Všetko je tu opustené a prázdne. Mesta, dediny, ulice, námestia, obchodné triedy, socialistické obchody so starými ošarpanými názvami. Moje prvé kroky vedú do detských jaslí a škôlky. Pohodená bábika bez jedného oka a nohy sa len tak váľa bez ľadu a skladu a navodzuje hororovú scénu. Obrázková knižka o červenej čiapočke, ktorá je otvorená na strane, kde vlk naháňa červenú čiapočku. Som v miestnosti, kde deti mali svoj každodenný poobedňajší spánok. Postele už zničené, steny s tapetami už dotrhané, len jedna vec, ktorá sa ako tak drží, je socialistický nápis o svetlej budúcnosti. Ďalšia bábika, ktorá bola nechtiac opustená pri úteku z tohto miesta. Behajú mi zimomriavky po tele a pýtam sa, čo tu vlastne robím a či to celé vydržím. Už som videl rôzne hrôzostrašné miesta, ale toto je pre mňa najsilnejší pocit a možno viac ako návšteva koncentračného tábora v Osvienčime. Možno je to tým, že predmety, ktoré vidím sú mi známe z môjho detstva. Detské autíčka, vláčiky, ale hlavne tie bábiky, ktorým stále niečo chyba z ich umelohmotného tela. Drevené parkety vŕzgajú, sem tam niečo praskne. Radiácia je tak silná, že všetko rýchlejšie starne a neudrží sa pohromade. Na každú ,,pamiatku“ máme len pár minút. Máme presne vymedzené, kam sa môžeme pozrieť. Voloďa vraví, že o pár rokov už budú niektoré betónové budovy neprístupné, lebo radiácia urobí svoje a každú chvíľu sa môže niečo zrútiť. Vojdem aj do jedného prázdneho obchodu s hračkami. Predo mnou je otvorená pokladnica a v nej pár starých rubľov. Opustené biele regále a v nich pár bábik a detské autíčka. Na zemi sa povaľuje starý baliaci papier a ústrižky novín. Na prednej strane rádioaktívneho čiernobieleho denníka si vedúci predstaviteľ strany podáva ruku s kombajnistom. Nikto si pri tom rýchlom úteku z mesta Pripiať nič nebral. Idem sa pozrieť do obytného bloku s ôsmimi poschodiami, ktorý svojou architektúrou pripomína našu Petržalku. Pred vchodom malé detské ihrisko s preliezkami a so špinavým pieskoviskom. Opäť pohodená bábika bez nohy. Neosvetlené chodby, pootvorené dvere do nejedného príbytku. Na tie časy to boli veľmi dobre zachované byty. V predsieni je pár topánok a starý prašivý kabát. V obývačke známa sovietska značka televízora s pekným kobercom, ale aj nábytkom, ktorý ukrýva poklady predchádzajúceho vlastníka. Za sklenou vitrínou vidím pár pohárov z Jablonca. V detskej izbe mala postieľka s hračkami. Kladiem si otázku, kde je dnes táto rodina a či vlastne ešte žijú. 50 tisícové mesto je komplet opustené a nikto tu dnes nežije a asi nikdy nikto ani nebude. Je to mesto duchov a prvé hodiny si tu skôr pripadám, ako keby som bol buď hlavným hrdinom bláznivého amerického sci-fi, alebo kreslená postavička v počítačovej hre. Našou zastávkou je aj hlavne námestie s veľkolepou budovou, kde sídlila neotrasiteľná komunistická strana. Ešte stále je tu biely nápis na červenom poli ,,Proletári všetkých krajín spojte sa“. Budova je ako jediná uzavretá aj pred turistami. Ešte asi ukrýva nejedno tajomstvo a ani naše psie pohľady neobmäkčia nášho sprievodcu napriek tomu, že to tu nik nestráži. Veď čo by chcel návštevník ukradnúť? Rádioaktívne veci? Hračky či nábytok? Neotvorené fľaše s vínom v blízkom obchodíku, ktorý stále nesie hrdý názov Magazín? Alebo konzervy s kvalitným mäsom z 80. rokov? Len si to predstavte. Všetko je to tu otvorené a opustené. Pohľadom zamierim na hotel. Prázdna recepcia a kľúčiky len tak položené na stole. Idem do izby 203 alebo si zoberiem tu izbu s výhľadom na kosák a kladivo? Kuchyňa a rozhádzané vidličky, lyžičky a rozbité poháre. Umelohmotné tácky a na nich obedné menu z 26. apríla 1986. Hovädzie mäso zo zemiakmi a k tomu čerešňový kompót. Kde si môžem objednať? Zakričím nahlas "čašník“ a odpoveďou je mi moja vlastná ozvena. Bezcieľne sa potulujem po betónovej džungli. V diaľke má záujmu kolotoče. Ruské koleso, rýchlodráha a elektrické autíčka, na ktorých sa nik neviezol už 40 rokov. Kolorit dotvára burina, ktorá rastie kade-tade. Burina, stromy či kríky si to tu zobrali do parády a nezastavuje ich ani kvalitný sovietsky betón. Nás sprievodca Voloďa nás však upozorňuje, aby sme nevychádzali z betónu. "Všade okolo nás je radiácia, a preto sa nielen nedotýkajte ničoho, ale hlavne nešliapte po hline. Tam je ťa radiácia najvyššia. Betón to ako tak drží.“ V rukách držíme dozimetre a máme oči nalepené na displeji, kde skáču čísla. Čím sme však bližšie k samotnému reaktoru, tým sú čísla vyššie a vyššie. Už sa nevieme dočkať, kedy uvidíme hlavného vinníka celej tragédie. Bizarné želanie v bizarnom meste duchov. Púšťajú nás k jadrovému bloku na vzdialenosť cca 400 metrov. Displej ukazuje hodnoty, ktoré už sú na hranici. Nikto sa tu dlho nesmie zdržovať a ani robotníci, ktorí stávajú nový kryt nad reaktorom, ktorý kompletne financuje Európska únia. Ten starý pôvodný je už tesne pred rozpadom. Radiácia je tam stále tak silná, že sa betónový sarkofág začal postupne rozpadať. Máme povolenie na 20 minút. Voloďa ďalej rozpráva. "Keď 26. apríla nastal výbuch, ľudia vyšli von a sledovali, čo sa vlastne stalo. Nik ich neupozornil na to, že rádioaktivita je tak silná, že ich to môže zabiť. Keby boli aspoň upozornení, že nech zostanú doma, mnoho životov by bolo zachránených. A aká bola výška rádioaktivity? Ani vtedajšie meracie prístroje nemali stupnicu, ktorá by ukázala reálne hodnoty. Boli šialené vysoké.“ Dnes tu v okolí žijú ľudia, ale tak, že dva týždne tu pracujú a na tri týždne odchádzajú mimo celého regiónu. Oblasť je dnes hermeticky uzavretá pred svetom a nik sa sem tak ľahko nedostane. Turisti potrebujú nielen povolenia z Kyjeva, ale musia mať aj miestneho sprievodcu. Celý uzavretý región má aj názov Černobyľský národný park. Výlety sa robia na jeden deň z Kyjeva a keď sa vraciate, musíte prejsť cez kontrolu rádioaktivity. Pýtam sa vojaka s kalašnikovom na chrbte, čo by sa stalo, keby som mal zvýšené hodnoty. Jeho mlčanie je mi odpoveďou a radšej to nechcem vedieť a prejdem cez detektor. Zasvieti zelené svetlo, tak ako každému a ideme naspäť do hlavného mesta Ukrajiny
M. Navrátil - BUBO
29.Jun, 20:17 2015
