El Obeyd a sudánske dobrodružstvo Dobrodružný Sudán

Bolo to takto. Mierili sme na juh a v najväčšej krajine Afriky je to vždy ďaleko. Muezzín nás prvú noc nezobudil - veriaci sa rozhodli že turistov budiť o piatej ráno nebudú. El Obeyd nás očaril, nadýchli sme sa Afriky, suk{trh} konečne ako má byť. Živý, exotický, temperamentný. Zabásli nás. Všetci sme sa dostali na políciu. Máme permity ale je tu zákaz fotiť deti a chudobu a toto máme bohužiaľ na každej druhej fotografií. A tak sme na polícii a vysvetľujeme že sme turisti a že pre túto krajinu môžeme byť iba pozitívom. "Chápem, chápem hovorí policajt ale mám takéto a takéto príkazy." Odvedú nás až po dvere kostola, zavolajú šéfa diecézy a v najkrajšom kostole Afriky {takto nám ho predstavil biskup} už fotiť môžeme a sme v bezpečí. Uff. El Obeyd je vstupom do Darfúru. Darfúr je vskutku za rohom a tak sa niet čomu diviť. Pravidlá sa menia a pritvrdzujú. Máme ďalšieho nepriateľa – všade prítomné vojsko, tajných, políciu, kontrolórov permitov... Ideme ďalej na juh prespíme v lokonde a ja stále hľadám informácie o tom čo chcem vidieť. Keď som sa doteraz nepýtal 50krát tak ani raz. "Áno to čo hľadáš je v Delingu, iba tam, už južnejšie nie je nič. Ty tam chceš doraziť už dnes? Myslíš to vážne?" Jasné ideme, veď toto je to prečo sme do Sudánu išli. Večer nám v lokonde povedia že veľká slávnosť bude v El Subey a tak dohovárame lokálneho sprievodcu priamo z dediny. Ráno pred lokondou stoja traja. Je to vraj 10 kilometrov. Viem že to je viac ale neskôr zistím že tu {v južnom Kordofane} musím násobiť všetky časy a miery desiatim. Točíme sa okolo najväčších a najkrajších baobabov aké som kedy videl. Úžasnou romantickou krajinou, ktorú vnímam ako AFRIKA. Najtypickejšia Afrika afrikovatá, tak takto som si to vždy predstavoval a takto to kedysi aj bolo určite! Tu však tieto veci zachovala najdlhšia občianska vojna v histórii kontinentu a uzavretie krajiny. Je tu čosi? Nie. Iba čistá dedinka na rozdiel od otrasné špinavých miest kt mi pripomínajú Kargil v časoch vojny. Nie tu nenájdeš to čo si hľadal, hovoria mi! Celá príprava je nanič keď to nebolo TU tak dole to vraj nebude. Všetci mi rádia aby som ostal tu a čakal. Týždeň? To je blbosť! A tak je rozhodnutie ísť ešte ďalej na juh jasné. Kadugli a začína tvrdá cesta. Vtedy som netušil že toto je ešte ťa najľahšia časť... No a dozvedám sa že čosi sa deje smer Sururu a Kurungu a tak ihneď aj keď sme už mali štát vyrážame. Únava. neunúva, ideme! Tak rýchlo že sme ani nenatankovali a ani rajčiny nekúpili... Pýtam sa ešte pracovníka UN vo veľkom bielom džípe {je z Rwandy} a on nemá tušenie, čosi také ešte nevidel, nevie. Je však jediný kto tu široko - ďaleko hovorí anglický. "Skúste". No Ok však skúsime. Beriem ďalšieho navigátora, bez neho niet šance v spleti ciest, cestičiek a neviditeľných odbočiek. Vyrážame "našim" smerom ale v polovici sa rozhodneme stočiť to na Tunu. "Bude to tam, bude to tam určite. Nájdeš čo hľadáš!" Pozerám na hodinky, pozerám na oblohu, slnko nezadržateľne padá dole. Po hodine zrazu hustne "premávka" a je stále hustejšia a hustejšia, ženy s kalabasmi na hlavách {plymi merisy - napriek zákazu alkoholu toto alkoholické pivo zo sorgumu zakázať nemôžu} a muži s palicami a oštepmi v rukách. Srdce mi tlčie. To oblečenie, to očakávanie. Ešte stále neverím. Blížime sa a ja mám roztiahnuté oči a zhlboka dýcham. Zrazu vľavo to zbadám. Medzi palmovými africkými chatrčami v kruhu tancuje asi 200 či 300 domorodcov, pomaľovaných kaolínovými farbami do taktu bubnov a trúb v afrických rytmoch vytvárajú oblak prachu. V zapadajúcim slnku cez ten prach stovky palíc a kópií. Zdvíham ruky, kričím od radosti, som šťastný. Myslím že nikto neveril že toto sa nám podarí. Myslím si že toto nikto nečakal. Všetci vbiehame medzi tanečníkov a tancujeme s nimi. Žiadna turistická atrakcia, ale ozajstná nefalšovaná Afrika bez akýchkoľvek turistov. Je to úžasný zážitok, úžasný cestovateľský orgazmus.