Ladakh na motorke Na Royal Enfield cez indické Himaláje

Myslím, že každý BUBO sprievodca prežíva zájazdy spolu s bubáckymi klientmi. Nie je to len práca, zakaždým je to nová cesta. A niektoré takéto cesty vyčnievajú už len svojim názvom. Čo takto Pakistan, Kašmír, Ladakh? Vôbec svojim bubákom nezávidím, lebo to čo už máme za sebou je naozaj cestovateľský silné. Už si ani nespomíname, kedy sme to boli v západnom Punjabe ležiacom na území Pakistanu. Išli sme tam vo veľmi nešťastnej dobe, veľmi krátko po tragédii, ktorá sa dotkla aj našej matičky vlasti. Aj tak sme Pakistanu dali šancu a myslím si, že nesklamal. Lahore je jedno úžasné mesto s čudesnou atmosférou. Mesto v ktorom si síce pri žiadnej večeri nedáte pivko, ale za to z neho dýcha neskutočná história minimálne piatich impérií. Najznámejší z nich boli istotne Mughali. Najväčší stavitelia indickej a možno aj svetovej histórie. A práve v najkrajšej časti Lahore, kde z jednej strany na vás číha jedna zo štyroch mughalských monštróznych pevností s polodrahokamami vykladanými mramorovými palácmi a zo strany druhej piata najväčšia mešita sveta s najväčším mešitovým nádvorím sveta sme mali náš hotel. Takáto lokalita - to je luxus, hoci samotný hotel je kvalitou priemerná pakistanská stredná trieda. Treba povedať, že ani chvíľu sme sa necítili "divne". Práve naopak, Pakistanci nás prekvapili svojou ústretovosťou, otvorenosťou. V Pakistane je bežné, že vás celkom cudzí domáci pozve len tak na čaj do svojho obchodíku, či domu a nič po vás nechce, iba zistiť, čo ste to vlastne za exota. A tak sme sa aj cítili, ako exoti. Boli sme asi naozaj jediní, ktorí sme tam boli s výnimkou dňa, kedy sme iných Sáhibov stretli na indo-pakistanskej hranici. Napäté vzťahy medzi sekulárnou Indiou a moslimským Pakistanom dali za to, že na 2900 kilometrovej spoločnej hranici je len jeden hraničný prechod. A tu sa každý večer so západom slnka odohráva úžasná show, kde si tieto dva štáty dokazujú, kto vie krajšie a lepšie zatvoriť hranicu, koho vojaci majú väčšie brady, koho sú vyšší, koho vedia vyššie pri pochodovani vykopnúť nohu. Úžasná atmosféra akoby kombinácie futbalového zápasu a koncertu nejakej megahviezdy. Najdôležitejšie na celej ceremónii je však spoločné spúšťanie štátnych vlajok ako prejav aktuálneho priateľstva. Od moslimov sme sa presunuli k sikhom do Ich mesta Amritsar s modlou tohoto náboženstva a úžasným atmosférickým zlato-bielym chrámom Harmandir Sahib. Aura tohoto miesta v mojich zážitkoch niekoľkonásobne prevyšuje Taj Mahal. A tak ako je nádherné toto miesto, tak je nádherná sikhská viera. Nemusíte byť veriaci, kľudne aj ateista, sikhizmus vás osloví. Ich najvyšší - Wahaguru, dal totižto sikhom do vienka úžasné sociálne cítenie, keď jedným z hlavných prvkov sikhskej viery je starať sa o blaho spoločnosti bez ohľadu na vašu farbu, pohlavie, vierovyznanie, kastovú či spoločenskú príslušnosť. S týmto sa stretnete pri návšteve takmer každej Gurudwary, sikhského chrámu, ktorej súčasťou je okrem samotného svätostánku aj nemocnica, kuchyňa, jedáleň a ubytovňa, kde sa postarajú naozaj o o každého. Ak sa niekedy dostanete do prúseru v Indii, poproste o pomoc Sikha, zaručene vám pomôže. Je to jeho duchovná povinnosť! Z Amritsaru sa naše kroky vybrali do úžasne pokojného Šrínagaru, mesta ktoré celé leží na jazere v obkľúčení kopcov za ktorými už tušíte Himaláje a je prešpikované kašmírskymi mešitami a mughalskými záhradami. Oáza pokoja na našich houseboatoch s kashmiri kawa čajom, vodnou fajkou, charasom, pivečkom na tajňáša a dobrovoľným spaním pod "holým" nebom. Takáto pohodička sa nám naozaj hodila, pretože začala pravá expedícia. Legendárna Shrinagar-Leh highway a náš traktorový super deluxe autobus, ktorý na prvý pohľad vyzeral akoby ho pred pätnástimi rokmi vyradili z väzenského zariadenia po tom, čo dvakrát po sebe spadol do 500 metrovej rokliny. Nakoniec sme nemohli mať nič lepšie, lebo nás bezpečné doviezol až do miesta odkiaľ píšeme a sprostredkoval naše zážitky. Zážitky, ktoré sa v duchu cestovateľského cliché nedajú a opísať a nepochopíte ich ani keď vám bubáci doma budú ukazovať fotky. Tá cesta je proste CESTA. Úžasné kľukatá, neskutočne hrboľatá, sem tam sú kolesá nášho autobusu 20 cm od obrovskej priepasti... nedá sa to opísať. Niekoľkokrát cez 3-4 tisícové sedlá, cesta ktorá nejedného ubíja.... štvorhodinové čakanie v legendárnom Zoji-La, kvôli spevňovaniu zrázov...ale toto všetko sa odohráva v majestáte Himalájí, okolo vás sú 5-6 tisícovky, niektoré zasnežené, iné holé vo svojej bridlicovej, či pieskovcovej farbe, pod vami tečie Indus. Tá cesta sa jednducho stane pamätnou. Po ceste si odskočíte na malý konský trek, zastavíte sa v úžasných kde-bolo-tam-bolo buddhistických dedinkách Lamayuru a Alchi, preložíte to nejakou vysokohorskou prechádzkou...poriadny krajec cestovateľského chlebíčka. Dnes už pomalinky rekapitulujeme v Lehu, hlavnom meste Ladhaku, kde až na občasný hlas z miestneho minaretu je všetko krásne tibetsko-buddhistické a je nám fajn. A keď už si myslíte, že to nie je ako vyšperkovať, tak predsa len vzkriesne v bubáckych hlavičkách myšlienka, že miestnu horskú scenériu by sa patrilo užívať si na indickej dvojkolesovej legende zvanej Royal Enfield. Behá mi tu na nich polovica skupiny. Je nám perfektne, za štyri dni nás máte doma, všetkých pozdravujeme!