Cesta do Rumunska Prvý dojem po toľkých rokoch

Prekročili sme mohutný, nádherný Dunaj a sme v Rumunsku. Túto colnicu idem po dvadsiatich piatich rokoch prvý raz. Predtým som takto cez Ruse chodil pravidelne. Vždy náš autobus na pár hodín odstavili, museli sme prejsť cez takú ukrutne špinavú mláku, čo volali dezinfekcia a za to sme museli zaplatiť. Potom náš autobus vážili a mali čísla nastavené tak, že vždy by sme boli preťažení. A tak sme zastreli záclonky a keď išla na váhu predná náprava všetci sme boli vzadu v autobuse a keď sa autobus presúval na váženie zadnej nápravy, prebehli sem zasa všetci dopredu a takto sme ako-tak prešli. Vždy sme na tejto colnici okrem času a nervov nechali aj kartón cigariet a basu piva. Teraz som si ani nevšimol a sme v Rumunsku, v civilizovanej krajine, ktorá je úplne iná, než si ju pamätám. My Slováci zvykneme nadávať “Čo si Talian?” a myslíme tým, že si chaotický. “Ty jeden Maďar” je nadávka zhodná s tým “Ty jeden debil” no najhoršia je “Ty chudák, ty Rumun”. Takto akosi vníma moja generácia Rumunov a Rumunsko. No po prechode cez Dunaj iba otváram oči a ústa. Ako keby som prišiel na Západ. Ak Bulhari tápu v minulosti, Rumuni mieria plnou parou vpred. Prvý kilometer bol síce desný, no potom nádherné cesty, všade sú diaľnice; Rumuni sú vychovaní, omnoho kultivovanejší než ich južní susedia. Rumuni sa veľmi snažia a správajú sa západniarsky, slušne. Bývame hneď vedľa najvyššieho kopčeka Bukurešti Filaretu v takej vilovej štvrti, ktorú Nicolae Ceaușescu akosi zabudol zbúrať. Do hotela ideme cez ulicu Xenofon, ktorá je jedinou ulicou Bukurešti, kde sú schody a ulica je pomaľovaná a z tohto dôvodu je atrakciou mesta. Bukurešť - Paríž Východu svoju povesť počas komunizmu stratila, no teraz sa snaží získať si ju späť. Nádherné budovy, upravené parky, luxusné obchody, ale hlavne -ešte raz- elegantní ľudia. Reč pripomína skôr taliančinu a píše sa latinkou, no dorozumieť sa je pre mňa ťažšie. Aj keď v Bukurešti vie po anglicky aj pomocník v supermarkete. 10 minút od hotela máme Palác ľudu (Palatul Parlamentului), túto neuveriteľnú stavbu rumunského komunistického vodcu, ktorý bol pre svoju tvrdosť prezývaný diktátorom. O tej stavbe viete, že je velikánska, že sa jedná o jednu z najväčších budov celého sveta. No aj keď toto viete, vyrazí vám dych. Musím povedať, že je krajšia akú by som od tupého diktátora očakával. Megalomanstvo, ktoré má viac miestností než Zakázané mesto v Pekingu. Veľmi dobre si pamätám na deň, keď v televízii ukazovali popravu Ceaușescua a jeho ženy. Kľačali so zaviazanými očami a odstrelili ich ako psov. Ja mám s Ceaușescuovým režimom jednu príhodu taktiež. Pred 30 rokmi sme išli tým vlakom do Bulharska a prechádzali sme Rumunskom. Boli sme mladí, odtrhnutí z reťaze - to je Pravda, ale tak ako mnohí mladí ľudia. No Mira v Rumunsku vytiahli vojaci z vlaku, dvaja mierili samopalmi a dvaja ho kopali hlava nehlava, ale hlavne hlava. Mali kanady a nebyť toho, že Miro bol extrémne silný chlap a športovec, asi by nevstal. Po tom ako naskočil do vlaku, tak nám pískal slovenskú hymnu. Cez ucho. Praskli mu bubienok. Potom som s Mirom v Burgase navštívil otorinolaryngológiu a na otázku, či je membaran timpani perforovaná, lekár pokrútil negatívne hlavou a povedal “da”. No späť k Rumunsku. Cestou späť som podobný problém mal ja a sprievodčíčka na mňa kričala: “Ty Pragu neuvidíš” a potom ma hľadali s tými samopalmi a ostatní ma schovávali dlhé hodiny v batožinovom priestore. Miro je teraz úspešným riaditeľom v Arizone, za to ucho dostal modrú knižku… Chcem povedať, že ja som dieťa socializmu a mám s týmto režimom svoje zážitky. Neznášal som ten režim, neznášal som komunistov. No teraz obdivujem tú obrovskú budovu, ktorú by nikto okrem faraóna nedokázal postaviť.