenosť" stromov, kríkov ako aj kvetov, a tak mnohé z nich síce majú listy či ihličie, avšak tie sú sivastej či hnedastej farby - daň za rýchly rozvoj a rast a najmä historicky nulový vzťah Číňanov k ochrane životného prostredia, i keď i to sa mení. Preto sú dnes ulice zaplnené davmi rynúcimi sa mestom s maskami na tvári, niekto si povie kolorit, ja vravím nutnosť. Opätovne sa vynárajú myšlienky, aké to bude? Keď som pred rokmi rozoberal s Číňanmi situáciu doma, otvorene hovorili o politike, niektorí s väčším presvedčením, iní viac kriticky, ale hovorili. Podobne to bolo v každej krajine, kde nad "demokraciou" či ako to nazveme visel akýsi otáznik či tieň, avšak TAM nebude žiadna z týchto otázok vyslovená, nieto ešte zodpovedaná. A mal by som ich milión... Tak sedím v lietadle, o chvíľu to bude realita, o pár desiatok minút príde prvá kontrola a skúška, ale vlastne sa začala už na letisku. Keď som prichádzal na check-in, ktorý je na termináli úplne vzadu, aby tam toľko "personálu" s krásnymi červenými odznakmi nepôsobilo podozrivo, neveril som vlastným očiam, desiatky ľudí... Samozrejme žiadny business class, žiadny fast lane, ale pekne vyhľadať najkratšiu radu a čakať. Veľká skupina futbalistov, ako som sa dozvedel, ktorý s podporou veľkého vodcu vyhrali turnaj, a tak mali možnosť pomôcť sebe i svojim rodinám a každý z nich mal nepreháňam aspoň 3 kufre, nezabudnime, že samozrejme podporia aj šedú ekonomiku, kvôli ktorej väčšina ľudí dokáže vôbec prežiť. K tomu nejakí papaláši s kamennými tvárami, ale tiež ešte väčšími odznakmi ako futbalisti. Po skoro hodine, keď tetuška vybavila 3 malé skupinky predo mnou som došiel na radu aj ja. Jeremiah - náš tour guide mi dal VIZA, modrú "stranícku" knižku, ktorá ma oprávňuje na vstup do zasľúbenej zeme. Píše sa rok 105, november 15-teho, kedy víza začínajú platiť, je to rok narodenia deduška súčasného veľkého vodcu. Na prekvapenie to u mňa šlo podstatne rýchlejšie ako u skupinky Kórejcov pred mnou, až kým som nedal kufor na check-nutie. Pas, ktorý mal kufor dopraviť do zákutí letiska a následne do lietadla sa zastaviť a rozdrnčala sa siréna...?? No super, veď toto je snáď ešte Čína? Tetuška lámavou angličtinou začala chrliť spŕšku slov, ktoré ale podľa mňa anglické neboli, tak som len nechápavo krútil hlavou a priblblo sa usmieval, keď v tom pristúpil strejda Kim, s velikánskym odznakom oboch milovaných a skvelou angličtinou sa úctivo opýtal, či mám so sebou nejakú baterku alebo zdroj napätia? Ja som prikývol, veď zasa iPhone, iPad či batérie do foťákov budú chcieť "žrať" aj keby vypadol prúd, tak som mal so sebou prenosný zdroj, ktorý by mal vystačiť pre menšie mestečko na pár dní :). Ujo tajný s úsmevom, že on mi to postráži, že to musím nechať u neho, a zoberiem si to, keď priletím. No čo už, OK, snáď neostanem tu kvôli baterke, tak som mu ju odovzdal, ujo napísal "preberací protokol" na čistý list papiera bezchybnou angličtinou a povedali sme si, že sa vidíme v sobotu. Ďalší menší šok nastal, keď som zbadal posledný typ Tupoleva, áno posledný čiže rok výroby niekedy 1972 :). Pri nastupovaní do múzejného lietadla a ešte stále snáď slobodnom fotení, bez opýtania, nás privítali krásne červené, kožené sedačky s "oblečkami" z leskima. Nenechal som si ujsť posledné vydanie Pjongjang News, samozrejme po školení som už vedel ako pekne noviny poskladať tak, aby som ich neohol cez veľkého vodcu. Vzlet Tupolevom je zážitok, kým nedosiahne letovú výšku máte pocit, že pilot ho má problém udržať vo vodorovnom stave, je to ako keby hádzalo auto po nerovnej ceste, poriadne nerovnej. Ale potom sa už z obrazoviek rynuli krásne, budovateľské a oslavné piesne oslavujúce krásne včerajšky a ešte krajšie zajtrajšky. Keď pilot mení smer letu na tomto lete, je na to možné použiť krásne prirovnanie. Predstavte si, že sa veziete v aute, podriemkavate, a vodič strhne zrazu volant, lebo si povie, že zákrutu treba brať šmykom, podobne letí KoryoAir. Samozrejme počas letu nemohlo chýbať občerstvenie. Letušky s úsmevom položili otázku, čo si dáte na pitie? Vedľa mňa sedia Amíci - otec so synom, s úsmevom jej odvetil, že apple juice - letuške trochu skysol úsmev, ale stále sa ho snažila nestratiť, a pritom odvetila, že iba juice, keďže mali v ponuke iba vodu, "džús" a mlieko, tak som si aj ja vypýtal džús..., že veď ochutnám, veľká chyba. Kým som čakal na v plaste zabalené "jedlo", odpil som červenej bublinkovej tekutiny, nemal som to robiť, chuť tohto tekutého čohosi bola ako zmes ústnej vody a náplne do ostrekovača v aute. Vážne neviem, či som niekedy pil niečo odpornejšie, ak teda nerátam, že by som sa chcel úmyselne napiť skazeného mlieka či možno archívneho octu. Jedlo však neprišlo, neviem či "oči" niekde v strope zbadali moju reakciu na "nápoj", ale jedlo dostávali len domáci, veď gringom by i tak nechutilo :). Úprimne, ten zápach šíriaci sa z podávaného čohosi v plaste bol dostačujúci. Keď sme preleteli cez hranicu, z amplióna sa ozvalo, že sme prekročili hranice do vlasti, ktorá za všetko vďačí ich milovaným vodcom a preto treba ukázať rešpekt. Neviem teda či sme mali vstať a zasalutovať, ale súdruhovia snáď aspoň pohladkali svoje odznaky a my sme sa priblížili k cieľu letu. A tak presne o 15,42 miestneho času, ktorý bol minulý rok, teda v 2015, zmenený z dôvodu 70-teho výročia porážky Japoncov - okupantov, sme pristáli na Pchjongjanskom letisku, termináli 2. Trochu komické, ako zisťujem neskôr, lebo letisko je vlastne jedna budova o trochu väčšia ako letisko v Košiciach, ale má samozrejme 3 terminály, i keď z vonku, to je už prvá z absurdít, ktoré tu človek očakáva, keďže na jednom konci budovy je napísané Terminal 1, na protiľahlom Terminal 3, no a uprostred je Terminal 2. Víta nás krásne, slnečné počasie, i keď je trochu veterno a iba 2 stupne nad nulou. Žiaľ, nevystupujeme na plochu letištnej dráhy, ktorá si toho veľa neužije, keďže dnes je to jediný let, a celkovo sem prilieta iba 2 krát týždenne lietadlo z Pekingu a 1 krát z Vladivostoku :) Nakoľko som chcel spraviť prvé fotky s lietadlom na ploche, ale vystupujeme do rukáva. Trvá to síce nejako dlho, skoro 20minút len stojíme v uličke, kým súdruhovia povolia výstup. Na prekvapenie vchádzame do novučičkej modernej letištnej haly, a po pár metroch prvý check point - prvá kontrola a odovzdanie medical card - kartičky, kde len prehlasujete, kde ste trávili posledné týždne a že netrpíte žiadnymi uvedenými chorobami - pri úrovni severokórejského zdravotníctva a zásobenia liekmi, by asi aj obyčajná chrípka narobila svoje. Tetuška v nádhernej baranici berie lístok a kýve, že utekaj ďalej. Po pár metroch ma naviguje ďalší "Kim" k pasovej kontrole, má brutálnu čiapku, vojenskú, tvrdú, s obrovskou hviezdou na čele, čudného tvaru, až ma zasvrbela ruka na foťáku :). Prichádzam k pasovákovi, Kimovi s rovnakým klobúkom, ktorý s kamennou tvárou berie pas, víza, imigračnú kartičku a kartičku na ktorej deklarujem, že prinášam menší fotoobchod a samozrejme jabĺčkovú elektroniku. Zdržím sa asi 20 sekúnd..., buch buch 2 pečiatky, žiaľ, ani jedna do pasu, takže žiadne obavy, kto chce do KĽDR neodnesie si suvenír tohto typu. Huraa, ako rýchlo, prejdem k pasu po kufor, ktorý o chvíľu vylieza lenivo z útrob haly, nejako rýchlo? To ani neprezreli? Nenazreli dnu? Nehodili na rentgen? To by nemali šancu stihnúť. Beriem kufor a síce plný nadšenia idem na colnú kontrolu, aha zabudol som, najväčšia sranda má začať tu. Zasa Kim - zasa parádny klobúk - zasa kamenná tvar - zasa žiadna mimika - len gesto kývnutím ruky a hneď z prvej: "Your mobile phone?". Aha skoro som sa zľakol, že som prišiel inde, ako som čakal :). Podávam mobil, a kooperatívne ho cez iTouch odomykám, Kim odvetí, netreba, daj mi k nemu ešte pas, a daj do skeneru batožiny. Trochu prekvapene hľadím, čo má v pláne s mobilom, preventívne som "uložil" nafotené fotky z lietadla a letiska do koša :) spoliehajúc sa, že veď Kimovia sa nemôžu vyznať v technike až tak. On však hodí ledva striedmy pohľad, položí ho na skener a zaborí pohľad do vyhlásenia o dovážaných tovaroch a peniazoch. Pár sto eur a vyše tisíc dolárov, žiadna otázka, asi sa Kimovi páči, že podporím ich ekonomiku. Keď ale zbadá počet foťákov, vidím, že no, bude zábava. Vezmem kufre zo skenera a už si to šinie ku mne a berie ma nabok. Ukáž foťáky, ukáž Apple veci - áno povedal apple veci, vie, čo je dobré? Alebo vie čo ma hľadať? Vyberám jednu zrkadlovku za druhou, a ešte ďalší malý foťák, potom iPad, a vravím si, ten harddisk na zálohu fotiek nechám dnu, veď som ho ani neuviedol, bude problém? Elektronika pekne vyložená ako v obchode, zvedavé pohľady aj od vedľa, ale Kim nepustí k tomu nikoho, toto je jeho "prípad". Začne sa hrabať vo veciach, čo je toto? Holiaci strojček. Aha ok. A toto? Elektrická zubná kefka. Tu akoby nechápal, ukážem a naznačí, že sa tým umývajú zuby. Aha ok. Malá prenosná lekáreň ho nezaujíma, ale kopec lízatiek a lentiliek už skôr, pre Kimove deti vravím, až potom si uvedomím, aha to Kimove som si snáď mohol odpustiť, ešte si bude myslieť, že viem koľko ich má :), ale len uznanlivo prikývol, že veľmi dobre. Posledný na radu prišiel "zatajený" harddisk, na nešťastie s funkciou wifi prenosu dát či fotiek. Najprv som sa snažil zahmlievať, ale veľmi to nešlo, stále mlel niečo svoje dokolečka, že to robí internet a že to je wifi, na čo ja s kľudom Angličana hovorím - nie to len vzduchom prehadzuje fotky z foťáku. Keďže jeho angličtina nestačila na našu dohodu, volá Kim, ju Kim, jednu z našich miestnych "starostlivých mám" ako ich tu volajú, aby som jej vysvetlil, že čo to je. Kim sa najprv prezieravo pýta, že odkiaľ som, a ja, že zo Slovenska, keď vravím Slovakia, ujo Kim spozornie, a zopakuje Slovenska?? Relatívne peknou slovenskou výslovnosťou, a zrazu ho už ani nezaujíma načo je prístroj, načo mám 3 foťáky, len pekne zasalutuje a vraví, bal a choď, rýchlo choď, ako keby vravel, zavadziaš, chcem nájsť niekoho, koho budem môcť skutočne vyobracať. A tak balím veci, kufor, fototašku, a s úsmevom na tvári vchádzam definitívne do severokórejskej reality. Kým čakáme na ďalších členov nášho Jeremiah teamu, podľa mena nášho amerického guida, týpka, ktorý 15 rokov žije v Pekingu, prednáša hístóriu a zároveň robí sprievodcu, obzerám sa po letisku, kde je ten jediný severokórejský bankomat, samozrejme nefunkčný, ale fyzicky existujúci. A hneď ho zbadám, je vedľa zmenárne, lebo veď na každom modernom letisku musí byt bankomat a zmenáreň. Krúžim okolo neho a hľadám pozíciu na prvú zakázanú fotku, ok mám ho.. V príletovej hale je už aj televízny štáb, ktorý určite ukáže Kimovym deťom, rozumej poddaným, aké množstvá turistov prilietajú do krajiny, aby na vlastné oči videli, ako vyzerajú rúžové zajtrajšky, o akých tí, čo prileteli, môžu iba snívať. Po chvíli zisťujem, že ten štáb bude celý čas s nami a bude nás natáčať, ako s údivom sledujeme všetko čo nám táto krajina pripravila a dokáže ponúknuť- skvelé je, že na konci si DVD môžeme kúpiť, a teda aj doma ukázať, prečo je KĽDR nutné vidieť. Po chvíli sme kompletní, skupinka 20 ľudí, Jeremiah, a 5!!!, slovom piati "spoločníci", pán a pani Kim, šofér, kameraman a fotograf a p. Song. Čiže jeden na štyroch ľudí :). A samozrejme budú dozerať jeden na druhého. Pani Kim spustí hneď po odjazde z letiska aké je dôležité byť spolu, nerozumieme kórejsky, a preto, aby sa nám nič nestalo, musíme byť stále spolu, nikde neísť sami, a najmä citujem, lebo ak by sme sa niekde vybrali sami, mohli by sme vystrašiť domácich?! Okej, budeme spolu. Dnes po ceste do hotela sa pozrieme na knižnicu, mimochodom úžasná budova v tvare typického kórejského pagodového domu, len rozmerovo ako futbalové ihrisko, potom návšteva pamätníka a najmä svätého miesta pre každého Kórejca - Mansudae Grand Monumenta - veľký monument s gigantickými sochami Kim Ir Sena a Kim Jong Ila, deda a otca súčasného Kima, večera v typicky kórejskej reštaurácii a potom oddych na hoteli. Už po odjazde z letiska sa začala vynárať realita. Áut málo, ale nie je pravda, že žiadne, ľudia pracujúci na poliach, v polovici novembra(?), idúci popri ceste na bicykloch, nízke paneláky, okolo nejaké chatrče, taká smutná ošumelosť. Po asi 20 minútach však áut začalo pribúdať, vynárala sa skyline Pchjongjangu - normálne mrakodrapy, nie veľa, ale predsa. Čo sa nedalo nevšimnúť bolo ponuré až tmavé paneláky, málokde sa svietilo, ale zrazu uprostred mesta, bolo tých áut nejako priveľa, semafory, autobusy, trolejbusy, ľudia čakajúci na zástavkach, idúci po uliciach z práce. Príliš mnoho, aby to bolo všetko zinscenované, alebo, že by predsa? Veď nakoniec 2 lety za týždeň? Neviem, som na pochybách, ale prestávam veriť, že nie sú autá, veď videl som mnoho a mnoho taxíkov, je pravda, že žiadne obchody, len pár stánkov s niečim, asi jedlom. Pomaly sme sa blížili ku knižnici, vystúpili sme von a hneď vedľa nás stánky, samé kvety, gýčové, farebne zabalené v celofánoch, s obrovskými stuhami, aha sme neďaleko monumentu milovaných vodcov, a každý, kto tam ide musí priniesť kvety, a samozrejme sa pokloniť. Jeremiah kupuje kyticu za náš team a vyberáme sa na prvé miesto dotyku s najväčšími z najväčších. Kim nás inštruuje, je to pre nich sväté miesto, tak je treba ukázať rešpekt a úctu, žiadne skákanie, hlasná vrava, úsmevy či vtipkovanie, fotiť až po poklonení, len celé postavy, zištné selfie, stáť rovno atď. Z ampliónov hrá hudba ako na pohrebe, míňame skupinky Kórejcov, ktoré si boli splniť neviem, či dennú povinnosť a kráčame hore schodmi. Zrazu sa pred nami vynára panoráma výjavov z vojny po stranách a vpredu obrovské bronzové sochy vodcov, vysoké 30 metrov, za ktorými je, panoráma hôr, kde sa narodil Kim Ir Sen a začal sa písať novodobý, kórejský letopočet. Radíme sa vedľa seba, Jeremiah nesie kyticu dopredu a potom prichádza pokyn na úklon, spravím úklon asi na 2 sekundy a po narovnaní vidím, že všetci sú stále predklonení, aha neprišiel pokyn, že dosť, tak sa jemne ešte vrátim späť. Následne počúvame všetky naj súsošia ako aj života veľkých Kimov. Potom začínajú cvakať foťáky, škoda, že je už tma, i keď samozrejme sochy a okolie sú vysvietené, vždy, i keby na to mala ísť posledná elektrina krajiny. A tak dávam par selfie, a môžeme ísť. No a čo, že sa nesmie, veď ich mám v zábere celých, a ja predsa nie som Kim, mne stačí hlava na fotke :). Opúšťame monument a vydávame sa na večeru, počas cesty počúvame základné informácie - že mesto má 3 milióny obyvateľov, že celá Kórea má 80 miliónov, že len teraz sú rozdelený na Juh 45 miliónov a sever 25 miliónov, ako keby verila, že dlho to už nepotrvá a zasa budú jedna krajina, že sa pracuje 6 dní v týždni, len nedeľa je voľná, pracuje sa od 6,00 do 18,00, a že zajtra majú sviatok Deň matiek. Dôležitá informácia je, že ak zapneš wifi, tak okrem problémov ťa čaká pokuta 1500$... Prichádzame k reštaurácii, tam je divadielko pripravené, dole 1 obchod na poschodí ďalší, v nich veci, ktoré poznáme spred roku 1989, napríklad lunchmeat. Cenovky sú uvedené tak, aby to dobre vyzeralo, napr. voda stojí 100 wonov a predavačka nám vraví, že je to 1$, ja však v duchu vravím, že predsa kurz by mal byť 1$ je 8000 wonov, to by ale zle vyzeralo. Vchádzame do reštaurácie, typickej, ale absolútne prázdnej, sme tam len my... po chvíli nám na stole pristávajú miestne špečiality, kimchi - nakladaná kapusta narezaná na také obdĺžniky asi 10x5 cm, prekladaná chilli, rôzne druhy zeleniny, hub, mäso so zemiakmi, kura, asi 10 druhov rôzneho jedla, vrátane "buchiet na pare", presne ako naše, len bez náplne, pojedá sa to k dusenej zelenine. Jedlo je chutné, a dostávame aj ďalšiu špečialitu, studenú noodle soup, typické rezance, ale tmavohnedé, zelenina, a studený vývar, a samozrejme veľa chilli :). Keď sa najeme v očakávaní sa presúvame na hotel, bude sa to vôbec dať nazvať hotelom, máme byť zatvorený na ostrove, padací most hore, aby sme sa nestratili a nenaľakali domácich.. Po pár kilometroch odbočujeme z hlavnej cesty, verejné osvetlenie zmizlo veľmi rýchlo, len asi absolútny stred mesta má túto vymoženosť, vchádzame do tmavej uličky, beriem si kufor a vchádza dnu.., avšak hneď mi zabehne, kde to sme? Foyer vysoké aspoň 10 metrov, všade mramor, obrovské priestory, bar, gift shop, kaviareň, biliard, 3 reštauráčie - neskôr idem check-núť menu a ceny ako u nás hot dog, ale tu za regulárne super vyzerajúce jedlo. Dostávam kľuč, pardon kartu od izby, karta? Áno Peter, karta, tvoja izba je na 23.poschodí, 4 výťahy, síce ako zo spomaleného filmu, ale výťahy, a keď vystúpim hore, nechápem ďalej, relatívne vkusne zariadené chodby, koberce, mramor, obklady, osvetlenie. S úžasom odomykám izbu a vchádzam do predsiene, kde ma čakajú hotelové papuče? V kúpeľni ďalšie papuče plastové, kam do bazéna? Dokonca hrebeň, zubná kefka, šampón a sprchový gél, detto aj toaletný papier, ten môj dľa pokynov mám na čo? Prechádzam do izby, postele, chladnička, kanvica, televízor s anglickými kanálmi - filmovým a viacerými spravodajskými..? Som správne? Toto je tá Severná Kórea? Kde je ten hotel bez všetkého, kde nie je teplo, kde nejde elektrina, kde netečie teplá voda, tu tečie, je síce pravda, že ráno len 6,00-9,00 a večer 18,00-22,00, ale veď v inom čase tam tak či tak nikto nie je. Som sklamaný.., rozplývajú sa médiami vytvorené hrôzy tykajúce sa pobytu, let, prílet, kontroly, doprava, jedlo, ubytovanie, zažil som už aj horšie, a tak o polnoci zaspávam s očakávaním, že toto predsa nemôže byť tá Severná Kórea a zastrájam sa, že zajtra to bude lepšie, teda vlastne horšie, teda také, aké by to podľa "literatúry" malo byť. Čaká nás výlet do DMZ, demilitarizovanej zóny, 180km za hlavným mestom, kde dúfam, že uvidíme a zažijeme niečo menej "dokonalé". Deň 4 - 16/11/2016. Cesta do vnútrozemia Panmunjom a Kaesong. Keďže očakávanie z dnešného dňa bolo prisilné, bol som hore dávno pred svitaním. Teplá voda zasa tečie, takže ranná sprcha nebola žiadny otužovací rituál. Zišiel som dole do jednej z reštaurácií, aby som vyskúšal prvé kórejské raňajky. Sála ako na bál s dobrou dvaciatkou veľkých, okrúhlych stolov a "švédske stoly"? Áno, i keď po kórejsky, síce mi bolo jasné, že som v Ázii, a teda tu určite nemôžem očakávať "americké" alebo kontinentálne raňajky, ale zasa všelijaké dusené zeleniny, mäso, ryžu, pražené rezance a podobne, to zasa nie je moja šálka kávy na raňajky. Našiel som aspoň akýsi pokus o "french toast", obdobu nášho chleba vo vajíčku, i keď a la Korea, zmočený, síce správne nasladlý, ale ok, požívateľný. Na šťastie som si z domu zobral ovsenú kašu, ak by tu bol "hladomor", čo asi nikto nepochybuje, že je. Nad Pchjongjangom sa pomaly rozpúšťal ranný opar a z izby na 23.poschodí sa vynárala panoráma "downtownu", skyline ako z amerického filmu. Ďalším prekvapením bolo parkovisko, na ktorom stálo minimálne 20 autobusov, veď predsa je potrebné podporiť ideu, ktorá nám bola prezentovaná, že toto je hotel pre "ordinary Koreans" normálnych Kórejčanov a samozrejme turistov. Jasné, škoda, že v hoteli okrem nás nie je živá duša. Teda ak nerátam sprievodcov, ktorí sú pre našu "bezpečnosť" ubytovaní s nami a tajných, tváriacich sa prívetivo a milo, ale nás, ktorí si pamätáme závan socializmu, neoklamú. Kórejci sú už v práci a budujú ďalej svoj dokonalý svet. Veď milovaný vodca im vytvára skvelé podmienky pre život, napríklad bývanie. Každý dostáva byt alebo dom od štátu, platí len malú čiastku za elektrinu, byt nesmie predať. Pri pohľade na obyčajné paneláky a skoro "chatrče", ktoré sme zatiaľ videli iba cestou z letiska, ok, toto dostať, položím si otázku, „Je to za trest či odmenu?“ Ale tie nove apartmány vo výškových budovách si treba zaslúžiť- ako asi? Dobre slúžiť strane, i keď aj do nej sa dostať nejde automaticky, a určite dobre udávať - plniť normu, lebo tu všade každý musí mať uši nastražené a oči otvorené, lebo imperialisti nespia. Konečne vyrážame, je niečo po pol ôsmej a na uliciach sa to hemží pešo kráčajúcimi a na bicykloch jazdiacimi ľuďmi, v meste ešte je vidno relatívne veľa áut, i keď i to je otázka, čo je veľa na 3 miliónové mesto. Avšak po pár kilometroch a prejdení najväčšej ulice v Pchjongjangu, akéhosi hlavného bulváru, kde možno stretnúť Karosy, naše električky, a trolejbusy, kde vôkol sa týčia hrozne obrovské paneláky najmä v obľúbenej rúžovej farbe, sa akosi autá stratia.., a to totálne. Neskôr sa dozvedáme, že pre vlastnú bezpecnosť obyvatelia mesta nesmú za jeho hranice, respektíve sa zdržiavajú v svojom "dištrikte".., ako prosím, nesmiem sa ani voľne pohybovať? Áno! K pohybu je treba špečiálne povolenie, a i keď cestou stretáme ľudí, ktorí kráčajú do práce, a smelo si vykračujú po hlavnej ceste, neskôr aj diaľnici, a ideálne stredom alebo na ľavej strane dvojprúdovky. Vonku je skutočne mrazivé ráno a tí šťastnejší majú bicykel, ostatní len vlastné nohy. Život tu pulzuje akosi pomaly, bez ponáhľania, ale nemôžem konštatovať, že by sa tí ľudia nezastavili a nebavili spolu, deti vidno ako sa naháňajú medzi blokmi, ale je pravda, že je to také strojené, a opatrné. Po asi 15 minútach zastavujeme pri obrovskom monumente na ceste do Kesongu a potom ďalej do demilitarizovanej zóny. Táto cesta vedie z Pyongyangu priamo do Soulu, pričom do DMZ (demilitarizovanej zóny) je to 160km, ale odtiaľ do Soulu len 70km. Monument sa do výšky 40m týči nad diaľnicou a zobrazuje 2 ženy, ktoré sú z jedného národa, rovnako oblečené, a snažia sa spojiť rozdelený národ, ktorý žije v 2 krajinách. Vchádzame na diaľnicu, ktorá je asi najhoršia akú som kedy videl, toto bude masáž zadarmo, smeje sa Kim, sprievodkyňa, a ja si v duchu zanadávam, super niečo na moje platničky. Ale adrenalín je silnejší, a tak bolesť odznieva a ja fotím a natáčam, koľko sa dá. Niekedy za zamračených pohľadov Kim a jej družiny, ale väčšinou pekne skrytý za sedadlom. Míňame ľudí, zasa pešo kráčajúcich niekde z vidieka alebo na bicykloch, a aj autá. Nepočítal som ich, ale dobrých 10 ich za 160km bolo. Severná Kórea ma ráz hornatej krajiny, viac ako 80% krajiny tvoria vrchy a hory. Ak míňame malé mestečká či osady väčšinou sú postavené ďaleko od cesty, ale pripomínajú mi naše JRD, družstvá, kde budovy tvoria biele podlhovasté domy, prašné cesty medzi nimi, a ľudí na poliach. Keď sa blížime ku DMZ začínajú sa kopiť check-pointy, boli sme na ne upozorňovaní, ako keby to boli najmodernejšie a najúdernejšie opevnenia, chrániace cestu pred imperialistami z Juhu, aké bolo prekvapenie, keď to bol 1-2 vojačikovia, odsúvajúci rampu, ktorí mali cez plece prehodenú flintičku podobajúcu sa na vzduchovku. A zasa ta čapica, ktorá pôsobila najviac odstrašujúco. Míňame Kaesong, kam sa vrátime neskôr, a prichádzame ku vstupnej bráne do DMZ. Kusiska betónu naskladáme na sebe, skutočne odstrašujúce.., vôkol ploty z ostnatého drôtu, ktorý pamätá možno ešte druhú svetovú vojnu a elektrika v podobe predpotopných poistiek z keramiky. Vystupujeme, ale ešte predtým vojde dnu vojak, v baranici, nie čapici, spustí inštruktáž, všade spolu, nikto nevystúpi z radu, fotíme len dnu, ak inde vždy sa pýtame, bla bla bla. Vystupujeme, prehodím si cez obe plecia double sunsniper, dvojitý držiak na 2 zrkadlovky, a hneď sa pýtam, môžem fotiť? Áno., to stačí a cvakám o stošesť, vstupnú bránu, a v nej prechádzajúci či točiaci sa traktor, asi 5-6x, keď spoza autobusu vyskočí vojak kričiaci kórejsky o dušu. Ja nepohnem ani brvou, a usmievam sa na neho, čo týpka ukľudnilo, volá na Kim a tá sa ho pýta, že čo sa deje. On, že chce vidieť, čo som fotil, ukazujem foťák, len jeden :), ten druhý nie, a vidí v ňom záber brány a traktoru, ktorý sa v nej otáča. Zmazať! Zaznie z úst vojaka, prekvapený nechápem, že čo je na traktore zlé, aha jasné, zlí imperialisti by mohli odkopírovať dokonalý kórejský traktor a narušiť tak ich vedúcu technologickú pozíciu :). Môžem tak pred vojakom 3 zábery, s úsmevom ukazujem dump up, palec hore :), a ďalšie 3 ostávajú na karte. Vchádzame dnu do miestnosti, kde nám vysvetľuje ako je DMZ členená, že 2 km sú severná línia, 2 km - na šírku, sú južná línia, kde sú umiestnené aké budovy a podobne. Hneď vedľa je shop, kde ťahúňom sú tricks z DMZ, plagáty severokórejskej propagandy, je úsmevné ako si ich nakupujú Amíci :), a rôzne domáce delikatesy, skoro každá so ženšenom, čaje, sladkosti, likéry. Po zhromaždení na mieste pred vstupom, pokračuje komandovanie, zoradiť do dvojstupu. Prosím? Áno pekne dvojrad, dobre, že sa nemusíme držať za ruky. Prechádzame stanovišťom a autobusom ideme asi 1km k miestu, kde stoja 3 domy, kde Kim Ir Sen podpísal ukončenie kórejskej vojny. Fotím kde sa dá a čo sa dá a už nás ženú spať do autobusu. O ďalší kilometer je miesto, kde je vidieť už druhú Kóreu, zatiaľ druhú, ale už čoskoro bude len jedna, presvedčivo vraví Kim. Všade nás sníma kamera nášho "ochrancu", a robíme si aj spoločné foto s našim "partizánom". Zrazu mi ťukne mobil, sms, aha tak je to pravda, signál, internet a závan slobodnej komunikácie. Rýchlo pošlem nejaké foto, a keď sú už všetci preč ukecám jedného z "partizánov" strážiacich mier poctivo pracujúcich ľudí, na spoločné foto. Podarilo sa! Prikývol! Ostatní sa neodvážili ani opýtať. Tak si strihneme 2 fotky, ktoré nám spraví všadebol pán Song, najstarší z pätice našich ochrancov. Zaberá na nich, že som zo Slovenska, veď komunizmus tam podľa nich nie je len dočasne. Opúšťame DMZ a mierime do Kaesongu, bývalého kráľovského mesta dynastie Koryo, ktorá vlastne dala meno Kórei, cudzinci mali zlú výslovnosť a tak vznikla miesto Koryo dnešná Kórea. Mesto má úplne iný raz ako Pchjongjang, veľa domčekov typicky ázijských, ale aj paneláky v obľúbenej rúžovej. Ulice nezívajú prázdnotou, ale áut je tam asi spolu 10. Na to, že tam žije 300 000 obyvateľov, málo. Prechádzame ulicami - autobusom, nemôžeme pešo, nie je to pre nás bezpečné, a mierime do Kaesong Koryo Museum, ktoré sa nachádza v nádhernej bývalej konfuciánskej univerzite. V múzeu sa nachádzajú predmety z koryo dynastie, nie v stovkách a tisícoch, ako sme zvyknutí v naších múzeách, ale v jednotkách, o to viac sú na to hrdí. Múzeum je tiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Ďalším highlightom je miestny postcard a stamp shop, obchod so známkami a pohľadnicami. Poviete si, čo je také zvláštne na pohľadniciach a známkach, nuž na klasických a štandardných nič , ale na týchto? Všetky sú odpovedajúce lokálnej propagande, a znaky KĽDR buď s vlajkou alebo s portrétmi vodcov, kúpite iba tu. A tak kupujem pohľadnice, ako boli Severokórejci prví na Mesiaci, ako drtia americké rakety, vyobrazenia šťastnej manifestujúcej mládeže a podobne. Po opustení shopu, sa náš team guide pýta, že kto si dá na obed k menu aj lokálnu delikatesu, "polievku so sladkým mäsom", ako psí guláš. Za 5€..., hlási sa nás polovica, sám seba sa síce pýtam, či "sure", si si istý? Ale veď aspoň odfotím. A tak opúšťame múzeum a bezduchými ulicami, kde z ampliónov vyhráva budovateľská pieseň, mierime do reštaurácie. Tam nás čakajú miestne tapas, pansaggiy. Podľa miestnej tradície, podľa toho ako si Vás hostiteľ ctí, servíruje vám 7,9,11 alebo 13 chodov. V samozrejme prázdnej reštaurácii nás čaká 13 chodov :). Malé, zlaté mištičky, s rôznymi jedlami a 13.-ta je miska s ryžou, ryža sa vždy servíruje posledná, nikdy sa neje prvá, aby ste neurazili hostiteľa, že vám nechutí, a ryža sa má dojesť celá a z jedla trochu nechať, to je signál, že vám chutilo. Samozrejmosťou je, paličky nikdy nepichnúť do ryže, čo je symbolom pri úmrtí. Tofu, tisícročné vajce, špenát s chilli, sójové klíčky, bravčové, ryba, sladká ryža s hrozienkami, miestna huspenina, kimchi, a polievka so sklenenými rezancami a tofu. No a na koniec čerešnička - polievka z bôbika. Vyzeralo to ako náš guláš, červenkasté, chvíľu som otáľal, čo s tým? Len fotka? Alebo ochutnať? Tak okej, najprv voda, áno guláš s riadnou dávkou chilli. Tak a čo s mäsom? Prvé sústo putuje do úst, chuť ako jahňacina, konzistencia ako držky, jemné, trochu žuvacie, ale ak by som nevedel dopredu, čo mi v miske priniesli, neuhádnem. Asi by som to nejedol často, ale nebolo to až také zlé. Opäť nás čaká 3-hodinová cesta do Pchjongjangu a návšteva niečoho, čím sa bavia miestni, bowlingu, a možnosť zamiešať sa medzi miestnych. Tak to som zvedavý! Aká inscenácia bude toto, akých hercov vybrali. Po necelých 3 hodinách sme opätovne dorazili do hlavného mesta. A zasa zinscenované divadlo? Nie, toto by nefungovalo, stovky ľudí na uliciach, v autobusoch, električkách, dokonca taxíkoch. Kladiem si otázky čoraz častejšie, ako je to možné? Veď priemerná mzda sú 2€, veď nie je elektrina, benzín, netečie voda, nemajú peniaze.. Miss Kim niečo veľmi opatrne vysvetľuje, všetko riadi šedá ekonomika, ako u nás pred 30 rokmi, pomyslím si. Jeremiah dodáva, či sa pamätám na check-in v Pekingu, a tie obrovské škatule, ktoré mali ľudia namiesto kufrov, ja že áno, i keď vtedy som celkom nerozumel, že či to berú Kimovi, alebo ako chcú vykývať so systémom. Sú to severokórejskí obchodníci, ak niečo chcete nie sú obchody, kde to kúpiť, ale dá sa to u nich. A to som videl aj solárne panely v Kaesongu na panelákoch, odpoveď je jednoduchá, chceš elektrinu, musíš mať solar. Pchjongjang je prosto iný, tie nové budovy, doprava, toto tu volajú kórejské šťastie, lebo ak si mimo hlavné mesto, patríš do iného sveta, toho, ktorý zvyšok zemegule pozná z rozprávania tých, ktorí utiekli. To by mohlo aj mnohé veci vysvetľovať, keďže nevideli nič iné, a mnohí z nich sa narodili v lágroch. Určite to nepopiera demagógiu strachu, ťažkú propagandu, potieranie akýchkoľvek náznakov slobody, ale tí, ktorých vidím tu, sa tvária normálne. Kde? Sme na bowlingu, 40 dráh, mnoho miestnych, a čo ešte? Biliardové stoly, pri nich väčšinou "zlatá mládež" s odznakmi vodcov, čiže mladá generácia Kimovcov, alebo doslovne Zlatá mládež. Na poschodí "Tuzex", automaty??, od kedy Kim podporuje hazard? A čo je ešte väčšie prekvapenie, nik ma neokrikuje, že fotím, natáčam? Že by na konci prišlo jedno veľké ERASE - zmazať alebo prosto chcú, aby do sveta prenikali zábery a šírenie informácií ako sa tu majú skvele. Naše ďalšie kroky vedú do supermarketu, zasa školenie, a 2 základné pravidlá, nefotiť a keďže je to jediné miesto, kde cudzinec môže nakupovať za wony, ktoré si tu zmení, nevynášať ich von, ale zmeniť naspäť. Keby sme to porušili môžu zakázať iným skupinám možnosť vidieť lokálny obchod a nalepovanie v ňom. Oficiálny kurz je 1€ = 140 wonov, ale v obchode dostanete za 1€ cca 8500 wonov?? Krúžime po Pchjongjangu okolo stoviek panelákov, všade sa svieti, teda zatiaľ, neviem ako je to neskoro večer, ale teraz je svetlo všade. A je tu supermarket. Vchádzame dnu, dnu sú stovky ľudí, vážne je to divadlo? A toto sú herci? Supermarket ma 3 poschodia, dole sú potraviny, nejaká kozmetika, na 1.poschodí oblečenie a na druhom reštaurácia a detský kútik. Dokonca tam sú eskalátory. Idem si najprv vymeniť wony, a v podvedomí si hovorím, toto druhé pravidlo porušíš.., dávam tetuške v maličkej búdke eura a riminby, a dostávame Kimove peniaze. Len päťtisícky. Ok, nejaké si nechám, nemám ich mať v peňaženke, čiže budem musieť pre ne nájsť dobrý úkryt niekde v kufri. Obchoďák ako z našich socialistických čias - čistý rok 1980. Majú ale všetko: nábytok, práčky, televízory, foťáky, hodinky, i keď možno len na ukážku a čakacia doba je ? mesiacov. Oblečenie ukážkové, u nás by v tomto nikto nešiel ani vysypať smetie. Potraviny - čo mi udrelo do očí ako prvé, sú balenia - americké.., nie, balenie nemôže mať 100 alebo 200 gramov, minimálne je 800 gramov, 800 gramov cukríkov, 800 gramov keksíkov, čokolády, piškót, chleba... Našiel som skoro všetko; cestoviny, kávu, cigarety, sladkosti, chlieb, alkohol, ‘dokonca aj dovozový - Chivas 18 ročnú, je to reálne? Neviem, pri pokladniach vidno nakupovať a platiť Severokórejčanov, plné i poloplné vozíky, je to divadlo? Muselo by byť dokonalé. Úprimne neviem, lebo som samozrejme nevydržal a porušil aj pravidlo číslo 1! Fotil som.., potajomky, cez puzdro cestovky, ktoré slúžilo ako dokonalé krytie. Všade milión predavačiek, tajných nerozlíšiš, lebo mnohí muži chodia v tmavých oblekoch, majú odznak, ostrihaní na Kima, a kamenná tvár. Ale pri jednom pulte som zbadal nákupný vozík plný nákupu, a predavačka vykladala tovar postupne do regálov. Kde je pravda v tomto prípade sa nedozvieme. Ak sa mi podarí vyviesť fotky, potom prichádza do úvahy ešte jedna teória, Kim chce, aby tieto fotky o veľkom pokroku opustili jeho vlasť. Ideme pešo z obchoďáku na večeru, zasa obzerám, či sa v panelákoch svieti, áno svieti, električky idú, dnu sa síce nesvieti a aj človek, ‘ktorý ide rýchlejšou chôdzou by ich obehol, ale idú, autá jazdia, je absolútna pravda, že na trojmiliónové mesto je ich nepomerne minimum, a ani pred panelákmi to nevyzerá ako u nás, a to sú Košice len desatina z Pyongyangu. V reštaurácii dostávame zasa typické kimchi, kačku, dusenú zeleninu, kraba?, ktorý vyzerá, že akosi mu narástli klepetá len do dĺžky, a tým pádom tam o mäse nemožno hovoriť, a aj ďalšiu miestnu špecialitu, ryžu a na nej tofu a rôzne druhy zeleniny, vo vriacej kameninovej miske, kde po naservírovaní to čašníčka zaleje čímsi, čo sa podobá na slabý vývar, chuť je to ale exkluzívna. Nemôžem zabudnúť na "buchtu na pare", servírovanú ku všetkému, dnes dokonca plnenú s čokoládou, neviem k čomu, ale... a corn dog, čiže párok napichnutý na špajli. Všetky nové bulváre a štvrte vznikli, respektíve boli dokončené minulý rok, a tak aj informácie od turistov, ako je hlavne mesto tmavé a mŕtve mohli byt pravdivé, ale len doteraz. Dnes neviem či mám veriť tomu, že všetko je zorganizované divadlo, nikto na domácich nepíska, keď ideme, fotím a kamerujem ich, síce nie úplne nápadne, ale predsa. V autobuse kamerujem potajomky cez okno, a na záberoch je vidieť proste dva svety - Pyongyang a potom zvyšok. Uvidíme čo zajtra, keď máme City Tour a potom sa presunieme do iného hotela mimo Pyongyang do Pyongsong, malého Pyongyangu v preklade. Ráno sa treba vyfešákovať, lebo ešte v hoteli nás budú kontrolovať či máme tmavé jednofarebné veci, košeľu a kravatu, tmavé topánky.., keďže prvým cieľom bude mauzóleum Kumsusan Memorial Palace of the Sun, čiže Palác slnka, kde odpočívajú veľkí lídri. Teším sa ale na to, že konečne uvidíme Pyongyang za denného svetla, nie len z autobusu a naživo. Blíži sa polnoc miestneho času, Pyongyang sa ponára do mrazivej tmy. Nedá mi ešte zamyslieť sa nad prvými dvomi dňami. Predstavy, antipropaganda, vykreslená realita, zatiaľ to všetko na hlinených nohách. Určite by som si nedovolil ani na sekundu zapochybovať o neslobode, totálnej kontrole, terore strachu, jediných zaručených informáciach, udržiavaní vedomosti o dianí za oponou na minime, ale bežné veci, ktoré sme videli zatiaľ nekorešpondujú s očakávaním. Alebo je ta ilúzia skutočne tak dokonale vytvorená? Je celé všetko vôkol najdokonalejšie divadlo, s najrealistickejšími kulisami, hercami, ktorí by za tie výkony mohli ašpirovať na Oscara? Človek napreduje, lebo má pochybnosti, ‘tie moje sú ešte väčšie ako pred príchodom SEM. Musím využiť tie ďalšie 3 dni na čo najväčšie preniknutie do hlbín tejto hádanky, nemám rád nezodpovedané témy, všetko vyzerá byť až príliš "slobodné" a dokonalé. Najvyšší "ochranca" Mister Song bol nápomocný aj pri brejknutí druhého rulez v obchoďáku, nechcel som nové wony, ale staré, kde je Kim, v zmenárni, som tetušku rukám nohami ukecal, aby mi vymenila pár nových za staré, ale chcel som ešte viac, keď sa priplichtil všadebol Song a namiesto zopakovania, že žiadne wony sa nesmú vyniesť z obchoďáku, nieto ešte z krajiny, mi ochotne tlmočil a žiadal, aby mi tetuška namiesto riminby, ktoré mi strčila do ruky, dala tie vytúžené - s Kimom na prednej strane, ktoré minulý rok mimochodom jeho nepodarený vnuk zrušil a nahradil novými, ale v obehu ešte ostali aj staré. Myšlienky burácajú, je to boj srdca a mozgu, boj či veriť očiam, ktoré možno ale najrýchlejšie oklamať alebo len postupne zbierať čriepky do mozaiky. Jedna vec je istá, sme tu jediní turisti, a tak napísať scenár, a zahrať dobrý part určite nie je problém. Uvidíme, na ktorú stranu viac nakloní misku váh zajtrajšok. Deň 5 - 17/11/2016 - Bowing Day - Deň klaňania sa City Tour a odjazd do Pyongson. Opätovné prebudenie do mrazivého oparu nad Pyongyangom, z okna ma budí východ slnka, ktorý je rovnako krásny v Karibiku ako v krajine, kde netušia, čo Karibik je, lebo slovo izolácia tu nadobudlo neopísateľný rozmer, a keď denne opakovane počúvate, ako sa ľudia na západe majú zle, že všetko čo majú napríklad akože v obchodoch, tam vyložili len tesne pred tým, ako tam niekto došiel, aby to nafotil, sa dostáva slovo absurdnosť na najvyšší piedestál. Áno, toto tvrdí domáca propaganda, i keď je to práve tu, v tejto krajine, kde ak by nebolo šedej ekonomiky, pašerákov, ktorí majú vlastné krytie "diplomatickými" pasmi, a videl som ich na vlastné oči, ako pri check-in v Beijingu nakladali krabice a krabice tovaru na čierny trh. Obchody, ktoré v krajine sú, sú tuzexového typu, čiže tam 99% obyvateľov nemá šancu nakupovať, veď všetko je na prídel, všetko vlastní štát, a ľudia musia byť predsa spokojní, veď všetko dostanú. A tak funguje barter alebo čierny trh. Opätovné raňajky, ktoré ocenia iba naši kamoši kórejskí :). Zbalené, posledné prebehnutie hotela a jeho vysokých mramorových chodieb, biliardovej miestnosti, bazéna, sauny, fitka, reštaurácií, či shopov, kde nájdete kilometre kníh dokonca preložených do svetových jazykov napísaných najväčšími - prezidentom a vodcom. Tak a máme za sebou podľa našich lokálnych guidov highlight nášho programu. Po dvoch hodinách stále nechápem. Je to ťažko opísateľný pocit, celú cestu sme s Michalom, spolucestovateľom z Brna, pozerali nechápavo na seba. V podstate neviem, kde začať, ale aby som aspoň trochu dokázal priblížiť ten "zážitok", začnem od začiatku. Už v hotelovej lobby prebehla dôkladná kontrola oblečenia. Tmavé, slušné, ideálne oblek, kto by ho na takú cestu nosil? Počas cesty Miss Kim spustila oslavné ódy na vodcu a prezidenta, a že prečo je nutné preukázať rešpekt a čo ako tam vlastne absolvujeme, už po 5 minútach som si nepamätal, čo vravela. Ale veď budem opakovať, čo robia ostatní. Všetky veci mali ostať v autobuse, mohli sme si zobrať foťák, ten sme ale mali potom odovzdať v šatni, a mobil, ak chceme na fotenie neskôr, mimo palác sme museli odovzdať Mister Kimovi, predtým vypnúť, ok, hovorím si, ak vypnem snáď sa do jabĺčka nedostanú, aby našli či už tieto riadky alebo fotky či videá? Foťák som vzal so sebou, druhý, ktorý ostával v buse, z neho som pre istotu vybral kartu. Keď sme vošli dnu, pre cudzincov bola vyhradená separátna miestnosť, hrala tam budovateľská hudba, na stoloch boli plagáty, časopisy o udatných činoch vodcu a prezidenta. To sme vonku už videli zástupy, ba až davy domácich, vojakov, a v oblekoch vyobliekaných mužov a ženy v tradičných krojoch. Všetci museli čakať, kým absolvujeme prehliadku mauzólea my. Po chvíli sme šli do šatne, kde sme museli nechať všetko, mať absolútne prázdne vrecká, aby sme pri prehliadke na bezpečnostných rámoch nezdržiavali. Následne začali prísne pravidlá, zoradiť do dvojstupu. Následne sme čakali, všade boli ženy v čiernych tradičných krojoch, voskové tváre, bez absolútnej mimiky, rovnaký účes, celú hodinu som mal pocit, že to je jedna a tá istá, presúvajúca sa hore dole. No a desiatky a desiatky tajných a vojakov, stojacich na každom rohu, bez pohnutia. Vošli sme na prvé eskalátory, po ktorých nasledovala bezpečnostná kontrola, absolútna prehliadka, aby človek nepreniesol doslovne ani špendlík. potom zasa zoradiť do dvojstupu a vošli sme na prvý vodorovný eskalátor, dlhý aspoň 300 metrov, totálne ticho, len z pozadia hrajúca pohrebná hudba..., cesta trvala dobrých 5-6 minút, po stranách obrazy prezidenta a vodcu, oboch pri rôznych budovateľských činoch. Následne sme prešli pár krokov a ďalší eskalátor, ďalších dobrých 300 metrov, a to isté. Keď sme došli na koniec, prechádzame chodbami z mramoru, veľmi podobného rázu ako Ceausescov palác v Bukurešti, honosnosť až okázalosť celého je presným opakom toho, čo je za múrmi. Prichádzame do obrovskej sály, na ktorej konci sú farebné figuríny oboch - prezidenta a vodcu, a prichádza prvé klaňanie. Potom sme zastali, prišla ďalšia inštruktáž a zoradenie do štvorstupu a pomaly sme vchádzali do prvej miestnosti, samozrejme najprv cez fukáre, aby sme nepriniesli žiadnu baktériu či prachovú čiastočku. A vchádzame do obrovskej miestnosti rozmeru odhadujem 30x30x30 metrov, celej z čierneho mramoru, s jemným červeným podsvietením. Zoraďujeme sa do štvoríc vedľa seba a čakáme na pokyn. V strede na vysokom podstavci je vystavený on - prezident, Kim Ir Sen, po pás prekrytý červenou plachtou, tvár nasvietená, v presklenej obrovskej kupole. Pristupujeme na čiernu čiaru a klaniame sa, raz pri nohách, potom obchádzame a raz z jednej strany a raz z druhej strany, nie za jeho hlavou. Pomaly odchádzame a hlavou sa mi hmýria tisíce myšlienok. Ale o nich neskôr, predsa aj písanie týchto riadkov TU nie je bezpečné, nie ešte vyjadrovanie pocitov či filozofických myšlienok. Opúšťame miestnosť a pred ňou zasa štvorstup a čakáme na zvyšok skupiny. Prechádzame do vedľajšej miestnosti, kde sú všetky medaily, čestné doktoráty, čestné občianstva rôznych miest, a hore na stenách obrovské fotky so súdruhmi, z celého sveta, ale úprimne, súdruhmi alebo diktátormi - Brežnev, Tito, Suhartu, Castro a ďalší. Schádzame dole po obrovskom schodisku, zasa zdobeným tonami mramoru a ideme do poschodia nižšie opätovne podobne, štvorstup, ofúkať a dnu do rovnakej miestnosti - čierny mramor, červenkasté podsvietenie, pohrebná hudba, vojaci a tajní. A zasa štvorstup a poklony okolo lídra. Potom zasa do ďalšej miestnosti, kde sú opätovne vystavené medaily, doktoráty a čestné občianstva. V ďalšej miestnosti sa ohurujúcim spôsobom prezentoval mercedes prezidenta, čiže Kim Ir Sena. A v ďalšej vagón, na ktorom najazdil státisíce kilometrov, po Kórejskom polostrove, Ázii až do Európy do spriatelených socialistických zemi. Ďalšia miestnosť a ďalší mercedes /S500, na ktorom najazdil státisíce kilometrov a aj golfový buggy, vozík, na ktorom sa vozil na sklonku života, lebo samozrejme aj vtedy pracoval. Naša túra po mauzóleu konči, ta istá cesta späť, nekonečné minúty strávené na eskalátoroch, teraz oživené aspoň tým, že oproti už prúdia davy Kórejcov. Kamenné tváre, niektorí si nás dokonca zvedavo obzerajú, ale väčšina pozerá bezprízorne pred seba. Keď opustíme šatňu, uvedomím si, že vo vrecku nohavíc som mal zastrčené pamäťové karty z foťáku, aby ich náhodou niekto v buse "nekontroloval a mazal"..., vynára sa mi bezpečnostná kontrola, ak by ich našli? Čo by sa asi dialo? Nič vravím si, forgot it, zabudol som, možno... Nasadáme do autobusu a mierime na ďalšie miesto, Revolutionary Martyr ´s Cemetery. Cintorín, kde je najmä dôležité sa pokloniť Matke Kórei Kim Jong Suk, matke Kim Cong Ila. Na cintoríne sú pochovaní aj jeho bratia, strýko a ďalší členovia rodiny. Postupne smerom dole rôzni generáli z japonskej vojny. Sochy sú ručne vyrobené z bronzu. Opätovne kupujeme kvety a stúpame po schodoch k pomníku Matky Koree, kde sa zasa pekne v rade pokloníme. Opúšťame cintorín a zasa sa postupne predierame "premávkou", semafory majú extrémne dlhé intervaly, asi aby to budilo dojem, že je tých áut veľa. Opäť na uliciach ľudia, deti, normálny život. Míňame ZOO, kde vstupnú bránu tvorí monumentálna hlava tigra s roztvorenou papuľou, kde je vstup. Aquapark, indoorovy ako aj vonkajší. A mierime k ďalšej zastávke podľa itineráru, Party Foundation Monument, Monument založenia strany, ikonická skulptúra kladiva, kosáku a kaligrafickej tušky, ktoré sú vysoké 50 metrov a reprezentujú 50 rokov strany pracujúcich. Skulptúra je umiestnená medzi panelákmi a patril k nej samozrejme revolučný výklad. Zasa sme sa zamiešali medzi domácich a pešo prešli do Galérie, kde bolo možné vidieť fotografie prezidenta a vodcu pri rôznych akciách. Neoddeliteľnou súčasťou každej našej prehliadky je akýsi druh Gift Shopu, obchodu, kde dostať najmä suveníry s tematikou KĽDR, čiže ich typický odev pre deti, rôzne publikácie, poštové známky, všetko so ženšenom, nejaké miestne sladkosti. I keď nie je možné nikde vidieť žiadne reštaurácie, až na pár pouličných stánkov, kde majú najmä nápoje, prípadne kvety, keďže pamätníky či sochy sú všade a bez kvetov sa tam nechodí, vchádzame do domu, kde sa neskôr dozvedáme, že je na poschodí reštaurácia. Tam bude servírovaný obed, typicky kórejský - hot pot, ingrediencie nám doniesli na tanieri - nasekané na rezance, mrkva, cibuľa, zázvor, chilli, šalát, pekinská kapusta, tofu, ryba, sklenené rezance. Pred nami sa na podstavci v malom hrnci varil vývar, kam sme ingrediencie postupne paličkami dali variť. Pridali sme korenie, a kto chcel na záver aj vajíčko. Typická kórejská polievka. Kým sa polievka varila, na stole pristávali kimchi, smažená ryba, smažená zmes zemiakov a mrkvy, kuracie mäso a samozrejme ryža. Po skvelom obede vyrážame na vyhliadkovú vežu Juche Tower. Juche čiže Kimčongilizmus - učenie o sebestačnosti, je veža vysoká 150 metrov, kam sa môžete za 5€ vyviesť výťahom a je odtiaľ skvelý výhlad na celý Pyongyang. Je to najvyšší kamenný monument na svete! Hore je veža ukončená červenou plápolajúcou pochodňou. Výťahom sa vyvezieme hore a na moje prekvapenie hore žiadne zábrany, žiadne siete, len asi 1,5m vysoký múr. Počasie nie je na fotenie najideálnejšie, keďže je asi 15 stupňov a po mrazivom ráne je nad mestom jemný opar. Samozrejme sme upozornení, že to nie je smog ako v Pekingu. Uškrniem sa, jasné, veď z čoho by u vás ten smog mohol byť. Po zvezení výťahom z veže ešte ideme pred vežu, kde je ďalší pamätník pracujúcim, a celkom široká skoro ľudoprázdna promenáda pri rieke, ktorá preteká mestom. Z veže sa vyberáme cez rieku na protiľahlú stranu na centrálne námestie nie len Pyongyangu, ale celej Severnej Kórei, z tohto bodu je to rovnako na sever i juh krajiny. Námestie Kim Ir Sena je ohraničené 4 hlavnými veľkými budovami, dve sú vládne a ďalšie dve - v jednej je galéria a ďalšej múzeum. Na tomto námestí sa odohráva do sveta vysielaná odstrašujúca vojenská prehliadka, severokórejská armáda je najväčšia na svete so 6 miliónmi ľudí, a menej hrozivé masové cvičenia, niečo ako naša spartakiáda, keď tam pri narodeninách vodcov cvičí milión ľudí! Celé námestie je posiate značkami rôznej farby, aby cvičenci vedeli, kde majú stáť. Asi 200 metrov od námestia sa nachádza obchod s dielami vodcov, v asi 40 jazykoch sveta. Kúpite tam "diela" vysvetľujúce ako nastoliť socializmus, ako vypukla kórejská vojna a kto je za ňu zodpovedný. Opätovne skoro voľný pohyb po uliciach, nekontrolované fotenie, i keď po ceste do obchodu s knihami som šiel okolo obchodu s potravinami, ktoré som poznal z fotiek, prázdny, naaranžované potraviny, v regáloch len v prvých radoch, tak som rýchlo mobilom cvakol pár záberov. Keď sme sa vracali z obchodu s knihami a šiel som cvakať zasa, už sa to Mr. Songovi nepáčilo. Prečo asi? Tuší, že viem. Že toto je extrémne divadlo. Keď sme nastúpili do busu po obede a šli po uliciach, zastali sme na jednej križovatke na červenú, tak sa presne k nám odniekiaľ prihnala nejaká baňa a telefonovala, akože nič. Potom som si v meste všimol ako ďalšia šla oproti so škatuľou asi od monitora, akože z obchodu, ale to ako ju niesla, jasne naznačovalo, že je prázdna. Čaká nás rýchly presun na konečnú stanicu metra. Dlho očakávaný okamih. Čítal som, že sa odvezieme 3 stanice, inak metro ani nepremáva, nie je elektrina. V metre má byť pár ľudí, hercov... Pyongyangské metro je najhlbšie na svete, pri vstupe doň musíte eskalátormi 60 metrov pod úroveň zeme. Blížime sa k stanici, oproti ktorej sa nachádza nejaká fabrika, z ktorej práve vychádzajú pracujúci. Zaznievajú tóny piesne, a my vstupujeme do metra. Lístok stojí 5 wonov, čo sa pri kurze 1€ za 8000 wonov nie je možné vyčísliť, lístok platí neobmedzene na počet prestupov. Keď sme ho potom dostali, kládol som si ďalšiu otázku: "Kupujú si ho vôbec?" Bol to taký maličký papierik, s akousi pečiatkou. Fotím koľko sa dá, vstupnú bránu, vstupnú halu, mapu metra, ľudí vchádzajúcich či vychádzajúcich, všade prítomných sprievodcov, samozrejme v uniformách, s červenou plackou ako výpravca. Ideme na eskalátory, ktoré nie sú také lenivé, ako tie v mauzóleu. Čo si pozorné oko ešte všimne, sú tri rady dôkladne v bočných stenách schovaných zasúvacích dverí, no dverí.. brán hrubých cca pol metra! Ono to najhlbšie metro na svete nebolo umiestnené do 60 metrovej hĺbky kvôli rekordu, ale kvôli napadnutiu imperialistami, ktoré hrozí každý deň, a teda slúži ako protiatómový kryt! Preto ten zákaz fotiť prázdne tunely? Ktorému asi málokto rozumie, čo asi objektív fotoaparátu môže zachytiť v prázdnom tuneli? O chvíľku sme na dolnej stanici. Po stranách krásne budovateľské výjavy, samozrejme s vodcom či prezidentom. Čo bolo ale najzarážajúcejšie, že i napriek upozorneniu Miss Kim, že bude "rush hour" - nátresk, z čoho som sa v duchu pousmial, tam nátresk bol! A riadny. Starí, mladí, deti, v uniformách, či bez. Mali sme sa odviesť 2 zastávky a vystúpiť. Prichádza metro. Čakáme na otvorenie dverí, to nehrozí. Otvárajú sa ručne..., nastúpime a dnu je relatívne rušno. Sadám si a oproti mne sedí matka s dieťaťom. Vôbec neuhýba pohľadom, pokojne sa usmeje do objektívu, a v tom "švenknem" na syna, počkaj, čo to má v ruke? Mobil? Áno, hrá sa asi nejakú hru. Keď zbadá, že ich fotím, usmeje sa i on. Tak si s nimi strihnem ešte selfie a postavím sa, aby som videl ďalej do vozňa. Blížime sa do stanice, kde vystupujeme. Zasa maľby po stenách, všade masy ľudí. čakáme na ďalší spoj, o chvíľu dorazí. Môžem pokojne fotiť, natáčať video. Tu niečo nehrá, nesedí! Ako je to možné? Odkiaľ sú tí ľudia? A prečo nikto nie je nervózny, že tam pobehuje biely gringo s dvoma foťákmi krku a mobilom v ruke? Je to stále dokonalé divadlo? Alebo ma na hraniciach teda pri odlete čaká prekvapenie? Neviem.., snáď nie. Tento materiál sa musí dostať za hranice! Nastupujeme do metra opäť, tento krát 4 zastávky, a potom von. Mali sme ísť spolu len 3? A my 2 krát vystúpime, aby sme videli 3 stanice a odviezli sa 6. Tento vozeň je plný, okná pootvorené, no vetranie nefunguje. Ako tam je asi v lete? Zasa fotím, tento krát len zhora naslepo, lebo metro je totálne plné. O pár minút sme na mieste a tam už na nás čaká ON. Zo zlata. V životnej veľkosti. Mávajúci. Vítajúci nás. Na piedestáli, aby mal dobrý výhľad na každého. Kim Ir Sen... Vychádzame z metra a stále nechápem. WtF? Určite divadlo, ale za toto by sa nemusel hanbiť ani Hollywood. Pred budovou metra nám zasa vyráža dych ďalší monument - Arch of Triumph - Víťazný oblúk, postavený v roku 1982 na počet výročia oslobodenia Kórei od japonských okupantov. Oblúk je ako v Paríži, ale samozrejme väčší a vyšší. Krátky presun a mierime do poslednej dnešnej zastávky The Victorious Fatherland Liberation War Museum - Vojnové múzeum víťazného oslobodenia vlasti, kde sa môžeme dozvedieť históriu kórejskej vojny. Zaručenú a jedinú správnu verziu. Pri vstupe prehliadka a už sa nás ujíma kórejská vojačka a bezchybnou english nám začína oduševnilo popisovať zasa monumentálne súsošia. Prejdeme aj k exponátom zostrelených US lietadiel, zničených tankov či inej bojovej techniky. Ďalej nám hrdo ukazuje špionážnu americkú loď US Pueblo, ktorú v roku 1968. Vyvrcholenie prichádza, keď ideme dnu, nesmieme fotiť, stálo by to za to! Najprv vidíme Kim Ir Sena - otca národa, farebnú sochu, v nadživotnej veľkosti. Opäť obrovský mramorový palác - vysoké stropy - honosné schodištia. Púšťa nám video o tom, kto začal kórejskú vojnu - jasné, že americkí imperialisti. Eskalátorom vyjdeme hore a tam nás čaká "živá" skanzenová prehliadka kórejskej vojny. Propaganda enormne kričiaca. Úprimne, konečne opúšťame múzeum, na dnes bolo tej propagandy príliš veľa. Presun do Pyongsonu trvá relatívne krátko, i keď po zotmení a mimo mesta je totálna tma, až na pár áut idúcich oproti a najmä po ceste sa pohybujúcich chodcov a cyklistov- v totálnej tme, pričom ide o snáď najhoršiu cestu doteraz v KĽDR. Po necelých 40min. prichádzame do hotela, a už pri pohľade zvonku tuším, že toto bude pravá Severná Kórea, a nemýlim sa, pri pohľade na recepciu to nezachránia ani vodcovia visiaci ma stene. Socializmus v roku 1982.. dúfam, že sa splnia všetky očakávania, žiadna teplá voda, použi vlastný toaletný papier. Dostávam kľúče od izby, kľúče! Toto som už dávno nevidel. Izba je na 4.-tom poschodí. Výťah sa ešte nepostavil, tak sa trep s kufrom 4 poschodia.. Koberce na zemi pamätajú vznik Kórei, steny celý Kim klan. Dôjdem k izbe a so strachom odomykám, wow, socík ako vyšitý. Neskôr zisťujem, že sa plnia všetky predsavzatia a očakávania - žiadna teplá voda, posteľ či ako to nazvať - váľanda, vankúše také placky a tvrdé, že zabíjať s tým klince pôjde v pohode. Idem na večeru, klasicky gýčové zariadenie. Keď však na stôl prinesie rybu, hovorím si, nie až také zlé. Kým ju neochutnám, vyprážané kosti - odsúvam. Dám si pekinskú kapustu - šalát. Ďalší chod "nejaký trojuholník" - asi tofu, katastrofa - odsúvam. Potom prichádza nejaké mäso - pardon, smažený bôčik, samá masť - rázne odsúvam. Čakám, že aspoň ryža bude jediteľná. Zabudni. V ryži akási zelenina - hrášok, huby a ešte niečo, žuvacie, bez chuti - odsúvam. Už nepríde nič? Ba, nejaká voda teplá v miske.., smejem sa, a vravím Amíkom, to je na sprchovanie :). Dvíham sa, že keďže teplá voda ma ísť len 20,30-21,30, idem si dať sprchu. Je 20,50 a žiadna teplá voda nejde..., ok, veď tá studená nie je až taká studená. Snáď nezačne studená vojna zasa. Premýšľam nad dnešným dňom, dnešnými otázkami, čomu veriť a čomu nie, asi väčšine nie, bolo by to príliš easy. Zajtra pokračujeme. Deň 6 - 18/11/2016 City Tour Pyongson WtF? Je 5,00 a z ampliónov a ozýva ta príšerná všade prítomná budovateľská hudba! Je treba vstávať a naladiť sa na vysoký pracovný výkon. Aha, Pyngson nám má ukázať reálnejší život Severokórejčanov. Nuž po tejto noci som spoznal ako sa spí v koncentráku.., váľanda je drevená pričňa - doslovne, to čo má podobu vankúšovej placky, je plnené buď slamou alebo štrkom. Ale áno, toto je pravá Severná Kórea. Už sa len obávam čo bude na raňajky po vzore nepožívateľnej večere. Hudba sa mení na príhovory..., nedá sa to vypnúť a je to tak nahlas, aby to zobudilo aj mŕtvolu. Musí to byť ťažko opísateľný pocit. Dostavuje sa pocit hnevu zmiešaného s bezmocnosťou. V hneve sa okamžite moje myšlienky vracajú, k včera useknutej úvahe, kde som napísal, že miesto TU, asi nie je vhodné, preventívne, ak by niekto našiel tieto riadky, písať o dojmoch a pocitoch z "Bowing Day", ale hnev v hlave víťazí. Včera bol u nás 17.-ty november. Deň, kedy si pripomíname zvrhnutie ľahkého odvaru tohto "raja" u nás. A paradox bol, že ja som si pripomínal tento deň preukazovaním úcty a rešpektu, podľa domácej "viery" najväčším, posledným diktátorom našej doby. Prezidentovi a vodcovi v mauzóleu, súčasnému vyškierajúcemu sa v nadživotnej veľkosti v múzeu vojny. Ako sa dajú najviac opísať pocity? Bezmocnosť, bezradnosť, apatia, chuť prežiť bez ujmy, ale asi najvýstižnejšie bude znieť totálna ľahostajnosť, toto bude asi aj pocit všetkých Severokórejčanov, pardon Kórejčanov, lebo krajiny sú dve, ale národ iba jeden. Väčšina z nich chce prežiť, aspoň kým sa dá, akokoľvek, a tak idú s davom, robia čo musia. Aj po pol hodine stále pokračuje budovateľské hudobné matiné prekladané s oduševneno čítanými príspevkami o pravdepodobne hrdinských a určite aj nadľudských činoch súčasného najvyššieho, a to len za uplynulý deň. Viete si predstaviť, že Vás toto stretne každý deň pár krát? Každý dom či byt alebo aj obydlie tu má zabudovaný rozhlas. Ten však nemá gombík na zapnutie či vypnutie... otázka je, že veď nemajú elektrinu? Áno určite nie vždy, ale na tieto potrebné chvíľky určite. Tam, kde nie je rozhlas v obydliach, lebo kládol by som si otázku, že na vidieku, kde sú to často skôr chatrče, je verejný amplión, ktorý plní úlohu, aby obyvatelia dostali stále čerstvé informácie o veľkých činoch, ktoré ich majú povzbudiť, aby sa im snažili aspoň priblížiť, i keď samozrejme to nejde, keďže najvyšší je nenapodobiteľný. Dnes nás čaká podľa itineráru ďalšia pekne zinscenovaná propaganda. Návšteva školy a hodiny angličtiny. Spolu s výzvou, aby sme komunikovali so študentami, keďže nemajú často možnosť komunikovať v angličtine? Ale načo im je imperialistický jazyk? Je to skutočne tak alebo ďalšie divadlo, uvidíme... Raňajky budú asi odrazom miesta kde sa nachádzame, uvidíme. Ani po hodine a pol, to amplióny neprestavalo baviť, pokračujú v zotrvávajúcom nasadení, jedna pesnička strieda druhú, jeden príhovor ďalší. Raňajky nesklamali, osušené, orezané toustove chleby, maslo tak tenké, že ho krájajú asi laserom, med, vajíčko, uhorka, a niečo čo vyzerá ako saláma, ale je to slizký lunchmeat. Ešte, že mám instantnú kašu z domu. Ráno sme začali ako sa patrí, návštevou Centrálneho námestia. Samozrejme ani v Pyongsongu nemôže chýbať dvojica z bronzu v nadživotnej veľkosti. A k návšteve patri ranná rozcvička pekne do 45 stupňového úklonu. Opäť si vypočujeme ako obaja pomohli k rozvoju tohto mesta. Jedná sa o mesto s priemyselnou tradíciou, sú tu uholné bane a elektráreň. Po "povinnej jazde" ideme navštíviť školu. Vzdelávací systém KĽDR zahŕňa 12 rokov bezplatnej - toto bolo zdôraznené - školskej dochádzky. 1 rok predškolská prípravka, 5 rokov základná škola, 3 roky nižšia stredná škola a 3 roky vyššia stredná škola, od 5 rokov do 17-tich. Potom môžu ísť na univerzitu alebo pracovať, avšak toto už príliš Miss Kim nevysvetlila..., samozrejme univerzita Kim Ir Sena najlepšia v krajine. Snažila sa to zamotávať akože nejaké testy a len tí najlepší, ale veľmi som jej neveril. Bol som zvedavý aké divadlo pripravili v škole. Na zmäkčenie situácie ešte dodala, že študovať môžu aj pracujúci, korešpondenčne. Prichádzame ku škole Kim Jong Suk Higher Middle School - strednej škole pomenovanej podľa matky Kim Ir Sena, na prvý pohľad ako každá iná. Školský dvor, kopec bicyklov, futbalové a volejbalové ihrisko. Pred školou nás čaká zástupca riaditeľa, ktorý nás privíta a spomenie, že aj táto škola je tu a deti sa v nej môžu učiť vďaka veľkému vodcovi Kim Čong Unovi. A že náhodou prebieha hodina angličtiny a či nechceme ísť na hodinu a konverzovať s deťmi? Hneď za vstupnou bránou je veľká maľba prezidenta a partizánov. Poznáme z našich nedávnych čias. Na chodbách sú rozvrhy hodiny, fotky žiakov po triedach. Nazerám do tried a na druhom poschodí vchádzame do 5.triedy, je to obdoba našej 1.triedy strednej školy, deti majú 15 rokov. Na tabuli je napísaných pár slovíčok a téma dnešnej látky, čo nám počítače umožňujú robiť lepšie? Učiteľ vyzýva niekoho z nás, aby šiel za katedru a prebral vedenie hodiny. Ide Angličanka, ktorá len prečíta pár fráz, ale nejde jej to. Tak ju vystrieda starší pán - Jessie. Postaví sa prvá žiačka a začne recitovať naučené frázy, ako sa volá, aká je rada, že veľký vodca im umožňuje tento skvelý život. Potom sa pýta Jessieho odkiaľ je, a ten po chvíľke zaváhania odvetí, že z USA. No tom som zvedavý, či sa bude ovládať alebo sa spustí prestrelka. Dievča sa ho pýta, že čo vie a čo čítal o ich krajine? Jessie veľmi diplomaticky, že čítal, ale on sa chce o všetkom presvedčiť na vlastné oči, a že majú krásnu krajinu. Boli sme tam asi 30 minút a musím povedať, že divadelné predstavenie bolo zinscenované skvele. Načo sa učia anglicky? S kým majú hovoriť anglicky? Majú sa učiť jazyk imperialistov? Áno! Jedine, ak z nich majú byť špióni, agenti či vojaci. Čo som si všimol, že každé dieťa malo odznak vodcov, avšak tie odznaky nenosia všetci, sú odznaky len so znakmi, s jedným vodcom, alebo obomi, a teda buď to bolo divadlo alebo špeciálna trieda detí pohlavárov. Keď sme odchádzali a nazrel som do iných tried, tak lavice boli staré, nebol tam televízor, notebook, a v triede, kde sme boli bolo absolútne prekúrené, pričom som si všimol, že inde chodili všetci vo vetrovkách, lebo tam bola zima na chodbách ako vonku. Zmiešané pocity. Asi niečo je pravda, ale celá určite nie. Zaujímavá bola aj otázka miestneho študenta, že čo si myslí o internete? Ten mu povedal, že mu poskytuje napríklad rýchly prístup k informáciám, že v knihe by ich musel hľadať dlho. Žiak však s ráznym tónom prehlásil, že on nepotrebuje internet, lebo počul, že tam sa hrajú hry. Bolo to veľmi tragikomické. Keď sme opustili školu a smerovali na ďalší bod itineráru, ktorým bolo Paeksong Revolutionary Site, kde Kim Ir Sen presunul univerzitu v roku 1952 počas Kórejskej vojny. Počas jazdy som si nemohol nevšimnúť najmä okolie, celé mesto, ktoré má okolo 150 000 obyvateľov a je deklarované za priemyselné, ma absolútne iný charakter ako Pyongyang. Presne alebo skoro ako podľa mojich predstav o severokórejských mestách. Málo áut. Veľa bicyklov a peších. Veľa ľudí tlačiacich vozíky - typické ázijské s dlhou rúčkou a dvomi kolesami naložené väčšinou nejakou úrodou. Prosto absolútne vidiecky charakter. Všade ryžové polia, polia s čínskou kapustou. Čo bolo ešte na hlavnej ulici zaujímavé, boli obchodíky, pár som ich zazrel, niečo bolo aj na regáloch, ale keďže cez deň nejde prúd, aj ráno ho v hoteli vypli, keď som prišiel po raňajkách na izbu, už sa nesvietilo. Na ceste a chodníkoch bolo vidieť ľudí, ako predávajú nejakú zeleninu. Dokonca som zahliadol jednu ženičku, ktorá mala v lavóre naskladanú pyramídku pomarančov. Ešte jeden obraz mi utkvel ráno v pamäti, a to keď sme odchádzali z revolučného námestia, zrazu okolo nás šla kolóna plne naložených, plne?, neviem, boli prekryté plachtami, nákladiakov, a Miss Kim na to nezabudla upozorniť, že je to priemyselné mesto, tak tu premáva veľa nákladiakov... Ale späť k revolučnému pamätníku. Samozrejme naše prvé kroky smerovali k soche - ako inak bronzovej - ako inak v nadživotnej veľkosti -prezidenta Kim Ir Sena a zasa klaňacie cvičenie. Celý areál mal jednu okružnú trasu, ale prvou zastávkou bola jedáleň, kde študenti jedli. Dom z hliny so slamenou strechou, nikde nemôžu chýbať výjavy z Kimovho života vo farebných ilustráciách gigantických rozmerov na postavených stenách. Ďalšou zastávkou sú učebne, rovnakého rázu ako jedáleň. Pod veľkým gaštanom je stolík / katedra, kde stál Kim a prednášal študentom. Podľa jeho učenia, nedovolil študentom ísť do bojov, lebo je pre nich najdôležitejšie študovať. Po ceste späť opäť vnímam lokálny život, toto je reálne, žiadne divadlo. Všetci sú kamsi v pohybe. Ešte dva obrazy mi utkvejú v pamäti. Asi 4 ľudia s mobilom pri uchu, blízko cesty respektíve tak, že keď prechádza autobus, aby sme ich videli. Viem, že KĽDR má vlastnú sieť, veď pohlavári sa musia nejako dohovoriť, ale tí ľudia sú podľa vzhľadu veľmi nespojiteľní s mobilom v ruke. A chcel som odfotiť stavbu, Miss Kim mi to zakázala. Výjav ako z našich povojnových časov. Žiadne stroje, motyky, krompáče, desiatky ľudí, na chrbtoch vynášajúci cement na druhé či tretie poschodie stavanej budovy. Otročina. Každá stavba má okolo seba vejúce červené vlajky, minimálne jedno pár metrov dlhé budovateľské heslo a všade prítomných vojakov strážiacich "firemné" know how. Na obed sa žiaľ vraciame do "horror hotela", asi jediného v meste. Obed pozostáva z pekinskej kapusty, nejakých smažených asi tekvicových placiek, nejakej na ultratenké plátky nakrájanej varenej zeleniny, ryže, smaženej ryby v cestíčku a zasa milimetrového mäsa, kde 2 cm tvorí mäso a 6 cm tuk..., áno, pravá Severná Kórea. Poobede po ceste späť do Pyongyangu máme mamierené do základnej školy, mini pivovaru ako aj rodného domu prezidenta. Severní Kórejci majú tri tituly pre najvyšších. Prezident - vodca - veľký vodca. Kim Ir Sen je prezident, ukončil kórejskú vojnu, oslobodil Severnú Kóreu od japonských okupantov a založil štát. Kim Čong Il jeho syn je titulovaný vodca. A vnuk Kim Čong Un -terajší vládca je veľký vodca. Po obede sme šli navštíviť základnú školu. Musím priznať, že to bol silný zážitok. Škola patrila určite medzi tie lepšie, mala plastové okná, nová fasáda, upravené okolie, ale to má každý dom, teda tie na hlavných uliciach v prvej línii. Víta nás riaditeľka školy a berie nás do riaditeľne. Tam na nás svieti 30 palcový monitor a začína nám predstavovať ako škola funguje, na počítači nám ukázala, ako cez kamery vidí do tried, či učiteľ došiel načas, čo sa v triede deje. Čo ma v oboch školách prekvapilo bola extrémna zima na chodbách, triedy neboli až tak chladné. Naša exkurzia pokračovala v učebni, ktorú si zhotovili učitelia sami, bola tam veľká 3D maketa Kórey, kde deti učili o zvieratách, elektrárňach, vesmíre, a družiciach, najkomickejšie bolo ukázanie, odkiaľ odpaľujú družice na obežnú dráhu, majú nejaké? Prezradia to gringom? Fraška... Potom ale mierime do prvej učebne, kde prebieha počítačová výuka, nedokážem sa vyjadriť k technickej úrovni, lebo ešte aj klávesnice majú pozakrývane, ale niečo im učiteľ hovoril a oni tam rýchlo ťukali, neskôr nám Miss Kim povedala, že vítajú nás v Kórei. V ďalšej učebni sa zasa učia anglicky, deti zborovo recitujú básničky o tigrovi a levovi a potom spievajú. V ďalšej triede prebieha výučba kórejštiny, celkom malí žiaci 7 roční. Následne ideme do miestnosti, kde majú balet. Predstavujú nám učiteľky, mamu a dcéru, bývalé špičkové KĽDR gymnastky, ktoré učia balet a gymnastiku, a majú pripravené pre nás malé matiné. Vychádzame do posledného poschodia, kde je hudobná výchova. Tam zažijeme skutočne nádherné vystúpenie detí - spev, tanec, hru na husliach, bubnoch, i tradičnom kórejskom strunovom nástroji. Toto predstavenie nebolo zinscenované, keďže v KĽDR prebiehajú stále nejaké vystúpenia na počesť vodcov, takže detí s talentom je tam habadej a navyše, kórejská zábava karaoke tiež vychováva spevákov. Ešte ideme do obrovskej telocvične, kde prebieha tréning ďalšej špeciality a zábavy Kórejčanov - ping pongu. Táto škola pôsobila viac prirodzene ako stredná škola, i keď samozrejme netreba zabúdať, že ukazuje na najlepšie a to čím sa chceme pochváliť. Zo školy ideme k ďalšiemu bodu itineráru, a tým je rodný dom Kim Ir Sena, Mangyongdae Native House. Po ceste sem míňame minulý rok otvorený aquapark, podľa fotiek obrovský so všetkými atrakciami, aké poznáme z rôznych iných kútov sveta. Tesne pred príchodom do "skanzenu" prechádzame hodne dlho okolo obrovského zábavného parku, podľa vzoru Disneylandu, s obrovskými dráhami, kolotočmi a inými atrakciami. Celý skanzen je riešený ako park, kde na skoro koniec novembra celkom nechápem burinu trhajúcich kľačiacich ľudí? Prichádzame k domu, zasa tá všade prítomná "umrlčia" oslavná hudba. Celé obydlie tvoria dva proti sebe stojace obdĺžnikové domy, asi 6x3 metre. V jednom sú typické ázijské tri izby s posuvnými dverami, samozrejme do vnútra nemôžeme, ani vstúpiť na žlto označené podlahy. Počúvame príbeh ako sem prišiel dedo Kim Ir Sena a ako tu žili ako farmári, a v tomto dome žila 12 členná rodina. Oproti je hospodársky priestor s historickými roľníckymi nástrojmi. Na šťastie, žiadne klaňanie. Následne sme Miss Kim požiadali o začlenenie 2 neplánovaných zastávok, pošty a štadiónu. V KĽDR nie je pošta, asi nikto nič nikam neposiela, pre istotu?, a tak máme síce pohľadnice a dokonca aj známky, ktoré sa dali kúpiť iba na jednom mieste, a tí čo tam zaváhali majú smolu. Známky dostať v book shopoch, ako publikácie s archami známok s rôznymi motívmi - moderny Pyongyang, Kimovci, hory, lyžiarky a podobne. Ideme tak na miesto, kde je možné odovzdať pohľadnice, do hotela Koryo pri železničnej stanici. Hotel z roku 1985 vysoký asi 30 poschodí, má dokonca aj golfový simulátor. Tetuška každú jednu pohľadnicu dôkladne prezrie, pýta sa kam to ide, a som presvedčený, že ju pred odoslaním aj prečítajú, určite majú experta aj na nemčinu, a tak som zvedavý, či dôjdu :)? Ďalšou zastávkou je na želanie týpka z Manchestra, návšteva futbalového štadióna, samozrejme len z vonku, dnu asi nemajú upratane :)? Ale je už prítmie, ale tá ozruta vyzerá z vonku neopísateľne. Pojme 150 000 sediacich divákov, samozrejme najväčší na svete. Otázne je, koľko zápasov sa tam odohralo. Následuje návšteva prvého pivovaru v KĽDR - Taedonggang No3 Microbrewery and bar. O tomto som videl dokument na RTVS v Objektíve, ako tam pár strnulých Severokórejčanov popíja pivo. Je tma a prichádzame do pivovaru, i keď podľa mňa ide skôr o piváreň, keďže neukazujú ako sa pivo varí, ale len ho môžete konzumovať. Po vstupe sme smerovaní doľava, keďže vpravo je miestnosť pre Severokórejcov a majú dokonca stoly na sedenie. Tá miestnosť pre cudzincov má len stoly na "stojaka", okrúhle, výškovo skôr pre Kórejcov a nie zvyšok sveta, keďže výška stola je nám po pás.. Každý chutná pivo, okrem mňa :), majú 7 druhov, čisto jačmenné, potom ryžové, potom mix s vyšším obsahom jačmeňa, vyšším obsahom ryže, a tmavé "čokoládové". Každý má jedno zdarma a ďalšie stoji až 1€ :). Česi otáčajú aspoň štyri. Poslednou zastávkou na ceste po Severnej Kórei je návšteva reštaurácie, kde ochutnáme typickú kórejskú kačku, a la BBQ. Sadáme si k stolom, kde v strede je malý gril, kde si každý ugriluje svoju kačku. Na stole nás už čaká kimchi, omáčky, šalát a cibuľa. Po chvíli prinášajú dusené chilli tofu. A na koniec ako vždy ryžu a kačaciu polievku - vývar s kačacím mäsom a zeleninou, skutočne skvelé jedlo. James z Austrálie, Michal z Čiech a náš guide Jeremiah - Američan žijúci v Pekingu si dávajú a popíjajú ženšenovú pálenku. Pol liter mizne v priebehu chvíľky. Popíjajú aj naši sprievodcovia. Vedia, že ďalšia skupina príde až o 3 mesiace, tak si chcú užiť. Pán "Pesnička" má pri ceste do hotela slušne povedané dosť. Vyzýva k rozprávaniu vtipov, najviac ich bavia tie o Američanoch a Japoncoch, ako inak. Miss Kim nám predvedie svoj spevácky talent a zaspieva 2 pesničky o veľkom vodcovi, jej neobľúbenejšia a potom Arirang, známa kórejská pesnička všetkých Kórejcov, 25 miliónov v Severnej Kórei, 45 miliónov v Južnej Kórei a 10 miliónov v zahraničí. Je 21,30 a prichádzame do hotela. Toho asi najlepšieho, ktorý KLDR má. Som vďačný za tečúcu a teplú vodu. Ešte inštrukcie pre odchod, ráno 6,00 check-out a odjazd na letisko. Tí, ktorí idu vlakom majú väčšie šťastie, aspoň čo sa odchodu týka, idú o 9,00, ale do Pekingu budú cestovať 24 hodín, 9 hodín na hranicu, 9 hodín z hranice do Pekingu, a asi sa pýtate, čo bude zvyšných 6 hodín? Dôkladná prehliadka.., a najmä fotomateriálov, preto som zvolil cestu lietadlom. Tá je podľa skúseností trochu "bezpečnejšia" pre dobrodruhov ako ja. Dôkladne balím, rozdeľujem karty, mením karty vo foťáku. Načo? Skúsim trik, ktorý som vymyslel už doma. Databanku - externý harddisk nechám schválne prázdny, poviem, že veď predsa zapínanie wifi bolo zakázané, a tak mám foto len vo foťáku. Môj foťák ma však možnosť fotiť na 2 karty - SD a Compact flash. A tak mením SD kartu za prázdnu, a tie nafotene obe, odkladám medzi veľkú kopu ostatných dúfajúc, že ak polozia otázku: „show me your picture", pokojne ukážem foťák, kde sú foto na flash disku a môže si mazať koľko chce. Nemyslím na to. Bude to ok. Otázne je, ako obabrať foto a video v mobile? Mažem "zakázané" foto do kosa. Tie potom refreshnem, snáď nebudú tak chytrí, aby ich napadlo nota bene mali čas kontrolovať všetkých 3 000 foto čo mám... Nemyslím na to. Mažem aj tieto riadky, posielam ich mailom, ukladám do sms, kde sa len dá..., tak zajtra na druhej strane, v krajine, kde slovo sloboda znamená podstatne viac ako tu... Deň 7 - 19/11/2016 Deň odletu - Peking A je tu ráno R - 4,45 lokálneho času, deň odletu O, napätie a posledná skúška trpezlivosti, a trochu aj odvahy. Uvidíme, čo si súdruhovia na nás pripravili na letisku, či dojem relatívneho "free" fotenia a najmä natáčania mal nejaký postranný dôvod. Keďže sa kaše už minuli, preletím pripravené nádoby, možno sa pošťastí a dajú nám aspoň toastovy chlieb, zasa laserom krájané maslo a med, všetko bioprodukty domácich s úsmevom na perách a piesňou v hrdle pracujúcich roľníkov. Odchádzame z hotela. Pyongyang sa budí do sobotného pracovného rána. V meste je relatívne rušno, autá, taxíky, električky, trolejbusy, autobusy, nákladiaky, motorky, ale najmä stovky cyklistov a chodcov v nekontrolovanom chaose a trúbení. Pracujúci kráčajú do práce, aby zhmotňovali idey svojho veľkého vodcu. Aby postavili ďalšie štadióny, klziská, mrakodrapy, aquaparky, disneylandy, ale najmä nové sochy a oslavné pamätníky :). Letisko v Pyongyangu je nové, a vzhľadom na frekvenciu letov až 3 týždenne, neopotrebované. Vypisujeme ďalšie departure cards, i keď sme už jednu vypísali v lietadle, a ideme na check-in. Celkom nechápem, načo chce týpek po scane batožiny vidieť malú baterku, ale rád mu ukazujem baterku, oveľa radšej ako pripadne nejaké pamäťové karty či mobil. Ok, check-in mám za sebou. Teraz pasová kontrola, tá trvá minútku, colník opečiatkuje všetko, čo sa dá.., žiaľ okrem pasu :(. Tak a ešte posledná stanica, security. Ale aj tu ide všetko ako po masle, dokonca kamoš Michal prejde v pohode s fľašou vody? Takže uff, celý materiál, celá fotodokumentácia opúšťa krajinu. Je to zámer? Alebo sa len potvrdilo, že naši "Kimovci" na nás dávali pozor po ceste, a keby našli nevhodne foto títo tu, má problém viacero ľudí, ale najmä naša sprievodcovská pätica. Konšpirácie tu človeka prenasledujú vždy, nedokáže sa zbaviť predstavy, že všetko je zinscenované. Je pravda, že keď som vyšiel pred hotel, a prekročil pomyselnú čiaru, kde mohol náhodou zahliadnuť čo nemal, hneď pribehol niektorí z pánov či pani Kim a dôrazne, ale úctivo a slušne poprosil, že toto nie je vhodné. Takisto po návšteve školy, došiel za mnou Jeremiah, že pán "Pesnička", ako volal Michal Mr. Songa, videl ako som fotil nejaký odpad či kôš? Kôš? Načo by som si fotil kôš? Ich paranoja z toho, že by sme videli niečo, čo nie je v súlade s doktrínou je obrovská, a zároveň teda dosvedčuje, že majú čo skrývať. Detto pri prehliadke školy, ich boli desiatky, ktorí nás sprevádzali, a vždy dôsledne zakrývali dvere či okná do tried, kam sme nemali vidieť. Áno, aj toto je Severná Kórea. Ale na druhú stranu nemôžem potvrdiť celú "zapadnú" propagandu, že tam nie sú autá, že na uliciach nie sú ľudia, atď., je to jednoduché, je tam Pyongyang a potom zvyšok. Pyongyang sa mení na "moderne" vyzerajúce mesto v rozvojovej krajine. Síce sa mi nepodarilo rozlúštiť ekonomickú hádanku o ekonomickom zázraku, ergo z čoho je financovaný ten chod štátu, z čoho sú financované tie na pomery Severnej Kórey megalomanské stavby? Má pár biznis partnerov, Rusko - odtiaľ putuje ropa, plyn, Čínu - podobne, vrátane vecí bežnej spotreby, ako aj Irán, ktorý ma dokonca v tejto krajine náboženskej neslobody výsadu, že na ich ambasáde ma mešitu. Jediné čo sme z Kimovcov vydolovali je ťažba a vývoz uhlia ako aj mangánu, avšak preprava je možná len do Číny a Ruska po ceste či železnici. Do Iránu jedine loďou. A najmä doprava to predražuje, keďže sem nevedie žiadny ropovod. Vzlietli sme, ale nedostavil sa ten veľmi silný a očakávaný pocit slobody. Je to taká úľava, oslobodenie, že prestávam mať blbý pocit, že stále na mňa niekto pozerá, počúva ma, či dokonca počuje až moje myšlienky. Inak sa to asi mení, preto tie mobily, ta výstavba, chápe, že dnešný svet je iný, ako za jeho deda a otca, že nestačí udržiavať teror strachu, ale najbližších treba "odmeniť" bežnými vecami. A teda na záver, i keď bude ešte veľmi dlho doznievať sila tohto zážitku, emócii či poznania, do Severnej Kórei sa určite vrátim! Budúci rok v apríli budú oslavovať 105 rokov ich letopočtu, uplynie 105 rokov od narodenia Kim Ir Sena, a to budú teda iné oslavy, tie masové cvičenia, to bude určite zaujímavé. A v septembri 2018 zasa uplynie 70 rokov od vzniku Severnej Kórey, čo bude tiež "podívaná". Ale na druhej strane, či ma pustia späť, a keď aj áno, je otázne, či po tých statusoch sa tam aj odvážim ísť.. Medzičasom mi na stolčeku pristáva povestný "Air Koryo hamburger", druhý krát už chybu nespravím a ústnu vodu si neberiem, stačí minerálka. Opatrne otváram krabičku a, prekvapenie! Toto predsa nie je tá "placka" hrajúca sa na hamburger, ktorú som videl na fotkách cestovateľov sem v minulosti. Opatrne chutnám a.., normálny hamburger, sladká žemľa, úplne v pohode. Sklamaný dojedám a konštatujem, no asi aj tá Severná Kórea nie je už to, čo bola, aspoň v hamburgeri. A tak Pangasumida Koryo - dovidenia KĽDR.