Jazero Katai Najväčšie umelé jazero Bangladéša

Jazero Katai nepatrí medzi najznámejšie miesta Bangladéšu, ale treba ho rozhodne vidieť! Nachádzame sa v oblasti druhého najväčšieho mesta Bangladéša Chittagong. Priblížili sme sa k Indickým hraniciam a tak isto k hraniciam s Mjanmarskom. Dlhosiahle nížiny posiate riekami a drobnými dedinami vystriedala horská oblasť, ktorú budeme spoznávať najbližšie dni. Dve noci sme sa preto rozhodli stráviť pri najväčšom umelom jazere tejto krajiny, v meste Rangamati. Práve to leží na brehu jazera Katai, ktoré má pôsobivú veľkosť 11 122 km štvorcových. Jeho priemerná hĺbka je približne 30 metrov a maximálna hĺbka až 150 m. Jazero vzniklo ako súčasť hydro-elektrického projektu Karnaphuli. Výstavba priehrady pre vodnú elektráreň začala vládou Východného Pakistanu v roku 1956 a bola financovaná s podporou Spojených štátov. V dôsledku tohto projektu bolo zatopených až 220 km² hospodárskej pôdy, čo malo značný vplyv na miestne obyvateľstvo. Práve miestne obyvateľstvo je tvorené zaujímavými horskými kmeňmi, ktorých kultúru sme sem prišli bližšie spoznať. Aký iný dopravný prostriedok by sme mohli použiť, ak nie práve loď, ktorou sme sa najlepšie mohli dostať k jednotlivým dedinám. Jazero je dnes dôležitým zdrojom vody pre poľnohospodárstvo, rybolov, no a samozrejme aj ako dopravný uzol, ktorý prepája jednotlivé časti. No problémom je aj znečistenie jazera v dôsledku používania hnojív, odpadky, usadeniny na dne jazera. To všetko ohrozuje život miestnych obyvateľov. Ako prví sme navštívili kmeň Chakma, ktorý je najpočetnejším kmeňom tejto oblasti. V tejto oblasti ich žije približne 250 tisíc. Jazyk tohto kmeňa sa radí do Indo-Európskej skupiny jazykov. Majú svoje vlastné písmo v ktorom na palmových listoch uchovávajú posvätné budhistické texty. Oproti väčšine Bangladéša, ktoré je moslimské, je tento kmeň budhistický. Príslušníci tohto kmeňa sú plachí, a nie každý sa chcel fotografovať. V rámci spoločnosti pracujú hlavne ženy, ktoré chodia obrábať drobné horské políčka a muži zatiaľ trávia čas v dedine a fajčia tabak cez z bambusu vyrobené vodné fajky. Zážitkom bola aj návšteva miestnej školy. Deti študujú v bengálčine a angličtine. Kmeň má charakteristický vzor svojho oblečenia a aj muži nosia podobne loongi, tak isto ako etniká v Mjanmarsku. Ďalším etnikom, ktoré sme navštívili je kmeň Tripura. Žije ich tu niečo okolo 70 tisíc, no hlavná časť tohto kmeňa žije v Indickom štáte Tripura, ktorý priamo susedí s touto časťou Bangladéša. Samotné etnikum sa skladá z približne 36 podskupín. Napriek tomu, že ľudia tohto kmeňa vyznávajú svojich vlastných bohov, väčšinu z nich by sme mohli označiť ako Hinduistov. Väčšina z nich sa živí rybolovom a majú aj drobné poľnohospodárstvo doplnené o chov prasiat. Ich jazyk je odlišný od toho bengálskeho, a tak isto majú špecifické oblečenie. Ďalšie kmene sme spoznávali po ceste do mesta Bandarban, ale o tom sa dočítate až v ďalšom fóre.