História Portugalska I. Od počiatku až po zlatú éru Portugalska

Najstaršími známymi obyvateľmi Portugalska boli lovci a zberači v staršej dobe kamennej, ktorí po sebe zanechali zvieracie rytiny. V neolite (mladšej dobe kamennej) začali vznikať prvé kamenné stavby, ktorými boli megalitické pamiatky ako menhíry, dolmene a kamenné kruhy. Megalitické stavby mohli mať náboženský alebo časomerný význam alebo slúžili ako pohrebisko. Ich presný účel sa asi nikdy nepodarí s istotou stanoviť. Napriek tomu ich môžeme obdivovať, v Portugalsku najmä v kraji Alentejo.

V prvom tisícročí pred naším letopočtom žili miestni ľudia najmä na kopcoch v opevnených mestách (citânias) a dedinách (castros). Okolo roku 700 pred Kr. prišli do zeme keltské kmene, ktoré sa zmiešali s miestnym obyvateľstvom a zdokonaľovali opevnené sídla, ktoré vznikali predovšetkým na severe krajiny (najpozoruhodnejším príkladom je Citânia de Briteiros pri Brage). Na južnom pobreží zase zakladali svoje obchodné kolónie Feničania, neskôr Gréci a Kartáginci.

Najtrvalejšie civilizačné stopy po sebe v Portugalsku zanechali Rimania, ktorí porazili Kartágijcov v druhej púnskej vojne a do južného Portugalska vpadli v roku 210 pred Kr. Nepočítali však s tuhým odporom keltského kmeňa Lusitánov, ktorý bol usídlený medzi riekami Douro a Tejo. Až po pol storočí hrdinského boja keltský vojnový kmeň pod vedením brilantného vodcu Viriata Rimanom podľahol, keď bol Viriatus v roku 139 pred n. l. zradený a zavraždený. K úplnému potlačeniu lusitánskeho odboja ale došlo až oveľa neskôr a až za vlády Julia Caesara bola krajina pevne integrovaná do ríše.

Caesar založil v roku 60 n. l. nové hlavné mesto Olisipo (Lisabon), ďalej boli v tejto dobe založené mestá Scallabis (Santarem), Bracara Augusta (Braga), Pax Julia (Beja) a Ebora (Évora). Väčšina územia bola spravovaná ako súčasť provincie Lusitánia, takže po porazenom keltskom kmeni zostalo aspoň jeho meno. Rimania zaviedli pestovanie pšenice, jačmeňa, olív a vínnej révy. Zriaďovali obrovské roľnícke statky (latifundia), ktoré v provincii Alentejo existujú v podstate dodnes.

Doteraz je tiež možné vidieť mosty a cesty, ktoré Rimania po celej krajine postavili. Ďalším ich prínosom bol vyspelý právny systém a tiež ich jazyk – latinčina, ktorý sa stal základom portugalčiny. Ďalšou novinkou bol príchod kresťanstva, do konca tretieho storočia už existovali štyri biskupstvá v mestách Braga, Évora, Faro a Lisabon.

Po rozpade Rímskej ríše vpadali postupne na Pyrenejský polostrov barbarské kmene Vandalov, Alanov, Švábov a Vizigótov. Germánski Švábovia sa usadili na severe Portugalska a vládli z Bragy a Portucale (Porta). Svojský štát však neskôr zanikol a bol začlenený do vizigótskej ríše. Vizigóti vyznávali ariánsku vetvu kresťanstva, vládli zo španielskeho Toleda a ovládali celý polostrov. Ich kráľ bol volený, čo viedlo k neustálym vnútorným rozbrojom. Pri jednom takom boji o trón požiadala v roku 711 jedna z bojujúcich strán o pomoc Maurov zo severnej Afriky.

Arabsko-berberské moslimské vojsko sa preplavilo cez gibraltársku úžinu a počas jedného desaťročia dobylo na Pyrenejskom polostrove všetko okrem malého územia na severe Španielska. V Portugalsku sa Maurovia usadili predovšetkým v jeho južnej polovici, ktorá bola úrodnejšia. Pobrežnú oblasť nazvali Al-Gharb (doslova „západ“, odtiaľ dnešný názov Algarve) a hlavné mesto založili v Shelbe (dnešnom Silves). Sever zostal prevažne kresťanský.

Maurská kultúra s hlavnými centrami v španielskej Córdobe, Seville a Granade bola veľmi vyspelá a po dlhú dobu na vyššej úrovni ako kultúra kresťanská. Vyznačovala sa toleranciou voči židovským a kresťanským poddaným. Kresťanom v maurskom područí sa hovorilo mozarabi. Arabi zaviedli dokonalejšie zavlažovanie a nové plodiny, najmä ryžu, citrusy a bavlnu. Arabský vplyv je dodnes poznať na portugalčine, ktorá absorbovala niektoré arabské slová, aj v miestnej kuchyni, najmä na výborných veľmi sladkých zákuskoch.

Proces znovudobývania maurských území na Pyrenejskom ostrove kresťanov je označovaný ako reconquista („znovudobytie“). Symbolicky začal vlastne už pár rokov po maurskej expanzii, keď v roku 718 v bitke pri Covadongy na severe Španielska kresťanské vojská prvýkrát zvíťazili a nástup Maurov zastavili. Kráľovstvo Asturias, neskôr Asturias-León, postupom času expandovalo a zabralo aj oblasť Portucale, teda severnú časť Portugalska zhruba zodpovedajúce územie niekdajšieho švábskeho kráľovstva. V roku 868 tak napr. pripadlo kresťanom mesto Porto, v roku 1064 Coimbra.

Vo „svätej vojne“ proti neveriacim často pomáhali kresťanským kráľom európski rytieri – križiaci. Jeden z nich, Henrich Burgundský, si vzal za ženu Terezu, dcéru kráľa Léonu a Kastílie Alfonsa VI., a dostal od neho do správy panstvo Portucale. Po smrti Alfonsa VI. a tiež Henricha Burgundského chcela Tereza, regentka za svojho maloletého syna Alfonza Henricha, spojiť Portucale s Galíciou. Alfonzo Henrich sa ale v roku 1128 postavil proti vlastnej matke v občianskej vojne. Po svojom víťazstve sa usiloval o získanie nezávislosti na leónskom kráľovi, premiestnil hlavné mesto do Guimarãesa (neskôr do Coimbry) a rozširoval svoje územie smerom na juh.

Po víťazstve nad Maurami v roku 1139 v bitke pri Ourique si Alfonzo prisvojil titul prvého kráľa Portugalska. Portugalsko patrí vďaka týmto udalostiam k najstarším národným štátom v Európe. Čoskoro nato padol Lisabon aj Santarém a Alfonsovi nasledovníci pokračovali v reconquiste. Tá bola načas zabrzdená nástupom fanatických berberských dynastií Almohadov a neskôr Almorávidov, ktorí prišli zo severnej Afriky na pomoc svojim súvercom na Pyrenejskom polostrove. Pred koncom 13. storočia však už kresťanskí králi ovládli aj Alentejo a Algarve a krajina tak v podstate získala dnešné hranice.

Kráľovstvu teda vládla burgundská dynastia kráľov, mocní bohatí šľachtici, nemenej bohatá cirkev a náboženské poriadky na čele s rytiermi rádu templárov. Prvé parlamentné zhromaždenie (Cortes) sa konalo v Coimbre v roku 1211 za účasti šľachty a duchovenstva, neskôr sa ho smeli zúčastniť aj bohatí obchodníci a mešťania. Hlavné mesto bolo v roku 1260 prenesené do Lisabonu.

Najvýznamnejším panovníkom dynastie bol Dom Dinis (1279–1325), ktorý založil univerzitu v Lisabone (v 16. storočí bola presunutá do Coimbry), vybudoval sieť päťdesiatich pevností pozdĺž hranice s Kastíliou a zrušil nebezpečne mocný poriadok templárov, aby neskôr obnovil pod názvom Kristov poriadok, ktorý už podliehal priamo kráľovi. V roku 1308 podpísal spojeneckú zmluvu s Anglickom, čím sa začala aliancia medzi oboma krajinami trvajúca mnoho storočí.

Posledným burgundským kráľom bol Fernando I. Po jeho smrti chcela jeho žena Leonor spojiť svoju krajinu s Kastíliou, v čom ju podporovala bohatá šľachta. Obchodníci a obyčajní roľníci ale podporovali Jána, veľmajstra avízskeho rádu a potomka Fernandovho otca, ktorý sa po ľudovej vzbure postavil proti Kastílii so zbraňou v ruke. V bitke pri Aljubarroty (1385) zvíťazil s pomocou anglických lukostrelcov nad oveľa početnejším kastílskym vojskom a založil novú avízsku dynastiu. Na počesť víťazstva bolo postavené opátstvo Batalha, jeden zo súčasných skvostov portugalskej architektúry. Alianciu s Anglickom potom Ján I. (João I.) potvrdil sobášom s Filipou z Lancasteru.