Rumunské Karpaty krátke porovnanie hôr Balkánu

Čo očakávať od hôr Fagarašu? Človek nikdy nevie presne, ak ide po prvý raz. My Slováci sme vcelku horským národom, odkojení na zjazdovkách a na túrach vo Vysokých Tatrách. Počas Vysokej školy za socializmu som s Karčim (robí teraz v Kanade – lebo tam sú krajšie hory) prebrázdil Slovensko hore dolu po všetkých hrebeňoch čo sa naskytli, v lete aj v zime. Boli sme akýmisi pioniermi v skialpinizme a na hrebeňoch slovenských hôr sme v tej dobe (pred rokom 1989) boli úplne sami. Keď som kdekoľvek vo svete, kamsi na vrchol vybehnem. Na Balkáne máme prejdených tiež zopár hôr a pohorí a zdolaných zopár Naj. Tak to skúsim pre vás trošku porovnať. Fagaraš je najdivokejší. Rila v Bulharsku bola najľadovejšia. Výstup na Olymp v Grécku, najmystickejší. Výstup na Bobotov Kuk v Čiernej hore, najkrajší. Na Balkáne sme vystúpili na najvyšší vrch Montenegro, Grécka, Bulharska. Výstup na najvyšší vrch Rumunska je najťažším z týchto všetkých. Ak si na tomto Fóre prečítate o výstupe na najvyšší vrch Balkánu (pod Bulharskom) pochopíte, že sme zvyknutí robiť dvojdňové túry za jeden deň. To sme urobili aj na Olympe, čo je vraj dvojdňová túra a my sme to “dali” za deň. Aj s malými deťmi. Vârful Moldoveanu je iné café, je to tvrdá balkánska rakija. Pre malé deti neodporúčam. Je to ďaleko a ideálne je prespať na chate Podragu. Proste dať Moldoveanu za deň, to musí mať človek šťastné okolnosti. Bacha na to! My sme prespali na Balea Lake na úžasnom mieste. Vstávali sme o piatej ráno a čakal nás 30 minútový skoro kolmý vyšľap ku Koziemu plesu (Capra lake, 2230m). Je tu biely, vkusný pamätník venovaný štyrom horolezcom, ktorí zahynuli v lavíne. Potom civilizácia končí. Vyrazili sme skôr, ostatní väčšinou vyrážajú o 8.00 a malo to tú výhodu, že sme nestretli nikoho. Očakávala sa búrka a obloha bola šedá až desivá a ja som mal so sebou 4 tínedžerov, nie s najlepším výstrojom a tak som dával pozor. Mal som teplé veci navyše, jedlo na týždeň. No to množstvo snehu prekvapilo aj mňa. Hneď v prvej hodine sme videli 4 kamzíky a teraz sa podržte, i hnedého medveďa. Bolo to nádherné počuť v tom tichu jeho rev a potom ten beh hore kopcom, kde my s rýchlym dychom prekladáme s námahou nohu cez nohu; maco vybehol akoby nič. Pod nami dole valasi pasú stáda oviec a počuť brechot psov. No to je veľmi, veľmi ďaleko. Ideme hore a potom klesáme dole. Šmýkame sa po tom ľade (Bacha na trčiace kamene, lebo môžete dopadnúť ako Schumacher!). A stúpame opäť hore. Stále sami, drsná, no nádherná túra v absolútnej divočine. Nič také ako na Olympe, či v Rile. Sme v našich Karpatoch a cítim sa ako doma. Fagaraš mi pripadá drsnejší než hory severného Albánska. Dajte si Fagaraš na svoj turistický To Do list a dobre sa na neho pripravte!