Dynastia Ming - história

Čína počas svojej histórie vystriedala niekoľko zaujímavých, historických dynastií, no snáď žiadna iná nie je tak známa ako dynastia Ming. Vládla Číne v rokoch 1368 a 1644 a po nej prevzala žezlo vlády dynastia Čching. Po turbulentných udalostiach medzi rokmi 1363-1367 sa veci v Číne dali do pohybu tak, že dynastia Yuan musí utiecť na sever do Shangdu a Zhu Yuanzhang vyhlásil éru novej dynastie. Tá do histórie vošla ako dynastia Ming a sídlom ich vlády sa stal dnešný Peking. Prvým cisárom dynastie sa stal Hongwu a s nástupom svojej vlády sa rozhodol vybudovať a prebudovať infraštruktúru krajiny. Okolo mesta Nanjjing nechá postaviť 48 kilometrov dlhé hradby, nové paláce a vládne budovy. Okrem toho sa pustil do reorganizácie vojenského systému po vzore dynastie Tang a tiež etablovali „tajnú políciu“ ktorá mala napokon viac než 100-tisíc obetí. Hongwu sám seba videl ako cisára, ktorý očistí Čínu od mongolských vplyvov, ktoré boli v jeho očiach barbarskými. Dynastia robí výboje do okolitých oblastí svojej vlády a presúva obyvateľstvo do provincií akou je Yunnan či Guizhou vďaka čomu sa odohráva aj zmena na poli etnicity, kde bola kedysi polovica ľudí iného, než Han pôvodu. V druhej polovici 15.storočia museli potlačite rebélie Miao a Yao, kde ukázali svoju obrovskú silu vďaka ktorej sa stali ešte viac rešpektovanými. Keď sa dostala dynastia Ming k moci, cisári z dynastie Yuan ušli do Mančurie na sever a hoci sa čakalo, že sa vrátia a pokúsia sa zvrátiť tok dejín, nestalo sa tak. To preto sa Mingovci rozhodli vydať sa na sever a porátať sa a nimi. Ešte v roku 1387 sa vydali na útok na Naghachu a dynastia Ming dobýja Mančuriu. Zaujímavým pohľadom na Ming je aj skrze Tibet, pretože dodnes sa úplne presne nevie, či mala dynastia vládu nad Tibetom alebo si Tibet za ich vlády užíval akúsi dávku autonómie, ktorú neskôr osekal cisár Jiajing v 16.storočí, ktorý sa rozhodol prenasledovať budhizmus. Mingovci však už v 14.storočí poslali niekoľko krát armádu do Tibetu, no Tibeťania jej odolali. Cisár Wanli, ktorý vládne na prelome 16. a 17.storočia etabluje tibetsko-čínske vzťahy a tie neskôr ovplyvnili aj nasledujúci dynastiu Čching.

Zaujímavým cisárom dynastie sa stane Yongle (1420-1424), kedy jeho vládu mnohí odborníci vnímajú ako „nové“ založenie dynastie po tom ako zvrátil niekoľko rozhodnutí svojho vlastného otca. Bol to Yongle, kto oznámil, že Nanjing nebude jediným hlavným mestom a že jeho rolu najdôležitejšieho hlavného mesta prevezme Peking. Nechal preto v rokoch 1407-1420 postaviť Zakázané mesto. Za jeho éry  sa začína rozdúchavať čínska kultúra a zväčšuje aj hranice Číny. Dobyť Vietnam sa mu aj napriek snahe nepodarilo. Podnikol dokonca 5 expedícii severne od Čínskeho múru.

V 17.storočí začína sila dynastie Ming upadať. V bojoch v Kóreii proti Japoncom sa veľmi rýchlo míňa štátna pokladnica a rozpadajú sa aliancie. Cisár Wanli je tak otrávený udalosťami, že radšej svoj čas trávi za múrmi palácov Zakázaného mesta, než aby riešil politiku krajiny. Učenci strácajú moc na úkor eunuchov a sú to oni, kto sa stáva akýmsi pojítkom medzi cisárom a úradníkmi. Eunuchovia získavajú obrovskú moc a kto sa chcel dostať k cisárom, musel to riešiť s nimi. Dynastia Ming zažíva aj ekonomickú krízu, pretože sa v obchode v Ázii čoraz viac presadzujú európski obchodníci. Ming mali monopol na obchod so striebrom a ten sa začína rozpadať. Ľudia panikária, striebro stráca hodnotu a nastáva chaos. Niektorí sa dokonca domnievajú, že práve strata hodnoy striebra akceleruje pád celej dynastie. Pripočítajme k tomu hladomor na severe Číny, ktorý spôsobila „malá doba ľadová!“ a katastrofa je na svete. Aby toho nebolo málo, v rokoch 1633 – 1644 sa Čínou prehnala pandémia, ktorá zhtla obrovské množstvo ľudí. V roku 1640 sa Číňania začínajú búriť a tvoria sa rebélie, ktorým dynastia Ming nie je schopná čeliť. Ming sa začína rozpadať. Li Zicheng sa v 1644 pripraví na dobytie Pekingu a prevezme mesto takmer bez boja. Posledný cisár dynastie Ming, cisár Čchung-čen sa obesil v parku vedľa svojho paláca.