Motýľ – Papillon Kniha a film podľa románu Henriho Charrierea

Kniha Motýľ bola v 80 a 90 rokoch minulého storočia v Československu hitom. Čítal ju každý, tak ako dnes každý počúva rap.  Knihu napísal trestanec Henri Charriere a následne boli natočené dva filmy – jeden z Dustinom Hoffmanom a Stevom McQueenom a druhý s Charles Matthew Hunnamom. Pozrite si Papillon na Netflixe a budete vedieť, o čom hovorím, a ihneď budete chcieť na Ostrovy Spásy po stopách hrdinov filmu vyraziť.  V trestaneckej kolónii vo Francúzskej Guinei zomrelo 50 000 väzňov (päťdesiattisíc) a iba 300 (tristo) väzňom sa podarilo prežiť a vrátiť a teda podať správu. Bolo to drsné a to uvidíte sami. No ostrovy Spásy sú nádherné, zelené, tropické a do toho historické budovy z trestaneckých čias. Je zaujímavé, ako sú ostrovy krásne, ak sa ich priveľmi nedotýka ľudská ruka.  Keď toto uvidíte, budete si predstavovať, asi ako by dokázalo vyzerať Bali či ostrovy Karibiku. Prakticky všetci trestanci, ktorých Francúzsko poslalo na ostrovy, umreli; nikto nerátal s návratom. Keď vyjdete z lode, vyberte sa vpravo a choďte popri mori a nestúpajte do hora - potom dôjdete k sídlu šéfa väznice – je to označené, vlaje tu francúzska vlajka. Sem hrdina knihy Motýľ chodieval a bol protežantom manželky riaditeľa väznice. Kúsok je kostol s maľbami, ktoré maľoval trestanec. Na jeho talent prišli tak, že maľoval erotické motívy ostatným väzňom. A tak ho využili aj na náboženské fresky. No a moja najobľúbenejšia budova je nemocnica. Ohromná, doslova nádherná stavba. Dnes za ňou postavili heliport. Šéf väznice vítal trestancov tým, že „Teraz rozmýšľate nad útekom, ale okolitá džungľa vám nedovolí prežiť. V mori sú krvilačné žraloky. Za jeden pokus o útek sú 2 roky samotky, za druhý 5 rokov samotky a za iné trestné činy je smrť“, a potľapkal gilotínu. Prechádzam Ostrovmi Spásy.  Kokosovníkové palmy prerastajú vyše storočné budovy. Opice s dlhými chvostami sa naháňajú medzi mangrovníkmi a po detskom cintoríne. Prišli sme sem ráno, no k obedu sa cítim ako v botanickej záhrade- v skleníku. No však preto to TU tak vyzerá. Nádhera, nádhera, nádhera! Sadnúť si na lavičku ako Draifus a pozorovať príboj. Alebo na najvyššom bode ostrova popíjať "Diablov punč" zložený z pomarančov, limetiek, marakuje a veľa veľa rumu so značne drsnou chuťou. Na ten rum si treba zvyknúť. Má 50 % a nemá nič spoločne s tým kubánskym. Skôr chutí sko terkelica. No v baroch ho nalievajú a vyzývajú vás nie na caipirinhu (drink susednej Brazílie), ale na Punch Passion. Miestna marakuja je tu neuveriteľné šťavnatá a hodí sa na snívanie. Ideálna kombinácia zvieravej kyslosti a opojnej sladkosti vybudí vo vás skryté vášne. Na chvíľu sa akokeby reinkarnujete a chvíľu žijete iný život.  Viac sa dozviete v cestopisných príspevkoch nižšie a na zájazde do Francúzskej Guyany  Foto: starú mapu z čias, keď tu bol zatvorený Motýľ, som nafotil pramo na ostrovoch Spásy