Štokholmský syndróm

Jedna z najslávnejších kriminálnych drám v dejinách Švédska sa odohrala v auguste 1973 v banke Kreditbanken na námestí Norrmalmstorg v centre Štokholmu. To, čo sa tam začalo ako obyčajná ozbrojená lúpež, sa za šesť dní zmenilo na prípad, ktorý dal svetu nový psychologický pojem.

Všetko sa začalo 23. augusta 1973. Do banky vošiel ozbrojený muž Jan-Erik Olsson, vystrelil do stropu a vyhlásil, že „párty sa práve začína“. Zobral štyroch zamestnancov banky ako rukojemníkov a zabarikádoval sa s nimi vo vnútornom trezore. Požadoval tri milióny švédskych korún, únikové auto a hlavne prepustenie svojho kamaráta z väzenia, a to veľmi známeho zločinca Clarka Olofssona. Polícia  Olofssona do banky naozaj priviedla, v nádeji, že pomôže situáciu upokojiť. Lenže namiesto toho sa stal súčasťou celej drámy.

Nasledovalo šesť dní napätia, počas ktorých celé Švédsko sledovalo, čo sa deje vo vnútri banky. Rukojemníci boli zavretí v trezore s dvoma ozbrojenými mužmi, pod neustálou hrozbou smrti. A práve tam sa začalo diať niečo, čo nikto nečakal. Rukojemníci si postupne začali vytvárať zvláštne puto k svojim únoscom. Začali sa báť viac polície než mužov, ktorí ich držali. Keď polícia hrozila zásahom, rukojemníci prosili, aby neútočila. Jedna z nich, Kristin Enmark, dokonca telefonovala premiérovi a neprosila ho, aby ich zachránil pred únoscami, ale aby im neublížili. To šokovalo celé Švédsko.

Prečo? Pretože únoscovia sa k nim nesprávali neustále brutálne. Hrozili im, áno. Držali ich so zbraňou, áno. Ale zároveň sa s nimi rozprávali, občas ich upokojili a v extrémnom strese sa mozog obete začne upínať na čokoľvek, čo vyzerá ako náznak bezpečia. Keď o tvojom prežití rozhoduje únosca, aj jeho minimálna láskavosť sa začne javiť ako ochrana. Obeť si tak vytvorí citové puto k agresorovi, pretože psychika si hľadá spôsob, ako prežiť. Práve tento mechanizmus neskôr dostal meno štokholmský syndróm.

Ako to dopadlo? Po šiestich dňoch polícia banku napokon obsadila. Pustila do trezoru plyn cez stropné otvory, aby únoscov zneškodnila bez prestrelky. Jan-Erik Olsson a Clark Olofsson sa vzdali. Rukojemníci vyšli živí. Nikto z nich nezomrel.

A potom prišiel najšokujúcejší moment celého prípadu. Rukojemníci po oslobodení neoslavovali políciu ako hrdinov. Naopak. Kritizovali policajný zásah, odmietali svedčiť proti únoscom a niektorí sa ich dokonca verejne zastávali. Jedna z rukojemníčok si s Clarkom Olofssonom ešte dlhšie písala. Práve táto zvláštna lojalita voči vlastným únoscom šokovala psychológov najviac.

Švédsky psychiater Nils Bejerot tento jav opísal a pomenoval ako štokholmský syndróm, psychologický stav, pri ktorom si obeť v extrémnom strese vytvorí emocionálnu väzbu na svojho agresora. Dnes sa tento pojem používa po celom svete, aj keď v modernej psychológii sa berie skôr ako populárny termín než oficiálna diagnóza.