Potraviny, Kuba Keď sú potraviny zážitkom

Viete, čo je najlepšie na Kube? Že vás vždy dokáže prekvapiť. Tak dnes mi napríklad dorazila moja mini bubo skupinka o počte 10kusov. Snažíme sa kúpiť vodu. Potraviny na recepcii sú zavreté, napriek tomu, že veľký nápis hlási, že by mali byť otvorené počas celého dňa. a tak len "lacno" nazeráme cez obchytany výklad dnu na veľké fľašky vody. Rozhodneme sa teda dať si v bare mojito, veď aj tam je voda. A vtom sa asi po pol hodine dostaví súdružka predavačka. Celá "rozcuchana" otvára kľúčikom dvere. Zdá sa mi, že sa jej trasu kolená. A pri tom sa nenápadne usmieva na sbs-kara, ktorý prišiel tiež len pred chvíľou. Upravuje si to, čo možno dnes ráno bol ešte veľký drdol. Nechcem vedieť, čo ti dvaja spolu robili.. dychčím jej za chrbátom, lebo vidím, že vody, ktoré má vyložené, nie je ich až tak veľa a podľa doterajších skúsenosti na Kube, treba brat pokiaľ je: "poprosím všetky." Pozerá na mňa, akoby som husi s Fidelom pásla. "Zlatko, tieto vody nie sú na predaj. Sú len na "výstavke", že vody máme" "no ok, veď nemusím vody z "výstavky", kľudne mi dajte hocijaké iné. "Ty mi nerozumieš, tieto vody sa nepredávajú." "A aké vody sa predávajú?". "Momentálne žiadne. Toto je len ukážka, čo sa v obchode predávať MÔŽE." Tak toto je fakt dobre. Tu sa už nezdržím a smejem sa na plné hrdlo. Súdružka vôbec nezdieľa môj zmysel pre humor a niečo mi babloce, že ide robiť inventúru a akože opäť zatvára. Ešte predtým samozrejme vpúšťa dovnútra toho spoteného sbs-kara, s ktorým si vymieňame kľučky. Keď prechádza tak blízko okolo mňa, ruku by som dala do ohňa, že je na ňom ženský parfém. No veď do toho má nič. Obaja sa strácajú v sklade a dvere do potravín sa opäť zatvárajú. Hádam spravia peknú výstavku nejakého nového produktu, ktorý sa v potravinách predávať MÔŽE. Zajtra to pôjdem skontrolovať :) Naša odysea s vodou teda pokračuje ďalej. Blízko hotela, ktorý sa nachádza v diplomatickej štvrti sú veľké potraviny. Na kubánske pomery by sme ich mohli nazvať hyperobchod. Čo nenájdete tu, pravdepodobne v Havane nie je. Vstupujeme dnu do riadne vyklimatizovaneho priestoru, ktorý mne osobne pripomína nejaký opustený letecký hangár. Prázdne police, alebo ak na policiach niečo je, tak je to jeden a ten istý tovar. Chcete kečup? Máme. Tento jeden. Rozložený na všetkých týchto políčkach. Chcete horčicu? Ťa tento mesiac nedošla. Možno bude budúci, keď vymení ten kečup. A tak ďalej. Voda samozrejme nie je. Predavačka na mňa pozerá, akoby som chcela kúpiť najmenej tónu kyanidu alebo letecký benzín. "Vodu nemáme, ale rumu sú plné police, ak by si chcela." Dostávam odpoveď. Tak fajn, ešteže nejaká tekutina je. Dávam sa do reči s indickou rodinkou, ktorá býva v Havane a ocino pracuje na ambasáde. Majú dve deti. To najmenšie v kočíku so mnou nekomunikuje a asi 12ročný Mahesh mi hovorí: "mne sa tu moc nepáči. Internet nám stále doma padá a ani playstation mi zatiaľ nefunguje ako má". No čo už, musí to byť ťažký život na pôde indickej ambasády v Havane. A vtom.. obaja s Maheshom uvidíme v prázdnom regáli dve malé plechovky zemiakových lupienkov. Keď nie je voda, aspoň niečo. Naraz sa k ním rozbehneme a každý si uchmatne tu svoju. Mne sa ujde s cibuľovou príchuťou a Maheshovi.. samozrejme tiež. Predavačka od pokladne sa na nás škerí, ale my dvaja sme spokojní. Uchmatli sme si posledný poklad v obchode. pozerám síce, že mala plechovečka, v ktorej je odhadom tak 15-20 chipsov stojí cca 3,5€, ale čo už. Kuba je drahá. Víťazoslávne sa blížim k pokladni a súdružka otvára dlaň so slovami: "5,50 poprosím".. "veď na pulte bola cena 3,50." Snažím sa ju obmäkčiť. "Ale tieto veľké plechovky stoja viac". Veľké plechovky? Veď menšia sa už podľa mňa ani na stroji vyrobiť nedá. Vyzerajú skôr ako vzorka, ktorú firmy dávajú bezplatné na propagáciu svojho produktu. "Dáte mi od toho doklad?" Pýtam sa skôr uštipačne ako s nádejou v hlase. Na Kube vám takmer nikto od ničoho nedá doklad: "Drahá, pokladňa mi dnes nefunguje... tak chceš, alebo nie?" Vidím, ako sa za mnou už blíži Maheshova rodina a Mahesh má v očiach nádej, že by aj moja plechovka mohla patriť do jeho zbierky.. tak čo spraviť? A vtom má vytrhne z mojich úvah opäť ochotná predavačka: "počuj, ale keby si sa o ne chcela s nami podeliť, možno by sme ti vedeli spraviť nejakú zľavu..hmmmm?" "Myslíš, o tých 20 lupienkov, čo sú v tejto mini plechovke?" A už vidím, ako sa dohodneme..