Legenda o tulenej žene

Faerčania od nepamäti milujú príbehy. V dlhých, tmavých zimných mesiacoch si ich rozprávajú pri svetle lámp alebo praskajúceho ohňa. Tieto príbehy nie sú len na pobavenie, sú súčasťou ich kultúry, identity a spomienok na dávne časy. Mnohé z nich sú prepojené s prírodou a s faerskou mytológiou.

Jeden z najznámejších a najčastejšie rozprávaných príbehov je legenda o tulenej žene z ostrova Kalsoy. Tento príbeh pozná takmer každý Faerčan a jeho odkaz pretrval stáročia ako varovanie aj ako pripomienka toho, že láska a sloboda musia ísť ruka v ruke. Na pamiatku tejto legendy dnes na ostrove stojí dokonca aj jej socha.

Na ostrove Kalsoy vo faerskej dedine Mikladalur sa raz do roka, môžu tulene vystúpiť na breh, zložiť svoju kožu a premeniť sa na ľudí. V tej noci tancujú pri pobreží, spievajú a oslavujú, kým si pred svitaním opäť neoblečú svoje kože a nevrátia sa do mora.

Brandur, mladý muž z dediny, už dlhé roky počúval tento príbeh od starších. Vždy ho to zaujímalo, ale zároveň tomu neveril. Bol skeptický, no zvedavosť ho nakoniec premohla. V jednu januárovú noc, keď sa podľa legendy tulene premieňajú, sa rozhodol ísť  k pobrežiu. Tam sa mu naskytol pohľad, aký ešte nikdy v živote nevidel. Z mora začali vychádzať tulene, ktoré si zrazu sťahovali svoju kožu a menili sa na nádherných mužov a ženy. Smiali sa, spievali a tancovali.

Najviac ho upútala vysoká, štíhla žena s dlhými tmavými vlasmi, ktoré sa jej vlnili po chrbte ako morské riasy. Nedokázal z nej spustiť zrak. Vyšla z vody, položila svoju tuleniu kožu na skalu a pridala sa k tancu. Brandur sa pridal  ku nim a tú noc tancoval po jej boku.

Ale všetko dobré sa raz musí skončiť. Keď sa ostatní začali pripravovať na návrat do mora, v Brandurovi sa niečo zlomilo. V tom momente sa do nej zamiloval a úplne mu zatemnilo myseľ. Nevedel, čo má robiť, len vedel, že ju nechce stratiť. Vzal jej tuleniu kožu a skryl ju. Keď ju hľadala, pristúpil k nej a povedal jej, že jej ju vráti, až keď sa za neho vydá. Nemala na výber. No Brandur svoj sľub nedodržal. Kožu zamkol do truhlice a kľúč si zavesil na koženú šnúrku, ktorú od tej chvíle nosil neustále na krku.

Žili v Mikladalure a mali spolu deti. Žena sa starala o dom a o rodinu, no nikdy neprestala pozerať na more. Roky prešli a Brandur si stále strážil kľúč od truhlice. No raz, keď bol rybolov veľmi slabý a v dedine hrozil hlad, sa v zátoke objavili tulene. Brandur sa v zhone vybral na lov a v tej rýchlosti zabudol kľúč od truhlice doma.

Tulenia žena neváhala ani sekundu, otvorila truhlicu a našla svoju kožu. Obliekla si ju, naposledy sa pozrela na svoje spiace deti, pobozkala ich a vrátila sa späť do mora.

Keď sa Brandur vrátil z lovu, bol natešený a chcel sa pochváliť úlovkami. No keď vošiel do domu, žena tam nebola. Zavolal na ňu, prehľadal každú izbu, ale nikde ju nenašiel. Vtom si uvedomil, že ráno v zhone zabudol doma kľúč. Rozbehol sa k truhlici a zistil, že koža je preč. V tej chvíli mu bolo všetko jasné.

Keď žena prišla do mora, zistila, že medzi tými, čo ulovil, boli aj jej tulení manžel a deti, ktorí ju prišli do zátoky pozrieť.

Keď to zistila, od samej bolesti uvalila kliatbu: „Teraz príde pomsta! Pomsta na mužov z Mikladaluru! Niektorí zomrú v mori, iní spadnú z útesov, až kým nebude mŕtvych toľko, že sa ich ruky spoja okolo celého ostrova Kalsoy!“

Ak sa aj dnes v Mikladalure niekto utopí alebo spadne z útesu, mnohí veria, že je to dôkaz, že kliatba ešte stále nebola naplnená.