Islamský emirát Afganistan

Aktuálna fotografia z Kábulského letiska hovorí: „Islamský emirát Afganistanu hľadá mierové a pozitívne vzťahy so svetom“ V dnešnej dobe je táto fotografia poriadnou pikošku a som rád, že ju máme v našich zážitkoch a tipoch z ciest.
 
S Afgancom som sa posledný raz osobne rozprával včera. Sledujem dlhodobú situáciu v tejto krajine, a aj keď Taliban nie je tou najlepšou výhrou, tak konečne slobodnému Afganistanu fandím. Prečítajte si môj blog Pravda o Afganistane. Alebo sa začítajte do príspevku o Saifovi Kaddafim, ktorý sa včera odhodlal kandidovať vo voľbách v Líbyi, proste prelúskajte si toto naše cestovateľské Fórum a dozviete sa informácie od najväčších profesionálov v cestovaní, ktorí Tam naozaj boli a možno majú originálny (nepapagajový) názor, ktorý môže vaše poznanie sveta iba obohatiť.
Čo vieme vlastne o Talibane?  "Chceme Taliban, alebo al-Kajdu?" môže znieť otázka. Po roku 2001 totižto al-Káida našla úrodnejšiu pôdu mimo Afganistanu, najmä na miestach, kde nefungovala správa vecí verejných, ale kde fungovala nevôľa domorodcov vyvolaná americkými inváziami a bombardovacími kampaňami (Irak, Jemen, Líbya). Teraz má al-Kajdá tendenciu sa do Afganistanu bez silnej „Ameriky“ vrátiť. Treba si však jasne povedať, že podporu pre al-Kajdu vytvorila prítomnosť amerického násilia, nie jeho absencia. V týchto ťažko postihnutých oblastiach vznikli rýchlo extrémnejšie jednotky ako ISIL (ISIS)-píšem o nich pri Iraku (Mosul, Hatra), ktoré chceli predčiť násilnosťami aj al-Káidu; aj v ochote zasiahnuť priamo na území USA. Naproti tomu Taliban neprejavil žiadnu ambíciu bojovať za afganskými hranicami, a vie sa, že spolupracoval s USA proti ISIL (na území Afganistanu), psst. Bežnou mylnou predstavou, ktorá sa opakovane spoločne s útlakom afganských žien prepiera v našich médiách,  je aj tvrdenie, že Taliban je roztrieštený. Toto tvrdenie nie je vlastné iba Slovensku. Ide o nepresnú a stále opakovane preberanú paralelu pri nezvládnutom povstaní mudžahedínov proti sovietskej okupácii v 80. rokoch.  Hlavne počas úradovania prezidenta Obamu sa zvyklo tvrdiť : „ak vedenie Talibanu nemá kontrolu nad svojimi zakladajúcimi veliteľmi, s kým máme rokovať?“ V skutočnosti Taliban pôsobil mnoho rokov ako súdržné povstalecké hnutie s poradným vedením a viacerými centrami moci. Občas medzi nimi došlo k vnútornému napätiu, ale ako celok hnutie preukázalo schopnosť tieto konflikty prečkať a zostať zomknuté. Napriek všetkému. Túto súdržnosť a vnútornú disciplínu jasne preukázali dodržiavaním nedávnej mierovej dohody s USA, v súlade so svojimi verejnými prísľubmi. Vysoko koordinovaná vojenská kampaň Talibanu toto leto ostro kontrastovala s neúspechom mudžahedínov dobyť Džalalabád (práve odtiaľto bol Afganec, s ktorým som sa včera rozprával. Pýtal sa ma po pár vetách, či viem paštú...) po stiahnutí Sovietskeho zväzu v roku 1989, čo bol neúspech, ktorý vdýchol ďalšie tri roky života vtedy všeobecne nepopulárnej komunistickej vláde. Ja som navštívil Afganistan po prvý raz v čase, kedy Taliban popravil komunistického prezidenta práve v tomto období.
Afgancov považujem za múdry a kultivovaný národ. Keď som prechádzal jeho hory, tak je pre mňa naozaj ťažko pochopiteľné, že sa o túto krajinu pokúšalo toľko mocností. Prehrali tu Briti, Sovietsky zväz aj USA. Veď aj Alexander Veľký sa tu radšej oženil s Roxane (dcérou miestneho vodcu), lebo pochopil, že vyhrať sa nedá. Citadela v Heráte je najstaršou stavbou mesta a má vyše 2300 rokov. Citadelu položenú na kopci v roku 1221 dobyl Gingiischán, ale už v roku 1305 ju opravil Malik Fakhruddin, aby bola opäť v roku 1380 zničená Timurom Veľkým. Tamerlánov syn, Shah Rukh, Herát opäť prestaval, aby sem presunul svoje sídlo. Jeho manželka Gowdar Šáh je veľmi známa a ona je za výstavbou komplexu Mussalah. Najkrajšie minarety Herátu, ktoré stoja napriek bombardovaniu Sovietov.
 
Dnes, aj keď na Kábulskom letisku nájdeme takýto pozitívne vyzerajúci plagát ako na fotografii v tomto blogu, nechcem ísť do druhého extrému a tvrdiť, že Taliban je úplne jednotný. Hnutie zostáva decentralizované, no vedie ho jedna spoločná myšlienka, a vedenie Talibanu  preukázalo schopnosť formulovať základné požiadavky hnutia a to, čo naozaj chcú, ale aj to, čo nechcú a robiť nebudú. Toto je dôležité si uvedomiť a hlavne pozorovať konrétne činy – aj keď západní novinári si odvykli pozorovať  a hodnotiť činy a sledujú iba vyhlásenia na sociálnych sieťach. Dekandentný úpadok. Vy sledujte činy Talibanu.
 
Taliban je zlý? Taliban je nula? Študenti histórie protipovstalectva si v tomto dnes populárnom nakriaknutí nevšimnú nič nezvyčajné: vlády sa bežne pokúšajú upierať povstalcom akúkoľvek domorodú legitimitu, namiesto toho zvaľujú ich zlyhania na tajné machinácie zahraničných sponzorov. Vietcong bol teda pre USA bábkou ZSSR. Pre Francúzov boli alžírski nacionalisti bábkami Egypta a ZSSR. Pre Sovietov boli mudžahedíni bábkami USA a Pakistanu a pod. Ale naozaj Taliban má dnes podporu, a nielen Pakistanu, ale aj množstva iných stále silnejších mocností (Irán, Čína, Rusko, niekoľko arabských štátov). Všetci títo si udržiavali v poslednom desaťročí vzťahy s Talibanom a tieto logicky teraz utužujú. Tí, ktorí obhajujú sankcie alebo agresívnejší zásah proti Talibanu, sú pomýlení, keď si myslia, že takýto prístup Afgancom nejako pomôže. Nie! Talibovia milujú svoje ženy a stavil by som sa, že sú vernejší než naši muži. Tí, čo točia dokola o niečom, čo nepoznajú, chcú v skutočnosti uspokojiť len svoj vlastný pocit zranenej pýchy podporovanej hlbokou nevedomosťou. Záznam z posledných 40 rokov intervencie v Afganistane, ktorá sa nazývala pomocou, svedčí o obrovskej tragédii. Preto držím palce Afganistanu a som rád, že je konečne slobodný. Verme, že vzťahy Afganistanu so svetom budú mierové a budú sa len zlepšovať. Teším sa, kedy Islamský emirát Afganistan navštívim. Ak máte záujem, dajte mi vedieť.