Pang La

Poslednú noc pred Everest Base Campom sme strávili v malom mestečku Shegar vo výške 4330 metrov nad morom. Ráno vrážame o 5:30. V Tibete je o tomto čase ešte hlboká noc – svitá až okolo 7:40. Cesta do Base Campu je ale dlhá a cez horské prechody a neuveriteľné serpentíny pôjdeme až tri hodiny. Dostať sa pod horu hôr nie je jednoduché. Zjavnou prekážkou je nadmorská výška, a skrytou sú povolenia a kontroly, ktoré človek musí absolvovať kým sa k nej dostane. Nám sa ale dobre darí a čínske checkpointy prechádzame plynule. Náš miestny kolega Dhondhup vie ako v tom chodiť. Akoby aj nie, tento 31 ročný sprievodca a presvedčený Tibeťan s nami pracuje už 10 rokov a odviedol desiatky našich skupín. Prechádzame horský prechod Pang La s výhľadom na 5 osemtisícoviek. Bohovia hôr ale nie sú s nami a nad obrami Himalájí sú mraky. Na chvíľu sa nám ukáže najmenšia osemtisícovka Shishapangma ale Everest, Lhotse, Makalu a Cho Oyu sa skrývajú v oblakoch. Nie je to práve sľubný začiatok, ale odhodlaní pokračujeme ďalej a ponáhľame sa do Base Campu nech si tam užijeme ráno. Dhondhup cestou odrieka buddhistické sútry, ale počasie stále vyzerá premenlivo. Keď prichádzame do údolia ľadovca Ronbuk, ktoré vedie k Everestu tak nastáva sklamanie – pred horou je obrovský modrý mrak. Pokračujeme ale vytrvalo ďalej, máme jeden pokus a musíme z neho vyťažiť maximum. Presadáme do kyvadlového autobusu a cestou, ktorá by si skôr zaslúžila meno tankodrom, prichádzame až pod samotnú horu do výšky 5150 metrov. Modrý mrak, ale stále tvrdohlavo odmieta ustúpiť a tak si trochu smutne fotíme aspoň tabulu s výškou. S Dhondhupom sa ale nevzdávame a vybiehame na 20 metrový kopček z ktorého je na Everest najlepší výhľad. Keď na neho vyjdeme tak neverím vlastným očiam – v priebehu minút sa zjavne obrátil vietor a začal rozháňať oblaky. Rýchlosťou akou sa mení len počasie v horách sa nám Everest začína ukazovať! Nikto neváha a všetci fotíme, či sme tu prvý alebo desiaty raz, toto sa nevidí každý deň. Do desiatich minút sa nám hora hôr ukazuje v plnej kráse. Pred nami je pohľad aký človek vidí len na pohľadniciach a reklamných materiáloch - celý masív najvyššej hory sveta je zaliaty slnkom. Všetci strácame pojem o čase, vychutnávame neuveriteľný zážitok a fotíme. Neviem presne koľko času sme strávili pohľadom na najslávnejší kopec sveta – keď sa ukáže v plnej kráse, tak by sa na neho človek vydržal dívať aj celý deň. Večne bdelý Dhondhup nám už ale naznačuje, že je čas ísť. A má pravdu, treba odísť v najlepšom aby nám Mount Everest ostal v pamäti taký ako sa nám v tento deň ukázal – krásny, slnečný a ako skutočný vládca najvyšších hôr sveta – Himalájí.