Akí sú Kubánci | Zážitky BUBO

Už sme prešli stovky kilometrov po Kube a tak máme nárok na zaslúžený oddych. Náš zájazd zdolal celý ostrov od západu na východ a späť a teraz si užívame takmer dokonalo rovnú hladinu Varaderovského Atlantiku. Počasie je optimálne. Možno by mohlo byť o trošku menej tepla a vlhka, vôbec by sme sa nenahnevali, ale.. aj toto ku kubánskemu letu patrí. Čakám na zastávke autobusu a pevne verím, že jedného dňa dorazí. A v tom.. vidím, ako sa ku mne blíži Kubánec. Je to veľký černoch, v slnečných lúčoch, ktoré ma oslepujú, vidím iba jeho žiarivý úsmev a dokonalo biele zuby.. a po chvíľke mi to doklapne.. veď to je ten istý, čo mi minule ukazoval niekoľkokrát za sebou fotku “svojej dcéry” a niekoľkokrát po sebe ma presviedčal, že má narodeniny a že jej nemá za čo kúpiť tortu, že keby som mu aspoň nejaký zvyšný drobak dala.. :))) tak čakám s čím vyrukuje dnes. Sedím na lavičke, hompáľam nohami a teším sa na nové “vystúpenie”. Po úvodných otázkach typu, že skadiaľ som a koľko som už na Kube a v ktorom hoteli bývam nastupuje jeho vrcholové číslo.. ale aké sklamanie, keď opäť vyťahuje tu už takmer neviditeľnú zhúžvanú fotografiu mladého dievčaťa, ktoré už aj začínam pochybovať, či je vôbec jeho dcéra.. neverím, že nemá nejakú novú story.. totálne sklamanie.. je teplo, čakanie na bus je nuda a tak zoberiem do ruky tú jeho fotku a hrám s ním divadielko.. “Hmm.. veľmi pekná..” vravím mu “ aj sa na teba trochu podobá. Koľko že to má rokov?” “15!!! A vieš, že u nás, keď má dievča 15 rokov, to je veľká vec.. najväčšia v jej živote hneď po svadbe” Usmievam sa, lebo fakt, že naposledy, keď si ma tu vymákol, to bola ta istá story.. Černoch to berie, akože ma má už varenú-pečenú a pokračuje ďalej. “Ja tu robím sbs-kára. Vidíš tu stavbu, tam opodiaľ? Tam budem dnes do večera strážiť a potom by som hrozne rád za mojou dcérou na oslavu, ale nemôžem prísť s prázdnymi rukami.. chápeš” a sprisahanecky na mňa žmurkne.. je teplo, takže sa mi nechce nejako namáhať a tak mu žmurknutie opätujem.. “Určite máš nejaké drobné.. pozri, môžem ti predať lístok na autobus, hm?” V autobuse si môžem kúpiť síce taký istý, ktorý on drží v ruke a pravdepodobne vytiahol niekde z koša, lebo tak vyzerá. Ale ja viem, že lístok platí celý deň, takže siaham do vrecka a.. jeho úsmev aj zreničky sa rozširujú od šťastia a bozkáva moju bankovku.. normálne by som mu to celé aj uverila, kebyže som ho tam už párkrát túto istú scénu nevidela predvádzať.. ešteže on má krátku pamäť a mne ho je tak trošku ľúto. “Tak to bude dnes parádna narodeninová oslava!!” Zvýskne od radosti a ide ma takmer objať tými jeho veľkými rukami.. ale našťastie prichádza autobus a ja nastupujem a ešte mu stihnem medzi dverami zakričať: “teším sa na budúce narodeniny!! A prajem všetko naj” síce nechápe mojim slovám, ale podľa mňa si myslí, že neviem dobre po španielsky a tak mi tou bankovkou máva, ako by bolo 1.mája.. ako málo stačí ku šťastiu!!