Klondike, zlatá horúčka

V druhej polovici devätnásteho storočia sa do odľahlých oblastí Yukonu sťahovali dobrodruhovia z Ameriky a Ruska, ktorí nakupovali od pôvodných obyvateľov najmä bobrie (ale aj iné) kožušiny pre obchodnú spoločnosť Hudson’s Bay Company. V roku 1883 Ed Schieffelin objavil malé zásoby zlata pri rieke Yukon a to inšpirovalo ďalších hľadačov tohto vzácneho kovu a pri Štyridsať míľovej rieke (Fourtymiles River) vzniklo rovnomenné mestečko. Ľudia tu žili v malých zlatokopeckých osadách a obchodovali s pôvodnými seminomadickými kmeňmi Hänov. Neskôr vzniklo na brehoch Yukonu mesto Circle City, ktoré vyrástlo na „Paríž Aljašky“ a žilo tu približne 1200 ľudí, boli vybudované saloony, školy, divadlá a knižnice. Koncom roka 1896 sa však stalo mestom duchov, pretože na hornom toku rieky Klondike sa objavili väčšie zásoby zlata. V auguste toho roku totiž George Carmac so svojou indiánskou manželkou a jej rodinou objavili pri Zajačom potoku (Rabbit Creek) obrovské zásoby zlata. Potok premenovali na Bonanza Creek a Carmac si uplatnil nárok na štyri parcely, kde mohol začať ťažiť. Správa o zásobách zlata sa pomaly rozšírila nie len do okolia Circle City ale až do San Francisca, kde sa vrátili prví zlatokopi s obrovským majetkom, ktorý presahoval jeden milión dolárov (v dnešnej dobe viac ako miliardu). V situácii, kedy pomaly začínala ekonomická kríza, fabriky sa zatvárali a ľudia panikárili ako ďalej nebolo treba veľa a začal pohyb obrovských más zúfalcov, ktorí túžili zbohatnúť. Do pohybu sa dalo až sto tisíc ľudí, čo dokumentovali zvedaví fotografi a spisovatelia. Zaviedol sa zlatý štandard a zlatá horúčka vypukla. Cesta na Klondike však nebola nijako jednoduchá. Ľudí na Aljašku prepravovali zo San Francisca a Seattlu lodné spoločnosti a tí si podľa zákona museli so sebou zobrať potraviny a vybavenie na celý rok, takže mnohí so sebou niesli až tonu zásob. Lodné spoločnosti a média samozrejme objav na Klondiku nafukovali a tak mnohí zúfalci predali celý svoj majetok, aby sa ku vytúženému zárobku mohli dostať. Lode prichádzali najmä do Juneau, hlavného mesta Aljašky, odkiaľ viedla najkratšia cesta. Viedla však cez priesmyk Chilkoot, ktorý bol najväčšou výzvou. Preniesť na pleciach cez 33 míľ dlhý priesmyk tonu zásob totiž nebolo vôbec jednoduché. Už tu sa mnoho hľadačov šťastia otočilo, keďže neboli pripravení na tvrdú cestu v neľahkých podmienkach. Tí čo sa im podarilo prejsť sa dostali do mesta Whitehorse, kde nasadli na plte a po rieke Yukon sa snažili dostať ďalej. Rieka bola však splavná len krátku časť roka kvôli dlhej a krutej zime, keď zamrzla a trvalo niekedy až celé dva roky, kým sa do cieľa dostali prví zlatokopi. Medzi nimi skúšal šťastie aj mladý spisovateľ Jack London, ktorý síce nenašiel nakoniec žiadne zlato (povráva sa, že po roku ryžovania tohto vzácneho kovu doniesol domov zlato v hodnote štyri a pol dolára), ale život medzi zlatokopmi ho inšpiroval ku napísaniu mnohých poviedok a nakoniec sa stal jedným z najvýznamnejších spisovateľov svojej doby. V jeho knihách je ťažký život, ktorý ľudí pri ryžovaní zlata čakal, farbisto popísaný. Do oblasti okolo rieky Klondike nakoniec dorazilo približne 30 tisíc dobrodruhov a založili niekoľko osád. Za desať dolárov si mohli uplatniť nárok na parcelu o rozlohe 2000 x 500 stôp, kde mohli legálne ťažiť. Zlato je tu však rozptýlené nerovnomerne, takže na niektorých parcelách sa nenachádzalo vôbec a keď prišli najpočetnejšie skupiny zlatokopov, väčšina parciel bola už rozdelená, takže museli prosiť ich majiteľov, aby mohli na ich pozemkoch pracovať a zarobiť si aspoň na cestu domov. Zlato sa však nenachádza v potoku, ako by si mnohí mysleli, ale niekoľko metrov pod zemou pri jadre – tvrdej nepriestupnej hornine, kam sa dostalo tektonickými pohybmi a bolo zmiešané so zlatonosným štrkom. Ku jadru sa však bolo treba dostať cez permafrost – trvale zamrznuté blato, čo nebolo vôbec jednoduché. Vykopala sa malá šachta a do nej sa kládol oheň, aby sa blato natopilo a mohli ho jednoduchšie vybrať. Keď sa baníci dostali k jadru, začali vykopávať zlatonosný štrk a vytvárať horizontálne šachty. Túto činnosť väčšinou vykonávali v zime a čakali na jar, keď sa začnú topiť ľady na potokoch a riekach, ktoré potrebovali na vyčistenie zlata od ostatných prvkov. Keďže zlato je 19 x ťažšie ako voda a tu na Klondiku je rozptýlené v zlatonosnom štrku, jediné, čo ku jeho získaniu treba je voda, gravitácia a ryžovacia panvica. Zlatokopi teda trávili celé dni v ľadových potokoch a preosievali vykopaný štrk. Nikdy však nevedeli, či sa v ňom vôbec nejaké zlato nachádza. To sa dozvedeli až vtedy, keď všetko preosiali. Mnohí nenašli vôbec nič a vracali sa postupne domov zničení s rôznymi chorobami, reumou alebo skorbutom a úplne na mizine. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí zlato našli, mnohí však celé svoje bohatstvo utratili v saloonoch, nevestincoch a pri hazardných hrách. Postupne zlatá horúčka ustupovala, ľudia vytriezveli z myšlienky rýchleho zbohatnutia a vracali sa z tohto nehostinného prostredia domov. Mestečká pomaly mizli. Joe Boyle so svojím partnerom však vycítili potenciál územia a postupne začali zlatokopectvo industrializovať. Nakúpili rýpadlá a začali ťažiť vo veľkom. Práve vďaka nim mesto Dawson prežilo a ešte v súčasnosti sa tu ťaží zlato. S rýpadlami mohli vykopať a pomocou bubnového separátora mohli spracovať obrovské množstvo zlatonosného štrku. Obrovské rýpadlá sa používali do roku 1966, kedy rýpadlo (dredge) číslo 11 zhorelo. Vtedy sa prešlo na moderné stroje a im podobné sa používajú dodnes. Zlatokopectvo však vôbec nie je lacná záležitosť a je potrebný obrovský vstupný kapitál. Ani to vám však nezaručí, že nejaké zlato nájdete. V súčasnej dobe v okolí Dawsonu ťaží zlato približne 60 spoločností. Jednou z nich je rodinný podnik Davida Millara, ktorého otec prišiel do Yukonu na svadobnú cestu a nespútanú prírodu si natoľko zamiloval, že tu ostal a v roku 1974 začal ťažiť zlato. David v súčasnosti spravuje 59 parciel pri Hunker Creek, čo je potok v okolí ktorého sa nachádzajú jedny z najväčších zásob voľného zlata na svete a v priemere vyťaží 200 až 600 uncí zlata za rok, čo je pri súčasnej trhovej cene približne 1300 dolárov za trójsku uncu stále rentabilná práca. Je však extrovert, ktorý má rád kontakt s ľuďmi a okolitým svetom (čo nie je u zlatokopov bežný jav, väčšinou sa jedná o samotárskych podivínov) a tak sa rozhodol, že sprostredkuje skúsenosť aktérov zlatej horúčky na Klondiku turistom. Aj my, cestovatelia s BUBO ulovíme tento unikátny zážitok a spolu s návštevou mestského múzea a múzea Jacka Londona v Dawsone pochopíme, aký ťažký život tu na Klondiku hľadačov šťastia a bohatstva v podobe vzácneho kovu čakal. Skúšame ryžovať, mrznú nám prsty v ľadovom potoku a na konci nášho snaženia nachádzame v našich ryžovacích panviciach malú vločku zlata vo veľkosti zrnka cukru. Nezbohatneme, ale mimoriadne zážitky a poznanie si odnášame so sebou.