Tetovanie MOKO Maorský strašidelný zvyk

Maorskí lovci priplávali na Nový Zéland na veľkých kanoe asi okolo 12.storočia z takmer 2000 km vzdialenej východnej Polynézie. Vtedy v Aotearoa, čo z maorčiny znamená krajina veľkého bieleho oblaku, žili kmene Maoriov. Boli mierumilovní a veľmi primitívni. Maorskí bojovníci- kanibali ich vraj však vyzabíjali a len hŕstke sa podarilo utiecť na Chatmanské ostrovy. Šupiny sa usadili na východnom pobreží Nového Zélandu. Ich poznávacím znamením a rozlíšením k akému kmeňu patria slúžilo práve MOKO- veľmi surový a bolestivý proces tetovania. U maorských bojovníkov okrem desivo vyzerajúcej mimiky a známeho vyplazovania jazyka aj MOKO malo nepriateľom naháňať strach a snedí kanibali s potetovanou tvárou vyzerali démonicky. Tetovanie odlišovalo aj slobodného muža od otrokov, ktorých vo vojnách zvykli zajať. Otroci boli v očiach svojich pánov menejcenní a keď im vzormi "skrášlili" tvar, bolo to len za jediným účelom: odrezať im hlavu a špeciálne vysušenú ju predať európskym kupcom ako suvenír. Najvyšším členom kmeňa MOKO zdobilo takmer celú tvar. Bojovníci si tetovali aj chrbty, ruky a na zadných častiach tela im bolo vidieť dokonale špirály. Do boja totiž vyrážali výhradne nahí. Podľa zápiskov európskych moreplavcov práve v adamovom ruchu ozdobení úžasnými tvarmi tetovania MOKO vyzerali ešte lepšie ako oblečení. MOKO nebolo ako klasické tetovanie ako ho poznáme dnes. Robilo sa nástrojom UHI, čo bolo malé ostré dlátko. To priložili k telu a dobre mierenými údermi ľahkej paličky HE MAHOE vytvorili zárez. Jej druhou stranou stierali krv. Potom ranu pretreli plátnom namočeným do pigmentu. Tento proces predstavoval vydržanie neznesiteľnej bolesti, ktorú obávaní kanibali nesmeli nijako prejaviť, keďže to znamenalo veľkú hanbu. MOKO bolo po dlhom období liečenia pre hlboké zárezy drsné na dotyk. Maori však nemohli byť zarastení, znamenalo to rezignáciu bojovníka a starobu. Pre jazvy nepoužívali na holenie britvu, preto sa významným artiklom obchodovania s Európanmi, okrem iného, stala pinzeta. Tu nosili na krku a v každej voľnej chvíli si vytrhávali rastúce ochlpenie. S MOKOM sa spája aj pravidlo: "pre krásu sa musí trpieť." Mučiacou procedúrou prechádzali aj maorské ženy. Bolestivým procesom si nechávali tetovať okolie úst za slobodná a brady, keď sa vydali. Pre bojovníka takáto žena znamenala najvyšší aspekt krásy. Prirodzene červené pery boli známkou úbohosti až ohyznosti. Tatéri boli medzi maorskými kmeňmi bráni ako muži veľkého talentu, umelci s vysokou reputáciou. Dali by sa prirovnať, bez preháňania, k menám ako Rembrant, Piccasso či Van Gogh. Boli uctievaní a maorskí bojovníci boli ochotní pre MOKO za nimi precestovať aj nemalé vzdialenosti. Tatéri "zarábali" naozaj veľa. Za dokonalé tetovanie sa im odvďačili puškami, kanoe, oblečením a niekedy dostávali aj otrokov. Medzi najuznávanejších patril Maor menom Arangheim. Široko-ďaleko ho vyznávali ako majstra umenia. V denníkoch, ktoré si európsky moreplavci písali stalo: "...jeden Maor zabil ním tetovaného náčelníka. Bol tak unesený z jeho tetovania, že si neponechal len jeho hlavu. Stiahol ho z kože na stehnách a ozdobil si ňou truhlicu na náboje..." Jeho linky a kruhy boli neuveriteľne dokonalé a medzi tatérmi na Novom Zélande nemal konkurenciu. Dnes už aj preto MOKO na tvári Maorov uvidíte málokedy. Misionári, ktorí tam po usídlení Európanov prišli, označili potetovanú tvár ako symbol pohanstva. V blízkosti misii to dokonca úplne zakázali. Zmenil sa aj spôsob tetovania a bolestivý až mučiaci sa už nerobí. MOKO s nádhernými ornamentami nájdeme v Krajine veľkého bieleho oblaku u Novozélanďanov na iných častiach tela a pre dokonalosť a krásu tvarov sa rozšírilo takmer do celého sveta.