Najkrajšia časť Kanadskej Alberty

Takze sme skoncili na Icefield Parkway. Cesta, ktora bola vybudovana len za jednym ucelom a to ukazat turistom celeho sveta, co Rockies ponukaju. Teda, neda sa povedat, ze by sme si to neuzili. Tych 280 km z Jasperu do Banffu sme sli 9 hodin. Ak nas nezastavovali medvediky popri ceste (sme ich uz teda videli troch), biele polarne kozy a ina zverina, tak sme stali dobrovolne pri najkrajsich miestach krajiny, kontinentu, Zeme (podla nas). Zacali sme Athabasca Falls, sice maju len 23 metrov, ale raftovat by sa tam z nas neodvazil nikto, patria totiz medzi vodopady s najvacsim prietokom vody v Severnej Amerike. Tak ako v okoli MaligneRiver v Jasperi je teraz uz vsetko Maligne-nieco, tak aj Athabasca River a Falls maju dalsieho menovca a tym je Athabasca Glacier. Na svete existuje 23 specialnych vozidiel, z ktorych 22 funguje na Athabasca Glacier, ten 23. pouziva americka armada na zasobovanie svojich arktickych zakladni. Neviem na kolkatom “ladotanku” sme boli my, ale hnali sme sa rychlostou 18 km/h hore na jeden z vybezkov obrovskeho Columbia Glacier, konecne bola trosku zima a prechadzali sme sa po ladovci! Ale musim uznat, mame tu aj akcnejsich ludi, ktori sa vysplhali na najblizsi kopec a dostali sa k vybezku Saskatchewan Glacier, ktory zostava pre vacsinu ludi skryty. Nasledovala seria jazier. Peyto lake vyzera nazivo ako vyliata avivaz, na fotkach ako domalovany tyrkysovy flak. Lake Louise (podla dcery kralovnej Viktorie, ako nakoniec aj cela provincia Alberta) sa uz stalo oblubenym utociskom japonskych turistov, nastastie my vieme, ze im sa od parkoviska nechce pohnut a nam staci prejst 200 metrov pesi a nie je tam ani noha. Ale na co sme sa najviac tesili je Moraine Lake, skryte v horach, obklopene Udolim desiatich stitov, s farbou aka sa neda ani pomenovat. Nieco medzi modrou, smaragdovou, zelenkavou, hmmmm, mozno trosku tyrkysu, ufff…no take pekne…Kopcek nad jazerom sa stal miestom malych, gycovych svadieb, my sme zastihli blondavu nevestu v ruzovych satach, kombinacia ako hrom, hehe. Ked sme sa uz dostali na hotel do rozkosneho Banffu, dokonaly priklad malebneho horskeho mestecka s atmosferou zaciatku 20.storocia, unava nas dostala, ziadne ponocovanie nebolo,ani do bazena sa nikomu nechcelo, len sme pozerali na takmer-spln nad Mt. Rumble a testovali miestny sushi-bar MIKI. Druhy den v Banffe bol busy, az sa skoro nedalo stihnut vsetko co sme chceli. Polovica skupiny vyliezla na Sulphur Mountain, polovica sa prechadzala okolo hoodoos. Poobede isli niektori na kanoe po Bow River a niektori si dopriali narodeninovy darcek a raftovali na Kananaskis River, niektori sa k nim pridali, niektori sa o nich zatial bali na hoteli. Dalsie moznosti boli lanovka, horuce pramene, nakupy…Banff ma svoju znamu postavicku, Billa Peyta (vid Peyto Lake-btw. ktora avivaz to bola taka tyrkysova???). Bill bol najlepsim horskym vodcom a znalcom Rockies, ako sa o nom pise: “vyrovnal sa mu malokto, neprekonal ho nikto”. Typ to bol ale zvlastny. Okolo svojho domu mal na nevitanych hosti nastrazene pasce na medvedov a ked prisiel do baru s rysom na povrazku, cely bar usiel a on si sam popijal, vystihlo to aky bol clovek. Mal rad vela priestoru medzi sebou a ostatnymi, chichi. Wild Bills Legendary bar je presne tym tam-musis-ist-ked-si-v-banffe, dokonca aj baby si dali steaky, chlapi vyskusali bizona, my len kravicku, klasika…Na druhy den bolo velke dohananie, nakupy, este nejaky trek, bazen a mohli sme vyrazit do Calgary. Calgary je potvora. Historicky velmi vyznamne mesto – zalozila ho kanadska jazdna policiaeste v roku 1875 kvoli nastoleniu poriadku ohladne nezakonneho obchodu s alkoholom. Ohniva voda sa alkoholu nehovori len kvoli tomu, ze zohrieva. Ked ho bieli zacali predavat prvym narodom na uzemi Kanady, kmene sa naucili rozoznavat dobry tovat tak, ze ho liali do ohna. Ked ohen vyslahol do vysky, bol alkohol kvalitny. Europania boli ale figliari a zacali lieh domiesavat s roznymi prisadami, riedili vodou a tak, ale aby zachovali vybusnost pri styku s ohnom, pridavali don pusny prach, co rozhodne neprospievalo zaludkom indianov…Kazdopadne tento nefer obchod (a uniky dani samozrejme tiez) prinutili kralovsku jazdnu policiu, aby zakrocila a zalozila Fort Calgary. Ale Calgary je potvora pre nieco ine. Pred 50 rokmi to bolo kovbojske mestecko, diera kde sa nic nedialo. Vedeli ze maju ropu, len ju nevedeli tazit. Potom na to v 60-tych rokoch prisli a BOOM, do Calgary sa prestahovali vsetky velke ropne spolocnosti, postavila sa Husky (Calgary) Tower (191m, ziadna malickost) a zaludnovanie krasneho uzemia sa mohlo zacat. Teraz je Calgary hlavne downtown, mile ulicky, obrovske mrakodrapy, zahrady, meandre riek…Zivot v meste ale konci s poslednym managerom, co sadne do auta a ide domov, o 6 je mesto vyludnene a mozte si vychutnat prazdne velkomesto, skvely pocit, trosku ako vo filme “Legenda”. Calgary Flames su miestnym hokejovym klubom, ropne spolocnosti maju miesta v lozach na stadione prenajate na cely rok za cca 200.000 dolarov, takaaaa divnaaa investicia…ale im sa zjavne paci…Nam sa pacilo najviac zrekonstruovane mesto z prelomu 19 a 20 storocia, s hotelom, zubarom, skolou, postou, vlacikom a tak dalej. Nepytajte sa ma komu prislo zle aj na kolotoci zo zaciatku 20 storocia! Pokracovali sme aj nasou ochutnavkou exotickych kuchyn a v Calgary sme testovali thajsku. Tom Yum bol super, ale moja mamka robi LEPSI!!! Albertu sme sa ale prinutili opustit, s jej narodnymi parkami, horskymi mesteckami, rodeom, kovbojmi a vydali sme sa na zapad, smer Mt. Revelstoke, Kelowna a nakoniec Vancouver. Mt. Revelstoke je asi jedina hora, na ktoru mozte vyjst autom, my sme ale nemohli, lebo za poslednych 6 tyzdnov si toto uzemie privlastnili dvaja mackovia grizzly, za taku kratku dobu si uz zvykli na pritomnost ludi a zacali byt hrozbou. Miestna sprava parku sa ich snazi chytit, aby im mohli dat gps obojky a tak sledovat ich pohyb po okoli. Vecer bol na namesti Revelstoku koncert-zjavne udalost mesiaca, lebo miestni o nicom inom nehovorili. Neverili sme, ked zacali dvaja starsi pani a drobna blondynka hrat “White rabbit” a ine vypalovacky, obecenstvo tvorilo asi 6 ludi a k tomu my za oknami restauracie. Co sa mi na Kanade vzdy pacilo a prekvapilo aj moju skupinku je skvela rozmanitost krajiny. Staci prejst par sto km a ste v inej zemi. Ked zleziete z vrchov cez uzemieShuswap k jazeru Okanagan, kde sa okolo jazera vinu ubocia s vinicami, na jazere sa prehanaju plachetnice, cele mesto dycha atmosferou europskeho primorskeho letoviska a na zapade nad miernymi kopcami zapada slnko v cervenych farbach, je to skvele. Ked k tomu popijate ladove vino z miestnej vinice a tu nadheru mate rovno pred ocami, vacsi relax neexistuje. Cela nasa cesta skoncila vo Vancouveri vecerou na Grouse Mountain nad mestom, po zapade slnka sa rozhoreli ulice poulicnymi lampami a mali sme vyhlad ako pre bohov, kym sme si pochutnavali na prepeliciach, kacke, steakoch a domacej medovej zmrzline. Vcera bol piatok, cele mesto zilo diskotekami a tlupami mladych sporo odetych nadsencov hudby/zabavy/alkoholu. Sme si spravili okruh mestom, Granville street jednoznacne vyhrava! Posledne nakupy, muzea, galerie a koniec. Sedim na letisku, o chvilu letim do Toronta, moji mili uz odleteli letom cez Londyn a teraz pravdepodobne uz letia nad Rockies a cez okienko sleduju, ci nespoznaju nejaky ladovec alebo mesto kde boli len pred par dnami…verim, ze ked hocikto z nas niekedy zacuje pesnicku “save a horse, ride a cowboy”(obsah textov neriesime, haha), bude myslou v Kanade a spomenie si na vsetky detaily nasej cesty…