Východný Timor Hľadanie pôvodnosti v novom exotickom štáte

Náročnosť terénu na ostrove Atauro zistíte ak sa rozhodnete vybrať do dedinky Makili na juhu ostrova. Nad ňou sa vypína najvyšší vrch ostrova vrch Manukoko s nádhernou výškou 999m. Ten vrch je svätý. Z Beloi, kde bývame, vyrážame na juh popri mori. Do hlavného mesta je to asi 7 dlhočizných kilometrov po ceste bez asfaltu. Na celom ostrove dnes nie je ani meter, čo je super. Nasadneme na motorku, ktorá má vzadu pripojenú akúsi sajdku, či vozík, na ktorý sa zmestí 12 domorodcov a ledva ledva my štyria belosi. Za 3 USD/osobu nás odvezie do hlavného mesta, ktoré sa volá Mesto – Vila. Touto cestou sme prešli 4 razy a poznáme každý výmoľ – a tých tu teda je – a každý pozná nás. Hádajte, koľko turistov sme stretli za tie 4 jazdy? Nula. To isté v jedinej reštaurácii vo Vila, nula turistov. Včera sme si v reštaurácii pomenovanej po najvyššom vrchu Restaurant Manukoko objednali ryby na dnešnú večeru. No predtým “zbehneme” na juh. Makili vyzerá na mape kúštiček. No sem už cesta nevedie. Ak je najväčší odliv, môžete ísť po “kozej” cestičke popri mori, ale normálne je to cez vrchy a to chceme aj my. Z Vila sa preto stáčame vpravo do vnútrozemia a s naším domorodým melanézskym sprievodcom Mauríciom, ktorého prezývam “Yes” začíname stúpať do hôr. “Ako vysoko budeme stúpať Mauricio?”, pýtam sa ho, lebo Dando sa bol doobeda potápať a nemal by stúpať nad 300 metrov. “Yes” odpovedá s úsmevom. Takáto pozitívna odpoveď zaznela na každú našu otázku. Vystúpali sme tak 500m ale Dando je OK. Super bol katolícky kostolík v svätej žraločej jaskyni. Väčšina domorodcov sú rybári. Na Atauro je nedostatok vody a tak poľnohospodárstvo príliš nefunguje, more je všetkým. No a rybári sa chodia stáročia modliť na toto miesto, ktoré neskôr Portugalci vzali za svoje. K oltáru Panenky Márie vystúpite po schodíkoch okolo obetného stola do obrovitánskej žraločej papule s metrovými zubiskami. Ten oltárny stôl z mušlí je minimalistický a zdá sa nám, že toto miesto pamätá ľudské obete. “Teraz už nie, teraz už nie” dušuje sa Kalifornčan Vincent, “no kedysi, to áno- toto je ostrov ľudožrútov”. Potom sa cesta stočí dole, ideme skratkou, opúšťame “Krížovú cestu” preskakujeme zopár razy drevené plôtiky a okolo obrovitánskych stromov vstupujeme do dedinky. “Yes” v šľapkách a s klinčekovou cigaretkou sa ani nespotil. Sú 4 poobede a zo mňa tečie, Boris ten sa vlečie 200m za nami a je totálne hotový. Na ostrove je dengue a Boris si zobral dlhé nohavice a v tom sa ide ťažko. Je Pravda, že cez tú hrubú látku ho žiadny komár nepoštípe, ale v tejto suchej sezóne ani žiadne nie sú a teraz pofukuje a to komáre nemajú rady. „Teraz dengue nie je“, dušuje sa Vincent, ktorý je zdrojom väčšiny naších informácii. Dedinka sa ťahá od mora až sem hore do strmých hôr a my sme do nej vstúpili ako Hanibal zo zadu. Domy sú z dreva a prútia, hore na stromoch sú nádherné, prútené domčeky, ktoré by chcel mať na strome každý chalan. Sú chránené proti myšiam a slúžia ako špajza. Vstupuje hneď do prvého domčeka, čím ďalej od mora, tým sú domčeky krajšie, autentickejšie. Sme tu riadnymi exotmi. Potom sa zastavíme doma u Maurícia, má 4 deti, všetky veľmi čisté, všetko chlapci. Je umelcom, vyrezáva sošky, väčšinou už nie to, čo hľadám ja - šamanské, ale s podobizňou Ježiša. No kupujeme čosi, je to slušnosť a je to prakticky zadarmo. Manželke nechávam topánky, sú nové, drží ich ako poklad. Potom zbehneme dole do krčmy. Majú jedno pivo, indonézsky Bintang. Ženy pletú košíky, noše a žujú betel. Dávajú aj mne a keď to nešlape, tak mi pridajú zásady. A strašne sa pri tom smejú. “Kepala, kepala”, ukazujú na mňa a smejú sa ďalej. Kepala znamená náčelník. Podobné veci, ktoré vyrábajú tu som videl kedysi robiť v horách Barmy. Potom zbiehame dole do dediny a ideme skratkou. Míňajú nás chlapci s prútenými nošami na ryby, ohromnými, cez celú ulicu. Vchádzame dole do prístavu a chceme si prenajať od rybárov loďku, nechce sa nám šliapať späť. Plus chceme ten zážitok. No nikomu sa nechce, respektíve, hovoria o vysokých vlnách. No my sa nedáme a zháňame a zháňame a nakoniec dvaja rybári súhlasia, hodia nás do Vily za 30 USD. Ide o drevenú pirogu, ktorá však má na oboch stranách klasické polynézske vyrovnávacie bambusové tyče –vahadlá. Ide o jednotrupové plavidlo, ktoré by sa bez tejto pomoci prevrátilo. No zároveň je rýchle. Prinášajú motor, za 10 sekúnd ho nasadia ako pri F 1 a vyrážame. Sedíme za sebou, jeden rybár čln vytláča, druhý skočí do vody, pláva ako delfín a vyšvihne sa dopredu. Hneď nás zaleje vlna a sme všetci totálne mokrí, potom ďalšia a ďalšia. Starší rybár, ktorý je vzadu mi čosi ukazuje a ja chytám veslo a veslujem, ale nie je to ono, on chce aby som robil čosi iné – mám vyberať vodu z člna. A tak to robím a to počas celej cesty a teda je to riadne ďaleko. Keby som nemal fotoaparát a mobil tak mi je jedno, že sa prevrátime, no teraz je to dobrodružná cesta. Slnko už zapadlo, ale stále je svetlo a plavba je úžasná. Vľavo nad nami vysoké strmé vrchy, pod nami tyrkysové koralové záhrady. Rybári presne vedia ako majú navigovať, idú proti vlnám, proste jeden bohovský lokálny zážitok. Celý tento trekking bol super a dodal Atauru a celému Východnému Timoru ďalšie plusové body.   Postrehy: Atauro má dĺžku 25 km, chrbticu ostrova tvoria strmé vrchy obyvateľstvo je malajsko – melanézskeho pôvodu nie sú tu krokodíly ale dengue – “čo je Vác?” máte doláre. No máte 100 USD bankovku? Je vám úplne nanič. chcete ísť do reštaurácie v hlavnom meste? Musíte si jedlo zajednať deň vopred v najlepšej reštaurácii ostrova, v Manukoko restaurant majú aj colu. Jednu plechovku. Ďalšia príde v sobotu. V reštaurácii sme boli 3 razy a nikdy sme nestretli žiadneho turistu ubytovanie? Spíme v stane: 70 USD/noc/osoba –s raňajkami. Večera + 13 USD. 7 km transfer rikšou do hlavného mesta stojí 3 USD/os =12 USD jedna cesta. základ je mať vodu.  Foto: Ľ. Fellner, Východný Timor