Každý z nás sprievodcov je rád, keď dorazí domov. Zvíta sa s rodinou, zistí, čo je nové doma buchne pár pív s kamošmi a vychutnáva si atmosféru domova. Ale zároveň máme v sebe niečo zakódované, nejaký nepokoj... niečo, čo nás doženie o pár dní bez dobrodružstva. Čo to je? Je to kód lovcov zážitkov, je to v nás... v našej DNA . Keď prídeme domov aj z dlhého pobytu mimo domova, už po pár dňoch nás začnú „svrbieť päty“. Pozeráme si svoje fotky z ciest, nedočkavo si obzeráme mapu a máme pocit, že stále zbalený batoh v kúte nás potajomky pozoruje. Proste, neskutočné nutkanie na ďalšie dobrodružstvo, na ďalší zážitok. Presne tento pocit som zažil nedávno. V sobotu večer doma, znudene prehadzujem televízne kanály. Zrazu ma zaujme dokument od Pavla Barabáša a naše Tatry… Príbehy štítov. Lomnický Štít na nádherných záberoch. Počkať, prečo som doma? Keď vonku je toto? Chcem byť TAM, A HNEĎ. Prišlo okamžité rozhodnutie ako rana z dela. Volám parťákovi Andrejovi: „Caw Andrej, ideme do Tatier, vyliezť Lomnický štít, odchádzame za hodinu!“ „ Ahoj, to znie šialene a supersky... ideme“ Nočná cesta autom do Tatranskej Lomnice ubehla rýchlo . Odtiaľ už po svojich sme sa vydali na Skalnaté pleso. Za chrbtom sme mali nádherný východ slnka nad Nízkymi Tatrami. Od Skalnatého sme využili lanovku do Lomnického sedla. V sedle sme si nasadili horolezeckú výstroj, helmu, sedací úväz, pripravili sme si karabíny a lano. Začali sme stúpať po suti k rebru Lomnického Štítu. Naša cesta, ktorú sme si vybrali sa volá Birkenmajerova hrana. Vedie presne po hrane Lomničáku na samotný vrchol k Observatóriu (alebo k najvyššej položenej krčme na Slovensku – vyberte si :D). Po suti sme dorazili k stene, ktorá sa začala mierne dvíhať. Naviazali sme sa spoločne na lano. Andrej je skúsený horolezec, preto som vedel, že nám to pôjde ako po masle. Postupne sme prechádzali exponované úseky a medzi sebou sme vždy ukladali aspoň dva istiace body. Plán bol jasný, vždy si ja nadleziem, položím istenia a Andrej po ceste za mnou ich zruší. V tichu Tatier sa dokola ozývalo len naše: „Zruš“ „Ruším“ „Istenie“ „Idem“ V krásnom počasí to išlo naozaj rýchlo. Už pred jedenástou sme boli na záverečnom úseku. Tu sme rozmotali lano, a posledné metre sme zdolali spoločne. Už len prekročiť zábradlie na vyhliadke, a sme tu! Krása, ktorá znova a znova uchváti každého, kto sa rozhliada zo „strechy Slovenska“. Ľudia, ktorí zdolali Lomničák lanovkou, nás pozorovali, ako keby videli dinosaura. „Bolo to náročné? Ako dlho to trvalo? Čo ste na to potrebovali?“ Padali na nás otázky od okolia. Počasie bolo priam gýčové. Z diaľky sme mohli vidieť Vysokú, Prostredný hrot, Čierny štít, Téryho chatu... celú tú nádheru, ktorá sa pod nami otvorila. DNA lovcov zážitkov je v nás, neopúšťa nás ani doma, je to kód, ktorý v sebe nosíme...
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
