Októbrová expedícia po ČTNI

A

Alena

Tak si tu sedím, čumím na Bubácke fórum a rozmýšľam : Napísať, nena-písať ? Preboha, však tuším tu už bolo povedané všetko ! Ale rarášok nespí a stále dobiedza : potráp kôru mozgovú a určite na niečo prídeš ... Hovorím si, to sa ľahko povie, ale tie čerstvo natrávené zážitky musím ťa-hať až kdesi z fusakle ! Takže, moji milí, aj ja som sa jedné-ho krásneho októbrového dňa ocitla na štartovacej čiare ČTNI. Keby mi tak niekedy niekto riekol, že sa potre-pem na takúto štreku, kúpim mu bielu košieľku s rukávmi dozadu... Ale stalo sa. Stretávame sa trinásť „ subjektov “ na Nivách, nastupujeme do busu a futášime nach Wien. Všetkým nám v hlave šrotujú koliečka : Aké to bude ? Aká bude partia ? Ani neviem ako a pristávame v Pekin-gu. Víta nás náš líder Martin. Ten, ktorý z nás oka nespustil počas celého zájazdu, staral sa o nás a zaistil tak pestrý program, že po návrate domov mám normálne absťák. Nadupaný informáciami nás vláči po možných i nemožných chrámoch, stupách a pamiatkach v snahe vytriasť z nás aj poslednú energiu. Dokonca mal snahu zbaviť sa nás aj v nepálskej džungli ! Ale odolná a húževnatá trinástka ktorú nafasoval, sa len tak nevzdáva ! V Pekingu patrí naša prvá návšteva Olympijskému štadiónu. V miest-nom parku sme svedkami celonárodného spartakiádneho tranzu na čínsky spôsob. Nielenže sa tu lahodne cvičí Tai-chi, hrá sa tu badminton, mastia karty, jeden senior tu dokonca štrikoval kabelky ! Naviac, vypočuli sme si tu aj akúsi „ garden “operu . Tááák, to bola kultúra za pětset ! Popoludní krepčíme po rozľahlom námestí Nebeského pokoja, kde sa nachádza Mauzóleum Mao Ce-tunga. Kráčame ticho, aby sme ho nedajbože, nezobudili ... Neskôr sa metrom presúvame na trh, kde absolvujeme našu prvú ochutnávku paralyzovanej exotiky. Okoštovali sme hada, pečených škorpió-nov /mimochodom, veľmi mi chutili /, a zamurovala som to ešte priadkou morušovou. No neskús to ! / Mám sa fajn, životné funkcie sú tiež O.K. / Čaká nás výstup na Veľký čínsky múr, kde sa bojím, či to vydržia moje kolienka. / Museli tie schody urobiť tak vysoké ? ... a prečo ich musí byť toľko ? / A nadišiel čas nášho prvého čínsko-vlakového presunu do Šanghaja. Vo vlaku sa udomácňujeme, upcháme tú zdivenú arktickú klimatizáciu mojou angličtinou, dáme kolovať ohnivej Peťovej vody na šťastnú cestu a počúvame Maťove zážitky. Nálada je perfektná a ešte keď Marta s Jožkom ponúknu nášho lídra nepreclenou poctivou, Slovenskou paštétou, nestačíme sa diviť, ako pri tomto kulinárskom skvoste vyhŕkla Maťkovi z oka slzička. Nuž, aj takto chutí domovina. Skoro ráno vstávame a ideme si robiť rannú hygienu. Aj toto je čosi, na čo sa len tak nezabúda ! Všetko sa tu robí kolektívne, chvalabohu okrem ... Sme v Šanghaji. Absolvujeme výhľad z najvyššej vyhliadkovej plošiny hotela JIN MAO TOWER a fotíme ako o život. Niektorí optimisti kupujú pohľadnice dúfajúc, že jedného dňa nájdu svojich adresátov... V jednej z postranných uličiek nachádzame pravú, nefalšovanú starú Čínu s jej typickým, nezabudnuteľným trhom všetkého hýbajúceho sa či skacka-júceho. Naozajstný skvost oproti tej novej, nabubrelej kráse. Presun Cheng-tu – smer pandičky. Ponáhľame sa, pretože tie mršky lenivé po výdatných raňajkách zalezú do brlôžkov a vy si môžete ... Je im jedno, že vy ste hladní, vymrznutí z vlaku a sotva vidíte na jedno oko. Ale na všetko zabudnete, keď ich uvidíte konečne naživo s bohovským ape-títom chrumkať si ten svoj bambus. Hurá na hotel, teplá sprcha, nádych a výdych a smer Lešan. Už tu na nás nejaký ten piatok čaká najväčší kamenný Budha na svete, vysoký „pouhých“ 71m. A potom aby si sa netočil, nevrtel a nerobil kadejaké smiešne pohyby, keď ho chceš dostať do foťáku, beťára jedného ! Nech je veľký ako chce, ale ten vtesaný pokoj do jeho tváre vás dostane ! No a na záver tohto nášho čínske-ho „ ťaženia “ dali sme sa na már-nosť a absolvovali „zabijácku“ sečuánsku kuchyňu. Hovorí sa, že čo vás nezabije, to vás posilní. V tomto prípade to naozaj platilo dvojnásobne. Absolvovali sme večer „okrúhleho stola “, kde v strede v akýchsi kotloch všetko klokotalo a bublalo /ako v rozprávke o ježibabe / a my sme tam ponárali dobrôtky od výmyslu sveta. Za pár minút, kým sa vyhecovali všetky naše chuťové poháriky na maximum, sme mohli zahájiť s paličkami tajnú operáciu „ ULOV SI, ČO SA TI NEVYŠMYKNE ! “ Bola že to sranda ! Smiech, slzy, krik a gestá – to je tu každodenný spoločenský rituál. Takto sa tu končieva deň ... Ráno, sa letecky presúvame do Lhasy, hl.mesta Tibetu. Pristávame v nadmor. výške 3700 m. Zatiaľ všetko O.K., ale postupne to prichádza ... všetko sa s nami príjemne pohupuje, priedušky dostávajú riadne zabrať. Cítim sa ako po riadnej žúrke. Snažím sa nasávať novú atmosféru. Krajina tichá, naoko pokojná. Šok, keď vidíte doslova na každom kroku ozbrojeného čínskeho vojaka, hliadky a obrnené transportéry po celom meste. Čoho sa tí Číňania vlastne boja ? Pochodujúcich a modliacich sa po posvätnom okruhu v Barkhore ? Keďže nás stále prenasleduje nádherné počasie, môžeme si dopriať luxus a jedávame na streche hotela. Na prípitok sme si dali Pheču, čaj s yačím maslom a potom yačí steak s prílohou. Maťko, dobrá voľba ! Napapaní, dobre naladení mierime do Džokhangu. Priblížiť si pri vôni yačích sviečok budhizmus, nasávať chrámovú atmosféru. Ďalší deň nás čaká Palác Potala. Majestátny cez deň, rovnako úchvatný v noci. Frčíme si to horskými sedlami a vďačíme všetkým svätým za vodiča, ktorého máme. Prichádzame do Tingri. Opäť nás víta nádherné počasie. Pred očami sa nám hrdo vypína Mt. Everest a jeho ďalší osemtisíckoví kamoši : Lhoce, Čho Oja, Makalu. Čumíme na tie zasnežené „kopčeky “ asi hodinu a nie a nie sa na ne vynadívať ! Aj keď je tu riadna kosa, nás príjemne hreje na duši. Tá cesta stála za to ! Každý chceme na pamiatku spoločné foto a tak Maťo, ovešaný foťákmi /ako počerný díler digitálok / fotí ako o závod. Dávame si ľahký obed u miestnych a futášime na hranice. Opúšťame Čínu a ocitáme sa v novom svete. Sme v NEPÁLE. Po ceste zažívame ďalší šok, nestačíme vstrebávať tú nádheru tropického nepál. pralesa, s tak úžasne namiešanými farbami jesene. Konečne zazrieme na vlastné oči ryžové políčka. Ááách, tak tu sa pestuje moja obľúbená príloha... Káthmandu. Po raňajkách sa vydávame na Durbar square, kde sa nachádzajú nádherné chrámy a svätyne postavené prevažne v štýle pagod s vyrezávaným exteriérom. Vidíme tu palác Kumari, živej bohyne. Večer ideme opäť na skvelú večeru a potom poď ho do báru na živú muziku. Na stene nechávame pre Bubákov odkaz. Navštívime Pašupatinah, ktorý je najsvätejším hinduistickým chrámom celého Nepálu. Prvý krát tu zhliadneme svätých mužov a zažijeme spaľovanie mŕtvych. Skutočne sila ! Prechádzame sa a fotíme jednu z najkrajších stúp sveta Bodnath, so vševidiacimi Budhovými očami. Očakáva nás Chitwan, kde po ceste zopár z nás okúsi rafting na divokej nepálskej rieke Trisuli. Bolo to super a všetci sme si to užili ! Navečer prichádzame do Ganešovho hotela. Pekný komplex, v blízkosti ktorého sme sa na druhý deň kúpali so slonmi. Madonna mia ! Ráno ideme opäť na „ skusy “. Vyrážame džípom do NP Chitwan, kde absolvujeme terénku opäť na slonoch cez džungľu. Cieľ je jasný, nájsť nosorožca ! Chodíme tu krížom krážom, ako odtrhnutý vagón a hrubokožca nikde ! Keď videl „ slonivod “ naše sklamanie, aspoň nás na tom slonovi pofotil. Nech máme nejaké corpus delicti. Mierime do Lumbini, rodiska Budhu súčasnosti. Zastavujeme sa na obed, po ktorom podnikáme výpravu rikšami na miesto, kde sa narodil Budha. Nádherný areál, so zvyškami nájdených ruín po kláštoroch, kde aj v súčasnosti žijú mnísi. Nastupujeme do busu a vydávame sa smerom indická hranica. Víta nás totálny chaos, špina, hluk, smrad a vlhko. Tu sa definitívne lúčime s Ganešom a čaká nás odvoz do 120 km vzdialeného Bhaktapuru. Prišli sme v čase Oslavy svetla, tak je tu opäť veselo. Varanasi – špina, smrad, neskutočný hluk, trúbenie, všadeprítomná bedač a do toho všetkého sväté kravy. Sme v centre a sledujeme z vtáčej perspektívy spaľovanie mŕtvych. Nechápeme a zároveň chápeme ... Niečo sa v nás vnútri láme a my plní dojmov a štipľavého dymu v nose prcháme preč. Neviem, či môže byť ešte silnejší zážitok. Na schodoch, pod holým nebom tu bez problémov funguje pánsky holič s neobmedzeným pracovným časom. Posedávajú a polihujú tu svätí muži, poskakujú opice a preplietajú sa tu turisti. Sme svedkami otvárania aj zatvárania Gangy. Nastupujú svätí muži so svojim hudobným programom. Je to veľmi sugestívne. Zavítame aj k miest. obchodníkovi s hodvábom. Popoludní odchádzame na železn. stanicu. Hoci vlak meškal 90 minút, my sme v Agre o 10 min. skôr. Maťo tomu nechce veriť! Toto sa mu vraj nestalo za celej éry, čo križuje Indiu. /Maťko, keď načas, tak len s nami. / Počas čakania sme sledovali život na stanici. Chvíľu sa zarozprávam a čo nevidím ? Krava má vrazenú hlavu v smetnom koši a hoduje. Lepší program ako na JOJ-ke ... V Agre si pozrieme Taj Mahal-veľkolepú oslavu lásky k žene napísanú v živých kameňoch. Po raňajkách opúšťame Agru a vydávame sa na strastiplnú 200 km cestu po indickej „ highway “ do Dillí. Aby sme si cestu spestrili, snažíme sa počas nej zachytiť nejakú kuriozitu. A stalo sa ! Medzi dvoma jazdnými pruhmi si chlapík žehlil svoje zvršky ! Popoludní hladní zastavujeme v motoreste Maharadža. Aby sme sa k nemu dostali, musíme to risknúť v protismere cca 300m. A cesta, ktorá nám doma trvá 2-2,5 hod. tu trvá neskutočných 7 hod. ! Skrátka India – krajina plná prekvapení ... Naše putovanie sa nachýlilo ku koncu a my, preplnení zážitkami vraciame sa domov.

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Čína

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu