História Portugalska III.

Nové bohatstvo prinieslo portugalskej korune objavenie zlata a diamantov v Brazílii koncom 17. storočia, avšak ani tentoraz nedokázali Portugalci bohatstvo správne využiť a utrácali ho, napr. za veľkolepé barokové stavby. Finančná nezávislosť monarchie pomohla k absolútnej vláde, už nebolo treba zvolávať parlament. V roce 1703 bola podpísaná Methuenská zmluva so spojeneckým Anglickom, ktorá umožňovala a podporovala vzájomný obchod - voľný prístup portugalských vín na anglický trh a prítomnosť anglických textilií na portugalskom trhu. Nebola ale taká výhodná, ako sa ukázalo, pretože poškodila najmä textilný průmysl.

Pozitívne zmeny priniesla až vláda markíza de Pombala (pôvodným menom Sebastião de Melo), ktorý bol ministerským predsedom kráľa Jozefa I. (Dom José I.), ktorého zaujímala skôr opera ako to, že by mal vládnuť. Pombal bol osvieteným despotom, ktorý brutálnym spôsobom potlačil všetku opozíciu, ktorá sa vyhranila voči jeho osobe. Reformoval obchod a priemysel, zaviedol štátny monopol, v Portugalsku a indických koloniách zrušil otroctvo, zakladal kráľovské školy a zaviedol vedecké obory na univerzite v Coimbre. Eliminoval vplyv rádu jezuitov a nakoniec ich vyhnal z krajiny. Jeho moc ešte vzrástla, keď sa úspešne vyrovnal s obrovským zemetrasenmí v Lisabone v roku 1755 a následkom toho prišlo k veľkolepej obnove mesta.

Nástupkyňa kráľa Jozefa, Dona Mária I., bola veľmi zbožná a protikresťanského Pombala po svojom nástupe na trón v roku 1777 ihneď prepustila. Pombal bol za svoje činy dokonca súdený. Väčšina jeho ekonomických a vzdelávacích reforiem však zostala zachovaná a priniesla novú prosperitu. Avšak na scéne sa objavil nový problém - Napoleonove Francúzsko.

V rámci vojny proti Británii nútil Napoleon Portugalsko, aby sa pripojilo k námornej blokáde Veľkej Británie, inak hrozil inváziou. Splniť túto podmienku však bolo nemožné, pretože polovica portugalského tovaru putovala práve do Británie. Zem sa uchýlila pod britskú ochranu a vstúpila do vojny. Francúzsky generál Junot vpadol do krajiny av roku 1807 obsadil Lisabon. Kráľovská rodina utiekla do exilu v Brazílii a boj proti Francúzom bol ponechaný britským generálom Wellingtonovi a Beresfordovi.

Nakoniec sa v roku 1811 podarilo zatlačiť Francúzov späť do Španielska, ktoré stále ovládali. Británia si za túto pomoc vymenila možnosť obchodovať priamo s Brazíliou a Portugalci tak prišli o dôležité zprostredkovateľské úlohy. Kráľovská rodina navyše stále zostávala v Brazílii, ktorá bola v roku 1815 prehlásená kráľovstvom s vlastnou správou, zatiaľ čo Portugalsko spravovalo britský generál Beresford. Toto obdobie je možno najbiednejšou kapitolou portugalských dějin, kedy sa krajina zmenila de facto na brazílsku kolóniu a protektorát Británie.

Medzi dôstojníkmi vo vojsku sa šírili francúzske revolučné ideály. V čase neprítomnosti nepopulárneho Beresforda zvolala skupina dôstojníkov parlament (Cortes) a vyhlásila novú ústavu, ktorá rušila privilégiá cirkvi a šľachty. Kráľ João VI. Sa vrátil z Brazílie a bol nútený ústavu prijať, aj keď jeho žena aj mladší syn Miguel s týmto činom hlboko nesúhlasili. Jeho starší syn Pedro, ktorý zostal v Brazílii, navyše v roku 1822 vyhlásil svoju nezávislosť a seba vyhlásil cisárom.

Keď João VI. zomrel, vypukla občianska vojna medzi zástancami umiernenej verzie ústavy a kráľom Miguelom, ktorý chcel zachovať starý spôsob monarchie. Liberáli zvíťazili a Miguel sa musel vzdať trónu. V revolučnom nadšení boli v roku 1834 zrušené náboženské poriadky. Ďalšia občianska vojna vypukla v roku 1846 medzi kráľovnou Máriou podporujúcou umiernenú ústavu a radikálnymi konštitucionalistami. Mier bol nastolený o rok neskôr s použitím zahraničnej intervencie a druhá polovica 19. storočia už bola pokojnejšia.

Hospodárstvo sa začalo zotavovať, ale industrializácia sa šírila len veľmi pomaly. Nespokojnosť v mestských oblastiach dodávala podporu myšlienkam socializmu a moci odborov. Keď sa kráľ Carlos pokúsil nastoliť diktátorský režim, podnietil to republikánsky puč v roku 1908. Ten nebol úspešný, ale mesiac na to bol Carlos zavraždený aj so svojím najstarším synom. Jeho mladší syn Manuel II. potom musel po povstaní ľavicových vojenských dôstojníkov z krajiny utiecť. V roku 1910 bola vyhlásená republika.