Hekla: Brána do pekla

Stredovekí mnísi ju nazývali Ianua Inferni – Brána do pekla. Keď videli dym stúpajúci z jej vrcholu a počuli dunenie z hlbín, boli presvedčení, že práve tu, na juhu Islandu, sa skrýva vchod do podsvetia.

Hekla patrí medzi najaktívnejšie a najnebezpečnejšie sopky na Islande. Za posledných tisíc rokov vybuchla viac ako 20-krát, pričom niektoré erupcie trvali len pár hodín, iné mesiace. Jej charakteristický pretiahnutý tvar, pripomínajúci prevrátenú loď, vznikol práve vďaka trhline dlhej približne 5,5 kilometra, pozdĺž ktorej dochádza k výbuchom.

Povesť o bráne do pekla bola natoľko silná, že po stáročia sa na Heklu nikto neodvážil vystúpiť. Ľudia verili, že na jej vrchole číhajú duše zatratených a že výstup by mohol privolať nešťastie. Táto poverčivá hrôza trvala až do 18. storočia.

Zlomový bod prišiel 20. júna 1750, keď na vrchol ako prví ľudia vystúpili Eggert Ólafsson a Bjarni Pálsson – dvaja islandskí prírodovedci. Hore nenašli nič, čo by potvrdzovalo staré legendy, a odvtedy sa hora stala cieľom bežných turistov a horolezcov.

To, čo robí Heklu obzvlášť rešpektovanou, je jej nepredvídateľnosť. Kým iné islandské sopky dávajú vedcom týždne či dni na prípravu, Hekla dokáže prejsť od pokoja k erupcii v priebehu necelej hodiny. Posledný veľký výbuch prišiel v roku 2000 a odvtedy geológovia sledujú každý náznak nepokoja pod jej povrchom.

Napriek povesti "brány do pekla" je okolie Hekly nádherné – rozľahlé lávové polia, mach v odtieňoch smaragdovej a výhľady, ktoré pôsobia mesačne. Výstup na vrchol trvá zvyčajne 3 až 4 hodiny a v jasný deň odmeňuje panorámou, akú na Islande len tak nenájdete.

Vždy keď stojím pri jej úpätí a pozerám hore, napadne mi to isté: hora, ktorá toľkokrát ukázala svoju silu, a predsa nás stále láka bližšie.