Ellis Island a migrácia do USA

Ellis Island je historickým symbolom amerického sna, ktorý predstavoval nádej na nový začiatok pre milióny imigrantov prichádzajúcich do Spojených štátov. Tento ostrov, bol najznámejší v období konca 19. storočia do prvej polovice 20. storočia. Medzi rokmi 1892 a 1954 prešlo cez Ellis Island viac ako 12 miliónov ľudí, čím sa stal jednou z najrušnejších imigračných staníc na svete. Pre niektorých bol bránou k príležitostiam, zatiaľ čo pre iných miestom odmietnutia a sklamania. Ellis Island je dodnes hlbokým kultúrnym symbolom imigrantskej histórie.

Predtým, ako sa Ellis Island stal známym ako imigračná stanica, bol nenápadným ostrovom v Newyorskom zálive. Pôvodní obyvatelia tohto regiónu bol kmeň Lenape, ktorí nazývali ostrov „Kioshk,“ čo v preklade znamená „Ostrov čajok.“

Po príchode Európanov v 17. storočí bol ostrov súčasťou holandskej kolónie Nové Holandsko. Neskôr po ovládnutí Angličanmi sa stal súkromným majetkom a bol známy ako Oyster Island, vďaka bohatstvu ustríc v jeho okolí. V roku 1808 bol ostrov predaný federálnej vláde, ktorá tu postavila pevnosť a vojenský sklad. Po vojne v roku 1812 bol pomenovaný po obchodníkovi Samuelovi Ellisovi, ktorý ho vlastnil koncom 18. storočia. Ellis Island bol otvorený ako federálna imigračná stanica 1. januára 1892. Prvou imigrantkou bola Annie Mooreová, 15-ročné dievča z Írska. Ostrov slúžil ako hlavná brána pre imigrantov prichádzajúcich z Európy. Príchod cez Ellis Island bol povinný pre všetkých pasažierov tretej triedy, zatiaľ čo bohatší cestujúci prvej a druhej triedy boli kontrolovaní priamo na palubách lodí. Po veľkom požiari v roku 1900 bola väčšina budov takmer úplne zničená, a stanica bola prestavaná do štýlu francúzskej renesancie.

Socha slobody bola tzv. prvým zábleskom Ameriky, ktorá už z diaľky vítala migrantov, a bola znamením, že dosiahli Ameriku. Imigranti, ktorí sa tu vylodili, museli prejsť kontrolou na Ellis Islande, kde boli zaregistrované ich mená a údaje. Lekári hodnotili fyzický stav imigrantov. Museli absolvovať zdravotné prehliadky a taktiež aj právne prehliadky, a odpovedať na otázky týkajúce sa ich finančnej situácie, rodiny a plánov v Amerike. Z dôvodov, ktoré viedli k deportácii boli infekčné choroby ako tuberkulóza, trachóm (infekcia oka) či šarlach. Osoby, ktoré vykazovali známky mentálnych porúch, retardácie alebo fyzického postihnutia, mohli byť považované za neschopné samostatného života a práce, a preto boli v mnohých prípadoch vyhostení.

Imigranti, ktorí nemali dostatok financií alebo nemohli preukázať, že majú rodinu či známych, ktorí by ich podporili, boli považovaní za riziko. Osoby bez zručností alebo zamestnania boli často odmietnuté, pretože sa predpokladalo, že by mohli skončiť ako žobráci alebo bezdomovci. Tiež osoby s kriminálnou minulosťou alebo tí, ktorých správanie počas cesty naznačovalo agresivitu či sklony k zločinu, boli odmietnutí.

Ženy podozrivé z prostitúcie alebo iných nemorálnych činností, ženy cestujúce osamote, ktoré nevedeli dokázať, že majú manžela alebo blízkych príbuzných v USA, boli podozrievané z nelegálnej činnosti a niekedy odmietnuté.

Imigranti podozriví z anarchistických, komunistických alebo iných radikálnych politických názorov mohli byť označení za hrozbu pre bezpečnosť štátu, a preto odmietnutí.

Niektorí imigranti, ktorí boli podozriví zo zdravotných problémov, boli izolovaní na Ellis Islande na pozorovanie. Po vyliečení mohli byť prijatí. Odmietnutých imigrantov vracali späť do ich domovských krajín. Náklady na cestu často znášali lodné spoločnosti.

Odmietnutie vstupu na Ellis Islande bolo pre mnohých devastujúcou skúsenosťou, pretože imigranti často predali všetok svoj majetok, aby mohli vycestovať do Ameriky. Napriek tomu väčšina imigrantov, približne 98 %, bola prijatá, čím sa Ellis Island stal pre milióny ľudí skutočnou bránou k novému životu. Počas rokov boli prijaté rôzne zákony, ktoré menili pravidlá prijímania imigrantov, vrátane zákona o čínskom vylúčení (z roku 1882) a národných kvót (z roku 1924). Po prvej svetovej vojne začal ostrov strácať svoj význam, pretože prísne kvóty obmedzili počet imigrantov.

Neskôr sa USA prezentovala ako krajina možností. Hlavným dôvodom presťahovať sa do Ameriky bola politická, ekonomická, náboženská sloboda a tiež únik pred vojnami, hladom a prenasledovaním. Prví osadníci prišli z Európy v 17. a 18. storočí, najmä z Anglicka, Holandska, Francúzska a Španielska. Hlavným cieľom bolo osídlenie, obchod a náboženská sloboda. Približne 500 000 Afričanov bolo privezených do USA ako otroci na prácu na plantážach v južných kolóniách. Mnohí kolonisti boli puritáni, katolíci a quakeri, ktorí unikli pred náboženským prenasledovaním. Veľké imigračné vlny sa konali hlavne v rokoch 1840 - 1920. Zlatý vek migrácie nastal v 19. storočí. Prichádzali najmä Európania, vrátane Írov, Nemcov, Talianov, Poliakov, Rusov a Škandinávcov. Hlavnými dôvodmi boli hladomory, chudoba a nedostatok práce. V tom čase sa stal Ellis Island, hlavným imigračným centrom USA. V polovici 19. storočia prichádzali Číňania, hlavne na stavbu železníc a prácu v baniach. Ich príchod bol však obmedzený zákonom o čínskom vylúčení (z roku 1882). 

Po 1. svetovej vojne USA zaviedli kvóty, ktoré zvýhodňovali severnú a západnú Európu. Vstup pre Ázijčanov a Afričanov bol drasticky obmedzený. Počas Veľkej hospodárskej krízy imigrácia poklesla kvôli nezamestnanosti. Po 2. svetovej vojne našli nový domov v USA milióny utečencov z Európy. Počas 21. storočia nastal obrovský príchod imigrantov z Latinskej Ameriky, Ázie, Afriky a Blízkeho východu.

Príchod imigrantov do USA prispel do veľkej miery rozvoju ekonomiky prostredníctvom práce, podnikania a inovácií. Vo veľkej miere to smerovalo k obohateniu americkej kultúry, gastronómie a umenia, ktoré môžeme zažiť na vlastnej koži prostredníctvom BUBO zájazdov v USA.