Ako sa žije v Mukuni Na návšteve v zambijskej dedine

Necelých 10 kilometrov od majestátnych Viktóriiných vodopádov sa nachádza dedina Mukuni. Keď sem v roku 1855 prišiel škótsky misionár a objaviteľ Viktóriiných vodopádov David Livingstone, miestni obyvatelia ho kvôli jeho bielej pokožke považovali za ducha. Aby neublížil náčelníkovi v jeho dome, usadili ho pod 600 ročným stromom, kde sa zbehla celá dedina v snahe spoznať lepšie neznámeho cudzinca. Aj po 165 rokoch sa dedinčania stretávajú pod tým istým stromom a spoločne rozhodujú o dôležitých veciach v ich dedine. Dedina sa volá Mukuni a naša prehliadka Zambie začína práve tu. Po príchode na parkovisko sa vedľa nás nachádza nenápadná budova, ktorá stále slúži ako väzenie. Každý kto sa opije a nevie sa správať, skončí práve tu. Oproti „väzeniu“ môžeme zazrieť náčelníkov dom. Vládne doživotne od smrti svojho predchodcu a bude vládnuť až do svojej smrti, ako to prikazujú miestne zvyky. My však nejdeme do domu náčelníka, ale ideme si pozrieť, ako bývajú obyčajní ľudia. Cez bránu v plote prichádzame na dvor jednej rodiny. Deti tu nebývajú spoločne s rodičmi, pretože majú samostatnú chatrč. Vo vnútri rodičovského domu sa nachádza posteľ a jednoduchá skriňa. Chatrč pre deti je vybavená ešte skromnejšie a deti musia spať na zemi. Detí je v dedine so 7000 obyvateľmi veľa, takmer 1500. Chodia do štátnej školy, ktorá je priamo v dedine. Ich rodičia musia platiť školné približne 150 dolárov ročne. Na univerzite študuje menej ako 10 obyvateľov... Pri jednej chatrči stojí mladé dievča a dávam sa s ním do reči. Má 17 rokov a chcela by študovať ekonómiu v Livingstone, najbližšom meste a hraničnom prechode do Zimbabwe. Hovorí mi, že jej rodičia si vysoké školné nemôžu dovoliť. Peniaze chýbajú stále a v tomto období trápi Zambiu navyše sucho. Nedostatok úrody spôsobuje to, že niektoré rodiny si môžu dovoliť len jedno jedlo denne a na veci ako školné jednoducho nie sú peniaze. To, čo môžeme spraviť na podporu dedinčanov a zachovania ich zvykov, je kúpiť si jednoduchý suvenír. Ceny sa dajú zjednať a veľa vecí sa vyrába priamo v dedine. Okolo miestneho rezbára sa zhŕknu deti a sledujú ho pri práci, a remeslo tak prechádza z jednej generácie na druhú. Nakupujeme sošky hrochov a nosorožcov a nechávame v Mukuni zopár dolárov. Miestni si tak zarobia nejaké peniaze a nemusia odísť z dediny za prácou napríklad do Lusaky, kde by s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v slume. Myslím, že viacerí z nás si pri návšteve Mukuni uvedomujú, ako sa vlastne máme na Slovensku a v Česku dobre.