História Portugalska II. | Zážitky BUBO

V roku 1411 bol s Kastíliou konečne uzavretý mier a Portugalci zamerali svoju pozornosť na moreplavectvo. Svoju strategickú polohu medzi Atlantikom a Stredozemným morom využili na zámorské objaviteľské plavby, ktorými zahájili najslávnejšie obdobie svojich dejín. Veľkú zásluhu na tom mal princ Henrich Moreplavec, tretí syn kráľa Jána I. a jeho ženy Filipy. Bol správcom Algarve a ako veľmajster Kristovho poriadku mal prístup k jeho peniazom, ktoré mu umožnili nákladné výpravy financovať.

V roku 1415 bola dobytá marocká Ceuta, ktorá sa stala prvou portugalskou kolóniou. V roku 1419 bola objavená Madeira, v roku 1427 Azorské ostrovy, v roku 1460 boli ešte pred Henrichovou smrťou preskúmané aj Kapverdské ostrovy a západné pobrežie Afriky. V roku 1487 oboplával Bartolomeu Días ako prvý Európan južný cíp Afriky, ktorý dostal názov mys Dobrej nádeje. Najväčším prelomom bola cesta Vasca da Gamu, ktorý sa doplavil so svojou výpravou v roku 1498 na brehy Indie.

Portugalská monarchia neuveriteľne zbohatla vďaka zlatu a otrokom z Afriky a vďaka dovozu vtedy veľmi vzácneho a drahého korenia z Indie. V roku 1494 si Portugalci rozdelili svet s ďalšou námornou mocnosťou, Španielskom, podpisom Tordesillskej zmluvy. Portugalcom mali patriť všetky novo objavené územia na východ od imaginárnej línie, ktorá prebiehala 370 míľ na západ od Kapverdských ostrovov. Pripadla im teda aj Brazília, ktorá bola objavená v roku 1500.

Vrchol moci a bohatstvo impéria spadá do obdobia vlády kráľa Manuela I. (1495–1521), kedy sa rozkvet krajiny prejavil vo fantastických stavbách „manuelínskeho“ architektonického štýlu s typickými námornými motívmi. Ďalší Portugalec Fernão de Magalhães vstúpil po roztržke s kráľom do španielskych služieb. Jeho lode oboplávali Južnú Ameriku, preplavili sa cez Tichý oceán a dostali sa na Filipíny, kde bol Magalhães zabitý. Jedna z jeho lodí sa však cez mys Dobrej nádeje vrátila až do Európy. Jeho výprava tak bola prvou cestou okolo sveta a preukázala, že krajina je guľatá.

Portugalci ovládli obchod v Indickom oceáne a zanechávali vojenské posádky, obchodné stanice aj kresťanské misie v Goa (India), Macau (Čína), na ostrove Timor a inde. Medzi Afrikou, Indiou a Brazíliou kvitol obchod s otrokmi.

Zlatý vek však nemohol trvať večne. Väčšina bohatstva končila v rukách kráľa a šľachty, zatiaľ čo domáce hospodárstvo zostávalo zanedbané. Obrovské náklady na správu impéria nebolo možné udržať. Situáciu nepomohlo ani vyhnanie Židov, špecialistov na financie, z Portugalska v roku 1496. V roku 1531 začala činnosť inkvizície, ktorá prenasledovala aj tých Židov, ktorí konvertovali na kresťanstvo.

Katastrofa prišla v roku 1578, keď mladý kráľ Šebestián (Sebastião) zorganizoval veľkú krížovú výpravu proti Maroku, ktoré chcel obrátiť na kresťanstvo. Drvivá porážka v bitke pri Ksár-al-Kebíre znamenala smrť kráľa Šebestiána a ďalších 8 000 mužov, čo bola veľká časť portugalskej šľachty. Šebestiánov nástupca kardinál Henrich (Henrique) strávil dva roky svojej vlády vykupovaním zajatcov. Po jeho smrti v roku 1580 vyhlásil svoj nárok na portugalský trón španielsky kráľ Filip II. a tiež si ho vybojoval v bitke pri Alcántare, čo znamenalo koniec avízskej dynastie a koniec portugalskej nezávislosti.

Španielska vláda priniesla dočasné výhody, pretože najmocnejšie krajiny vtedajšieho sveta dokázala strážiť všetky zámorské kolónie, a pretože Filip II. úzkostlivo ctil portugalskú autonómiu a často zvolával miestny parlament (Cortes). Neskôr ale jasne prevážili nevýhody. Filipovi nástupcovia využívali Portugalsko len ako zdroj daní a vojakov a spoločná zahraničná politika so Španielskom krajinu znepriatelila Holandsko aj tradičného spojenca, Anglicku. Portugalsko prišlo v prospech týchto krajín aj o niektoré kolónie.

Povstanie proti cudzej vláde vypuklo v roku 1640, kedy boli Španieli zamestnaní vojnou proti Francúzsku v rámci tridsaťročnej vojny. Vojvoda z Bragançy, príslušník najmocnejšieho šľachtického rodu, neochotne prijal ponuku stať sa kráľom a zakladateľom novej dynastie Bragança ako Ján IV. (João IV.). Španieli po niekoľkých rokoch uznali portugalskú nezávislosť.