Charita a ramadan v Ladakhu

Vstal som o dve hodiny neskor ako Lubo (Indickeho casu pochopitelne) a to sme este pred polnocou na terase rozoberali nase doterajsie putovanie (plus nejake tie historky z minulych zajazdov a aj cosi co absolutne nesuvisi). Dzipy uz boli pristavene a nas cakal dlhy den. Najprv budhisticke klastory Tikse a Hemis. Najfotografovanejsie a najvacsie v okoli. Opat sme budhizmu kusocek blizsie (ale ako kontrolnu otazku sa na rozdiel medzi Dipamkarom, Shakyamunim a Maytreyom este bojim opytat :)) Slnecne pocasie, sesttisicovky ako na dlani a sidlo Dalajlamu v Lehu. Vznikaju nove fotografie a cas bezi. Na hotel sa vraciame na poludnie a to uz sa dozvedame, ze nas zhanaju z mestskej radnice. Patminutove preplachnutie tvare na zazehnanie unavy zo skoreho vstavania. Vyrazame krizom cez ihrisko pola spolu s lokalnym novinarom z miestnej televizie a naklad charitativnych balickov nesieme na streche vanu Tempo Traveller. Z miestneho uradu dostavame k dispozicii maly nakladiak TATA s oznacenim On Flood Relief, aby sme sa na jeho korbu pomestili vsetci. Velitelskym vozidlom je malinke Suzuki Maruti. Teraz nechapem, ze v oblastiach, ktore sme navstivili toto auticko niekde nezapadlo. Ja by som sem so ziadnym osobnym autom nesiel (s vynimkou Tomasovho). Prva zastavka je ponize Lehu, zopar rodin, ktore tvrdia, ze okrem stanov, ktore im armada postavila nedostali zatial ziadnu pomoc. Par krabic vykladame. Radost je vzajomna, citim sa ze robime velku vec a zaroven si uvedomujem, ze ak sa na kazdeho dostane zopar kuskov osatenia stale je to malo, vzhladom na to, ze obyvatelstvo zavisle od polnohospodarstva prislo takmer o vsetku urodu a sezona cestovneho ruchu takmer skoncila 6 augusta uplne. Je to trpka vyhoda uzivat si Leh s minimom turistov. Robime spolocnu fotografiu, posledne usmevy a odchadzame o par kilometrov dalej. 20 kilometrov po znicenych cestach (chvalabohu uz su prejazdne) nam trva takmer hodinu. Miestni obyvatelia sa do televiznych kamier dusuju, ze Ladakh nie je mrtvy, ze vsetky pamiatky zostali nedotknute a sluzby pre turistov funguju uz dnes takmer na 100 percent (co v Indii nefunguje na 100 percent, ze?) Priamo pod majestatnym klastorom v Phyang zastavujeme a pracujucich, ktori povacsinou prehrnaju naosy hliny a kamenia na chvilocku vyrusime. Cosi vyse ako tucet krabic nechavame tu, postihnutych ludi v celom udoli su stovky. Miestny primator podpisuje dakovny list a my s poloprazdnym autom smerujeme tentokrat na juh od Lehu, do dedinky Sabu. Sem casto zavitaju aj BUBAci, ktori sa vydaju na babytrek pocas zajazdu. Tento rok je to vsak ine - prasnou cestou a kamennbymi sutinami ideme autami. Maruti Suzuki dostava defekt. Necudujeme sa, ale vymiename koleso a dari sa nam to do prichodu miestneho starostu. Ked sa pozriem na dielo vodneho zivla a na miesto, kde kedysi (pamatam si) stal most, hlad ktory som od rana pocitoval ma presiel. Spolocnymi silami vykladame cely zvysok interieru auta. Viac nebolo mozne sem priniest. To, co nam zostava na streche auta nechavame na zajtra. V Lehu pri autobusovej stanici je este jeden stanovy tabor, kde sa pomoc zide. Vraciame sa na hotel. Prve jedlo dna 16:30 (stale vsak nic oproti miestnym moslimom (cca 13 percent), ktori sa najedia az po zapade slnka). BUBO pozyva. Zasluzime si. Dakujeme vsetkym zo Slovenska, ktori pomohli.