História Portugalska IV. Od prvej republiky až po súčasnosť

Nová portugalská republika sa však neblaho preslávila ako najmenej stabilný európsky režim. Do roku 1926 sa vláda zmenila celkom 45-krát. Vstup do 1. svetovej vojny po boku Dohody v roku 1916 sa ukázal byť ekonomickou katastrofou, rovnako zlou správou bola povojnová hospodárska kríza. Republikáni sa hádali medzi sebou a ich hlavný program, antiklerikalizmus, prinášal nespokojnosť na vidieku.

Jeden z mnohých vojenských prevratov priviedol k moci Antónia Oliveiru Salazara. Známy profesor ekonómie sa stal najprv ministrom financií a potom ministerským predsedom, ktorým zostal celých 36 rokov. Jeho počiatočné pôsobenie vo vláde bolo veľkým úspechom, ekonomika bola ozdravená a zbavená dlhov. V roku 1933 však vyhlásil Salazar novú ústavu, ktorá nastolila krutý diktátorský režim. Poslanci Národného zhromaždenia sa mohli stať iba členovia Salazarovho politického zoskupenia Národnej únie. Štrajky boli zakázané a odbory boli kontrolované zamestnávateľmi. Bola zavedená cenzúra a opozíciu potláčala tajná polícia (PIDE) za pomoci väznenia a mučenia.

Počas druhej svetovej vojny bolo Portugalsko oficiálne neutrálne, v predchádzajúcej španielskej občianskej vojne neoficiálne podporovalo francúzových fašistov. Salazarovi sa podarilo modernizovať hospodárstvo, najmä priemysel a infraštruktúru. Jeho najväčším problémom sa však stal boj portugalských kolónií za nezávislosť, ktoré sa tento zarytý kolonialista snažil udržať aj za cenu krvavých a nepopulárnych vojen.

V roku 1961 obsadila India kolóniu Goa a povstali rebeli v Angole, Mozambiku i Guinei. V roku 1968 utrpel diktátor úraz mozgu a o dva roky neskôr zomrel. Jeho nástupca Caetano sa snažil udržať režim postupným zavádzaním demokratických prvkov. V roku 1974 bol však zvrhnutý nekrvavým prevratom vojenských dôstojníkov, nazvaným Karafiátová revolúcia (víťazní dôstojníci si dali do hlavnej pušiek karafiáty, ktoré sú dnes národným symbolom slobody).

Prvé roky po prevrate boli v znamení ľavicových ideálov, silného vplyvu komunistickej strany a neuveriteľného chaosu. Proti radikálnej ľavici sa stavali konzervatívnejšie severné regióny. Najväčšou porevolučnou zmenou bola dekolonizácia, nezávislosť dostala Guinea-Bissau, Mozambik, Angola aj Východný Timor. V Angole však následne prepukla krvavá vojna a Východný Timor bol obsadený Indonéziou, ktorá zmasakrovala značnú časť jeho obyvateľstva. Portugalsko muselo vstrebať cca milión imigrantov z bývalých kolónií.

Po voľbách v roku 1975 sa dostala k moci umiernená Socialistická strana Mária Soaresa a revolúcia sa skončila. Portugalskému hospodárstvu a infraštruktúre veľmi pomohol vstup do Európskeho spoločenstva (neskoršej Európskej únie) v roku 1986. Nová pravicová vláda Cavaco Silvy (Sociálna demokracia) začala v druhej polovici 80. rokov s opätovnou privatizáciou podnikov a zavádzaním stále viac trhových prvkov do hospodárstva. Oba faktory pomohli rýchlemu hospodárskemu rastu. Prezidentom však bol v rovnakom čase socialista Mário Soares, prvá civilná hlava štátu po 60 rokoch.

Po desiatich rokoch vlády konzervatívcov prišlo desať rokov vlády ľavice pod vedením premiéra Antónia Guterresa. Obrovským úspechom bola svetová výstava Expo v Lisabone v roku 1998. Posledná portugalská kolónia Macao bola v roku 1999 vrátená Číne. V tom istom roku sa Portugalsko stalo zakladajúcim členom eurozóny. Krajina tiež hrala významnú úlohu pri mierovom vyriešení krízy vo východnom Timore, ktorý získal po dlhom utrpení nezávislosť nad Indonéziou, čo uľahčilo čiernemu svedomiu Portugalcov.

V roku 2002 sa k moci vrátila (v Portugalsku pravicová) Sociálna demokracia pod vedením José Manuela Barrosa, ktorý o dva roky neskôr na úrad premiéra abdikoval a stal sa predsedom Európskej komisie. V roku 2004 krajina úspešne usporiadala majstrovstvá Európy vo futbale.