Lastúrničiar strakatý - posol jari aj národný symbol

Lastúrničiar strakatý (lat. Haematopus ostralegus, čes. ústřičník velký, ang. Eurasian oystercatcher) patrí k najvýraznejším obyvateľom európskych brehov. Bežne ho možno pozorovať pozdĺž Atlantiku, Severného a Baltského mora či na Britských ostrovoch. Hoci je najpočetnejší na pobrežiach severnej a západnej Európy, možno ho nájsť aj vo vnútrozemí pri veľkých riekach, jazerách a štrkoviskách; v strednej Európe je však oveľa vzácnejší. Veľmi vhodným časom na jeho pozorovanie je hniezdna sezóna počas jari a leta.

Absolútne výnimočné postavenie má tento vták na Faerských ostrovoch, kde je pod názvom Tjaldur uctievaný ako národný symbol. Faerčania každoročne 12. marca oslavujú sviatok Grækarismessa, Deň svätého Gregora, počas ktorého si tradične pripomínajú aj prílet prvých lastúrničiarov. Pre miestnych obyvateľov je ich prenikavý hvizd definitívnym poslom konca dlhej severskej zimy a príchodu jari. Na ostrovoch hniezdia tisíce párov a počas leta tu lastúrničiar patrí k veľmi bežným vtákom – od skalnatých pobreží až po vnútrozemské vresoviská. Možno ho pozorovať napríklad v dedinke Saksun na ostrove Streymoy alebo na ostrove Mykines, kde v rámci nášho zájazdu chodíme pozorovať mníšika bielobradého (Fratercula arctica).

Podobne početné zastúpenie má aj na neďalekom Islande, kam prilieta prevažne v priebehu marca a apríla. Najväčšie šance na jeho pozorovanie máte v nížinných oblastiach na juhu a západe krajiny a pozdĺž pobrežia či brehov riek. Na Islande hniezdi približne 13 000 párov. Robí nám spoločnosť aj v okolí vodopádov Seljalandsfoss a Skógafoss. Zaujímavosťou je, že kým väčšina sťahovavých islandských a faerských lastúrničiarov na konci leta a na jeseň odlieta zimovať na miernejšie britské či írske pobrežia, časť islandskej populácie zostáva najmä na juhozápadnom a západnom pobreží ostrova po celý rok. Umožňujú jej to pomerne mierne oceánske podmienky a dostupnosť potravy, takže pri troche šťastia môžete lastúrničiare v obklopení snehu a ľadu zahliadnuť aj uprostred zimy.

Tento elegantný vták je v teréne absolútne neprehliadnuteľný, a to nielen pre svoj výrazný vzhľad, ale aj vďaka hlučnému správaniu. Dosahuje veľkosť okolo 40 až 45 centimetrov a pýši sa kontrastným čierno-bielym sfarbením. Hlava, krk a chrbát sú sýto čierne, zatiaľ čo brucho svieti čistou bielou farbou. Najviac však upúta jeho dlhý, jasnočervený až oranžovočervený zobák, ktorým rozbíja alebo otvára schránky morských lastúrnikov a zo zeme vyťahuje dážďovky či ďalšie bezstavovce. Rovnako výrazné sú jeho červené oči s nápadným očným krúžkom. Práve schopnosť otvárať morské mäkkýše mu dala jeho slovenský, český aj anglický názov. Za letu ho spoľahlivo spoznáte podľa širokého bieleho pruhu na krídlach, pričom jeho let je rýchly a sprevádzaný neustálym prenikavým pískaním „kyp-kyp-kyp“ alebo „bi-bi-bi“, ktorým okamžite zalarmuje celé okolie.

Život pobrežných populácií je úzko spätý s prílivom a odlivom. Lastúrničiar najradšej vyhľadáva bahnité a piesočnaté pobrežné plytčiny, estuáre riek a skalnaté pobrežia, kde more pravidelne odkrýva bohaté zdroje potravy. Vo vnútrozemí Islandu či Faerských ostrovov však bez problémov obsadzuje aj trávnaté lúky, vresoviská a štrkové nánosy okolo riek. Na rozdiel od mnohých iných plachých bahniakov je lastúrničiar odvážny a výrazne teritoriálny vták. Svoje hniezdne územie si aktívne stráži a neváha odháňať ani oveľa väčšie dravce či čajky, ktoré sa priblížia k jeho rodine.

Hniezdo je len jednoduchá jamka v piesku alebo štrku, občas vystlaná kamienkami či úlomkami lastúr. Samica doň znáša zvyčajne tri vajcia, ktoré sú vďaka svojmu škvrnitému sfarbeniu v okolitom teréne veľmi dobre maskované. Obaja rodičia sa o mláďatá vzorne starajú a prinášajú im potravu aj niekoľko týždňov po vyliahnutí. V tom sa lastúrničiare odlišujú od mnohých iných bahniakov, ktorých mláďatá si väčšinu potravy hľadajú samy už krátko po opustení hniezda.