Island v románe Cesta do stredu Zeme

Ak existuje na svete krajina, ktorá vyzerá ako vstupná brána do iného sveta, je to Island. Oblaky pary unikajúce zo zeme, aktívne sopky, čierne lávové polia, gejzíry a mohutné ľadovce vytvárajú krajinu, ktorá už celé stáročia podnecuje ľudskú predstavivosť. Nie je preto náhodou, že práve Island si francúzsky spisovateľ Jules Verne vybral ako miesto, odkiaľ sa začína jeden z najznámejších dobrodružných románov všetkých čias, Cesta do stredu Zeme.

Keď Jules Verne písal román Cesta do stredu Zeme, Island predstavoval jednu z najmenej preskúmaných častí Európy. V polovici 19. storočia sem cestovalo len veľmi málo zahraničných návštevníkov a väčšina poznatkov o ostrove pochádzala z vedeckých expedícií, cestopisov a správ geológov. Verne nikdy Island nenavštívil. Napriek tomu si dal záležať na tom, aby opis krajiny pôsobil čo najvierohodnejšie. Pri písaní svojich románov opieral o vtedajšie vedecké poznatky. Študoval geologickú literatúru, konzultoval odborné práce a inšpiroval sa najnovšími objavmi svojej doby. V čase vzniku románu ešte geológovia nemali presnú predstavu o stavbe zemského vnútra, čo ponechávalo priestor na odvážne hypotézy aj literárnu fantáziu. Verne vedel, že ak chce čitateľov presvedčiť o existencii tajomného podzemného sveta, Island bude dokonalou kulisou. Krajina vznikajúca neustálym stretom ohňa a ľadu pôsobila ako prirodzená brána do hlbín Zeme.

Hlavným dejiskom románu sa stal osamelý, približne 700 000 rokov starý stratovulkán Snæfellsjökull, ktorého posledná erupcia sa odohrala približne pred 1 700 až 1 800 rokmi. Ľadovec pokrývajúci jeho vrchol dosahuje miestami hrúbku viac než 200 metrov. Stratovulkán sa nachádza na západnom cípe polostrova Snæfellsnes, ktorý pravidelne navštevujeme v rámci nášho BUBO zájazdu. Táto 1 446 metrov vysoká sopka je pokrytá ľadovcom a za jasného počasia ju možno vidieť až z Reykjavíku, ktorý je vzdialený približne 120 kilometrov. Dnes je súčasťou národného parku.

Román Cesta do stredu Zeme sa začína v roku 1863 v nemeckom Hamburgu, kde žije hlavný hrdina profesor Otto Lidenbrock. Ide o uznávaného vedca, ktorý sa zaoberá skúmaním hornín a minerálov. Jedného dňa profesor Lidenbrock objaví starú knihu napísanú islandským alchymistom Arnem Saknussemmom. Ide o fiktívnu postavu, ktorú Jules Verne vytvoril podľa predstáv o renesančných učencoch, ktorí sa venovali prírodným vedám, chémii, astronómii a hľadaniu skrytých zákonitostí sveta. V knihe nájde ukrytý pergamen s tajomným zápisom, ktorý je napísaný runovým písmom a neskôr zašifrovaným textom v latinčine.

Po rozlúštení odkazu profesor zistí, že Saknussemm údajne objavil cestu vedúcu do vnútra Zeme. V odkaze tvrdí, že vstup do podzemného sveta sa nachádza v kráteri islandského stratovulkánu Snæfellsjökull. Podľa pokynov sa má cestovateľ vydať do krátera v čase letného slnovratu, keď tieň neďalekého vrchu Scartaris ukáže správny priechod.

Profesor Lidenbrock sa rozhodne overiť Saknussemmove tvrdenia a vydáva sa na expedíciu. Spoločnosť mu robí jeho synovec Axel, ktorý je zároveň rozprávačom celého príbehu. Na rozdiel od profesora má pochybnosti o uskutočniteľnosti výpravy a obáva sa nebezpečenstva, ktoré ich čaká. Napriek svojim obavám sa však k expedícii pridáva. Výprava cestuje cez Dánsko a následne loďou smeruje na Island, kde profesor a jeho synovec po príchode do Reykjavíku hľadajú miestneho sprievodcu, ktorý by ich previedol neznámou krajinou až k sopke Snæfellsjökull. Ich voľba padne na Hansa Bjelkeho, islandského lovca a sprievodcu, ktorý sa neskôr stane dôležitou postavou celej expedície. Hans je stelesnením Verneho predstavy o ideálnom islandskom človeku 19. storočia. Ostrov bol v tom období vnímaný ako vzdialená a drsná krajina na hranici civilizácie, kde ľudia museli byť odolní, samostatní a úzko spätí s prírodou. Jules Verne túto predstavu využil a vytvoril postavu, ktorá na rozdiel od vedecky zanieteného, ale často netrpezlivého profesora Lidenbrocka a neistého Axela pôsobí pokojne, rozvážne a prakticky. Ako domáci sprievodca dokonale ovláda pohyb v náročnej islandskej krajine, orientáciu v teréne aj prežitie v podmienkach, ktoré sú pre väčšinu cestovateľov neznáme a nebezpečné. Kým profesor sa pri svojej výprave spolieha predovšetkým na vedecké poznatky, mapy a výpočty, Hans predstavuje praktickú stránku poznania. Rozumie prírode, vie čítať jej signály a dokáže reagovať na situácie, ktoré nemožno vyriešiť iba teóriou. Práve jeho pokoj a schopnosti sa počas výpravy opakovane ukážu ako rozhodujúce. Pod Hansovým vedením pokračujú cez západný Island smerom na polostrov Snæfellsnes. Jednou z významných zastávok na ich ceste je pobrežná osada Stapi, dnešný Arnarstapi, ktorá sa nachádzav blízkosti hlavnej trasy vedúcej k Snæfellsjökullu. Jules Verne venuje tomuto miestu pozornosť najmä pre jeho jedinečnú geologickú podobu. Axel opisuje Stapi ako malú osadu ležiacu na rozsiahlej lávovej pláni, obklopenú dramatickými čadičovými útesmi vytvorenými dávnou sopečnou činnosťou. Po zostupe do sopky sa hrdinovia dostávajú do fascinujúceho podzemného sveta. Objavia obrovské jaskyne, podzemné more, lesy obrovských húb, prehistorické rastliny a živočíchy, ba dokonca bojujúce morské plazy z dávnych období.

Román vyšiel v roku 1864 a dodnes patrí medzi významné diela vedecko-fantastickej literatúry. Hoci dnešná geológia jednoznačne potvrdzuje, že cesta do stredu Zeme cez sopku nie je možná, Verne dokázal spojiť vtedajšie vedecké poznatky s fantáziou tak presvedčivo, že mnohí čitatelia jeho príbehu uverili. Aj po viac než 160 rokoch zostáva Cesta do stredu Zeme jedným z diel, ktoré najvýraznejšie ovplyvnili obraz Islandu vo svetovej kultúre. Mnohí návštevníci prichádzajú na polostrov Snæfellsnes nielen kvôli nádhernej prírode, ale aj preto, aby sa postavili pod zasnežený vrchol Snæfellsjökullu a aspoň na chvíľu si predstavili, že niekde pod ich nohami možno predsa len vedie cesta do neznámeho sveta.