Fórum

23 príspevkov

29

15:57

dec

2019

Vitajte v Mali

Vitajte v Mali

Vitajte v Mali Naša druhá krajina na expedičnom zájazde západnou Afrikou je Mali. Bezpečnostná situácia v tejto krajine je kolísavá, a tak sme radi, keď úspešne dorazíme do jedného z UNESCO miest po trase. Mesto Djenne bolo pred niekoľkými storočiami spolu s bájnym Timbuktu najdôležitejšou zastávkou na obchodnej transsaharskej “diaľnici”. Tadiaľto prúdilo zlato, soľ, otroci. Klesanie a stúpanie vnútornej delty tretej najväčšej rieky Afriky - Niger - tu má dodnes svoje opodstatnenie. Tak aj my preplavujeme rieku Bani, aby sme sa do bájneho mesta dostali pred západom slnka. Ideme do najlepšej reštaurácie v meste. Je zaručene najlepšia, lebo je jediná. Aj hotel je najlepší. Presne z toho istého dôvodu. Keď skupina vidí reštauráciu, pozorujem jedným očkom, že takmer hodili spiatočku. Doma by ste asi do takej nevošli. No tu je to jediné miesto, kde nám niečo navaria. A aj to sme si museli objednávať dopredu, lebo samozrejme, na čo by mali zásoby. Aspoň vieme, že všetko je čerstvé. Pre istotu ľudom krvavú škvrnu po práve skonanej kure v kuchyni na zemi ani neukazujem. Atletické kurence, ktorých stehná pripomínali krabie klepetá a ryba na arašidovej omáčke. Ryža tu “štrngá” pod zubami, lebo Djenne je celé postavené z hliny. Práši sa z tanierov, práši sa z obrusu. Jediný maják našich spotených tiel je vychladené pivo. Aj to reštaurácia oficiálne neponúka. Djenne je vyslovene moslimské mesto, ale Mohamed presvedčí miestneho chalana, aby sadol na bicykel, a o pár minút mu štrngajú fľašky v tmavej taške. Dovolené je popíjať len v tmavom kúte miestnosti. Ostatní zatiaľ pozorujeme nádherný západ slnka, ktorý dodáva celému mestu až takmer romantický ráz. Autenticitu celého UNESCO mesta ešte umocňuje moment, keď prichádzame na recepciu a ja zapisujem našu BUBO expedičnú skupinku do knihy hostí. Poslední hostia pred nami tu boli v roku 2015!! “Vitajte v Afrike, vitajte v Mali” vraví mi vysmiaty recepčný :)

23

23:32

máj

2018

Au revoir Mali

Au revoir Mali

Au revoir Mali Mali – Krajina slávna, ale zároveň minimálne navštevovaná. Práve sme tu strávili so skupinou týždeň a prešli sme do Senegalu. Aké to bolo? V skratke skvelé. Treba uznať, že to nie je dokonale bezpečná destinácia, ale samotné cestovanie vo svojej podstate vyžaduje aby človek opustil svoju bezpečnú zónu a pustil sa na chodníčky za humnami, ktoré mu nemusia byť dokonale známe. My sme v Mali už boli viac krát, a pevne verím, že sa vrátime. Je to totižto krajina krásna a veľmi zaujímavá. Turizmus je pritom momentálne takmer na nule. Za týždeň, čo sme sa hýbali krajinou z východu na západ sme nestretli ani jedného turistu. Videli sme Európanov čo robili pre OSN, lekárov, alebo vojakov, ale ani jediného turistu okrem nás. Táto krajina má pritom čo ponúknuť. Za všetko stačí spomenúť kmeň Dogonov, alebo mesto Dženné, ktoré som spomínal v minulých príspevkoch. Je to možno trochu vážnejší turizmus, ale to čo človek získa za to určite stojí. A čo to je? Krajina kde Vás deti na ulici poprosia aby ste ich odfotili len aby si pozreli fotku, kde nás dedinčanky pokárali prečo už odchádzame keď sme len prišli, keď sme len zastali pri ceste aby sme upravili batožinu na streche, kde Vás ľudia zdravia na ulici... V skratke človek tu dostane autentickú ľudskosť, ktorá sa tak často vytráca aj z krásnych miest, ktoré sú priveľmi turistické. O pamiatkach a kultúre pri tom ani nehovorím, za to čo nájdete tu by sa nehanbila ani európska krajina. Miera rizika tu stále je. Ubytovania nie sú dokonalé, presuny sú náročnejšie, ale to čo sa človeku vráti, je toho hodné mnohonásobne, a na tom sme sa zhodli celá skupina. Aby sem človek prišiel a dobre to zvládol musí mať skúsenosti a miestne kontakty. My máme oboje a pevne verím, že sa sem opäť vrátime. A nie som sám. Práve dnes sme sa bavili s našimi miestnymi kolegami a náš sprievodca Hamadu skonštatoval: „Všetko išlo výborne, dúfam, že keď prídete domov, tak budete hovoriť o Mali v dobrom a budeme mať viacej turistov“. Je skvelé, že v krajine existujú ľudia ako Hamadu, ktorý sa naučil anglicky len na základe komunikácie s turistami a ktorý je presvedčený, že viac návštevníkov krajine zabezpečí lepšiu budúcnosť. A lepšiu budúcnosť im prajem na celej čiare. Mali máme opäť raz za sebou. Pred nami je Senegal. Západoafrické dobrodružstvo pokračuje. 

22

23:38

máj

2018

Najslávnejší trh Mali

Najslávnejší trh Mali

Najslávnejší trh Mali Videl som na svete množstvo trhov, malých a veľkých, uzavretých, otvorených, špinavých aj čistých, ale žiaden sa nevyrovná Grand Marché v hlavnom meste Mali, Bamaku. Táto úžasná spleť plechových búd a vybývaných obchodných domov v centre mesta má veľmi svojskú atmosféru. Už ako prichádzame tak dávam pokyny – dobre si skryť peniaze a pasy, nebrať žiadne tašky a veľký pozor na foťáky – Grande Marché nie je miesto pre slabých. Akonáhle sa otvoria dvere nášho mikrobusu tak nás pohlcuje virvar západoafrickej metropoly. Okolo nás sú okamžite z každej strany predavači, skupina Európanov sem nepríde každý deň a treba ich preto patrične podojiť. Našťastie je medzi nimi aj bratranec nášho sprievodcu Hamadua, Ali, ktorý tu má stánok a Hamadu ho zavolal, aby nám pomohol. V obľahnutí miestnych sa presúvame k bývalému obchodnému domu, ktorý sa zmenil na budovu trhoviska. Cestou nám do nosa udiera nezameniteľný puch rozkladu. Sú to hnijúce hlavy a mŕtvoly rôznych zvierat, hlavne opíc. V rámci miestnej medicíny sú všeliekom na rôzne neduhy a obchodníci ich ponúkajú celé haldy. Popri opičích hlavách prechádzame na poschodie bývalého obchodného domu a vychádzame na balkón. Odtiaľto vidíme virvar tohto úžasného miesta ako na dlani. Dole pod nami sa predierajú autá davom ľudí, trúbia, vyhýbajú sa, do toho behajú motorky a predavači sa prekrikujú s tovarom. Nakupujeme zopár drobností a pokračujeme do domu umelcov. Je to vzletný názov pre dvor, kde majú svoje dielne všetci remeselníci od kožiarov až po zlatníkov. Tu pozorujeme život a kocháme sa rôznymi výplodmi malijských rúk. Vidíme tu hory masiek, haldy ebenových sošiek, miestne odevy, obrazy, kože kráv a v neposlednom rade aj kože miestnych zvierat ako napríklad had, alebo úplne čerstvo stiahnutá koža z krokodíla. Na Grande Marché v skratke nájdete všetko. Pomaly je nám ale trhu už dosť a zahajujeme ústup. Vyzerá to doslova ako bojový manéver v rámci ktorého sa sťahujeme späť k mikrobusu v tesnom obklopení obchodníkov so soškami, náramkami, kožami a neviem ani čím všetkým čo človek nepotrebuje, ale raz možno kúpi. V aute máme konečne pár sekúnd ticha. Ale aj keď je Grand Marché hlučný, špinavý, stiesnený a plný otravných predavačov, tak je to možno práve jeho výhoda. Aj vďaka kombinácii týchto nelichotivých faktorov je to jeden z najpozoruhodnejších trhov aké človek na svete nájde. 

22

00:12

máj

2018

V najväčšej hlinenej stavbe sveta

V najväčšej hlinenej stavbe sveta

V najväčšej hlinenej stavbe sveta Veľká mešita v Djenne je úctyhodná budova. Týči sa 16 metrov nad okolím a jej hlinená fasáda spevnená palmovým drevom vyzerá presne ako z rozprávky. Nie nadarmo je to najslávnejšia budova v Mali, štátny symbol krajiny, a zároveň najväčšia hlinená budova na svete. Každý rok sa tu zbehnú stovky miestnych a spoločne opravujú hlinu, ktorou je mešita omietnutá, aby vôbec držala pohromade. V skratke, je to jedna pamiatka, ktorú v Mali musíte vidieť. Háčik je len, že sa nedá dostať do vnútra. Teda oficiálne nie, ale nám sa to podarilo. Poďakovať musím nášmu miestnemu sprievodcovi Hamadovi, ktorý je rodákom z mesta a pozná sa s imámom mešity. Hamadu je pravoverný moslim a zároveň zúrivý zástanca turizmu, ktorý je presvedčený, že práve zahraničné návštevy môžu jeho krajine najviac pomôcť. Preto ani minútu neváha a už pred príchodom do mesta volá imámovi a dohaduje nám možnosť nahliadnuť do posvätného miesta malijských moslimov. Už pred vstupom do mešity nás preto čaká vysoký pán v miestnom kroji. Je to syn imáma, ktorý nás po mešite prevedie a dozrie, aby sme si celú stavbu mohli nerušene prejsť a nafotiť. Mešita vo vnútri pôsobí zvláštne exoticko-mysticky, celý priestor jej hlavnej siene je rozdelený na malé časti stovkou mohutných hlinených stĺpov. V ich tieni sedia alebo ležia veriaci, ktorí sa modlia - práve je ramadán a tí najvernejší trávia v mešite celé dni a nahlas čítajú korán a hadid. Ukazujeme si mihrab orientovaný k Mekke, kde vedie imám piatočné modlitby, ale aj zadnú časť určenú výhradne pre ženy. Na záver nás berie Hamadu aj na strechu mešity, aby sme sa mohli pokochať jej troma malými minaretmi zdobenými pštrosími vajcami, ale aj vyhliadkou na celé hlinené mesto Djenne, ktoré nám leží pod nohami. Z mešity odchádzame za spevov muezína, ktorý vyzýva veriacich na popoludňajšiu modlitbu. Mešita Djenne je krásna a úchvatná z vonka, ale je úžasné keď si ju človek môže prejsť aj z vnútra. Je jedno pokiaľ ste videli stovky mešít, ale táto matka sudánskych mešít má v sebe niečo ťažko opísateľné. A aj preto som rád, že mávame miestnych partnerov ako Hamada, ktorí sú aktívni a ústretoví a pomáhajú nám dostať sa práve k zážitkom, ktoré človek nenájde na každom kroku. 

20

14:23

máj

2018

Unikátna návšteva unikátneho kmeňa

Unikátna návšteva unikátneho kmeňa

Unikátna návšteva unikátneho kmeňa Či ste priaznivcom prírody alebo kultúry, toto osloví každého! Predstavte si mohutný, 150 kilometrov dlhý, pieskovcový útes týčiaci sa 500 metrov nad piesočné planiny posiate baobabmi. Do jeho tieňa umiestnite africký kmeň s osobitými zvyklosťami, animistickým folklórom a preslávenými maskovými tancami. Máte? Toto je krajina Dogonov, tradičného kmeňa žijúceho v strednom Mali. Mohla by byť najväčšou turistickou atrakciou svetového formátu, ale to by nesmela byť v Mali, v zabudnutej krajine na Západe Afriky zmietanej občianskymi nepokojmi. My sme ale Dogonov navštívili a neurobili sme tak prvý raz. Podobne ako v minulosti, aj tentoraz sme tu boli jediní. Aj po rokoch sme tu našli tú pravú autenticitu, ktorú mnohí hľadajú, ale ťažko nájdu v konvenčných pamiatkach. Čakala nás panenská príroda v ich domovine – útesu Bandiagara, živá tradičná kultúra, ktorá stále funguje medzi ľuďmi, ako je príjemná pohostinnosť, ktorá v mnohých turistických krajinách už chýba. Navštívili sme starešinov Dogonov, zvaných Hogon, ktorí požehnali našu cestu a naše rodiny. Obdivovali sme ich unikátnu architektúru, mužské a ženské oddelené sýpky, ale aj rokovacie miestnosti pre mužov toguna, kam ženy nesmú vstúpiť. Prespali sme u Alyho v miestnom penzióne a opiekli sme kozu s jeho bratom. A nakoniec sme sa pokochali ukážkou najtradičnejších dogonských tancov v maskách ako kanaga alebo sirige pod vedením staršinu lovcov Leona. V skratke sme u Dogonov strávili dva krásne dni počas ktorých sme dokonale zabudli, že existuje nejaký vonkajší svet. Dnes sme už v Mopti a naše Západoafrické dobrodružstvo pokračuje smerom k najväčšej hlinenej mešite planéty- do Djenné. 

17

00:34

máj

2018

Bubo sa vracia do Mali

Bubo sa vracia do Mali

Bubo sa vracia do Mali „Čisté béžové uniformy zmiznú a začína sa nárazníkové pásmo, kde by sme bez nášho vozidla neprešli. Sudy a medzi nimi kamene pospájané šnúrou. Vľavo hlinená búda. Nad tým zdrap látky, vyblednutá vlajka Mali.“ Týmito vetami sme donedávna popisovali prechod hranice Burkina Faso a Mali. Obe krajiny sú málo navštevované a ani my sme tu neboli tri roky. Za ten čas sa toho veľa zmenilo a my budeme musieť náš opis zmeniť. Vláda Mali sa zjavne zmobilizovala a vybudovala veľmi slušnú cestu, ktorá nadväzuje na slušnú cestu na strane Burkiny. Politická situácia je stále turbulentná a o tom svedčí aj to, že pohraničná búdka je až 25 kilometrov od hraníc. Tú starú naľavo sme videli už len rozstrieľanú a opustenú. To už ale tiež je minulosť. Dnes je na hranici pokoj, ale bezpečnostné opatrenia trvajú. Politická situácia v tejto krajine, ktorej severná časť je už siedmy rok na pokraji občianskej vojny stále nie je najstabilnejšia. „Toho sa ale vy nemusíte obávať, kým nie ste Francúzi, tých veľa ľudí nemá rado“ ubezpečuje nás miestny sprievodca Hamadu „My v Mali vieme ako sa správať k turistom a vždy ich radi vidíme“ dodáva. A je to vidieť, na každom kroku sú k nám miestni neuveriteľne milí, nadšene mávajú a za pár drobných radi zapózujú na niekoľko fotiek. Niet sa ale momentálne veľmi čo čudovať, turistov tu je minimum a rozhodne nemôžeme tvrdiť že by miestnym liezli na nervy. Skôr naopak, chýbajú im. Pred desiatimi rokmi mnohí robili v turizme a teraz sa musia činiť inak. Nie je to prekvapivé. Hraničným priechodom kade sme vstúpili do krajiny za mesiac máj prešli okrem nás 4 turisti, z toho dvaja boli so susednej Ghany a len dvaja Európania. Krajina je ale zatiaľ veľmi príjemná a prudko exotická. Míňame stáda kôz, hlinené domčeky a baobaby. Dnes prespávame v Bandiagare, v najlepšom hoteli, vlastne v jedinom, čo ešte prežil. A zajtra ráno nás čaká prvý z vrcholov našej výpravy – návšteva bájneho kmeňa Dogonov. Držte nám palce, aby sa darilo v love zážitkov a tešte sa na ďalšie správy z nášho Západoafrického dobrodružstva, z Mali a neskôr Senegalu! 

13

11:56

nov

2015

Ebola tour 24

Ebola tour 24

Ebola tour 24 Moisse, Giree a Yusuf spia na hranici medzi Pobrežím Slonoviny a Mali. My by sme mali o 2 hodiny ísť na letisko. Poletí to? V Afrike sa mi často stáva, že lietadlá neletia. O kvalite lietadiel pomlčím. Príde Moisse do Conacry? Nevykašle sa na to? Keď si to spočíta, neoplatí sa to nikomu. A určite bude chcieť peniaze navyše, najazdí navyše asi 4000 km po cestách, kde je priemerná rýchlosť 35 km/ h.Byť niekde prvý. Prejsť cestu po prvý raz je vždy náročné. Extrémne náročné. No práve takéto výskumné cesty nás zoceľujú. Je to ako automobilové preteky. V extrémnych podmienkach človek príde na extrémne riešenia. Musí. A tak urobí čosi, čo by sa inak nestalo. Hovorí sa, že divadelní herci sú lepší než tí televízni, kde môžete svoju pasáž viackrát bez väčších problémov zopakovať. V divadle idete naostro. Tak ako my teraz. Žiadna zábezpeka, polená nielen pod nohami, ale padajú na vás zo všetkých strán, ledva sa im uhýbame, sem tam nás trafia. A musíme vstať a ísť ďalej. Človek si tiež váži veci, ktoré inak berie ako bežné.Je ráno v Hoteli Grand, osprchoval som sa, pozriem si nové správy, chytím mobil a dostanem strašnú pecku. Doriti, veď viem že mobil môžem chytiť až ak som v šľapkách = odizolovaný. V tejto časti Afriky si musíte dávať pozor na každú jednu činnosť. Mnoho vecí je inak. Môže to byť drahé a okrem peňazí vás to môže stáť ešte oveľa viac.

12

19:12

nov

2015

Ebola tour 21

Ebola tour 21

Ebola tour 21 Toto heslo bolo na billboardoch Charlesa Taylora, keď kandidoval za prezidenta Libérie. „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť." Získal  jednoznačnú väčšinu.Ráno sme vstávali o 5:00, rozlúčili sme sa s tým, že ideme do Libérie a ešte za rannej hmly vyrazili smerom k hraniciam. Z Manu do Danane sa cesta riadne zhoršila, no je tu asfalt. Problém ale zostáva, dier je tu ako v ementále a ide to teda pomaly. Krásne svitá, nad palmami lietajú kŕdle obrovských vtákov. Prechádzame cez množstvo policajných kontrol. „Kam idete?“ pýtajú sa. „Do Libérie," odpovedáme. Vždy nás pustia. Cesta do Libérie síce nie je na mape, ale existuje, a je to hlavná cesta, ktorou sa do Libérie chodí. V Danane sa naraňajkujeme a ja idem fotiť. Už sú tu Libérijci a iba tak - medzi rečou na mňa vybafnú: „Hranica je zatvorená."  Bežím za našimi troma sprievodcami. „Čo vy na to?" „Nie, nie, veď nie je teraz vojna, nie sú voľby, niet dôvodu. To zrejme myslia obdobie, kedy bola ebola. Teraz je otvorené. Určite. Už sa toľko netráp, je to v pohode." Nasadneme do autobusu a vyrazíme. Po dvoch kilometroch stojíme. Na hranicu je to 30 km, no toto je posledná policajná stanica. „Hranica je zatvorená."Otáčam sa na našich sprievodcov: „Pred 10 minútami ste mi tvrdili, že všetko je ok!" „Nikdy som ti to netvrdil. Ľubo ty si chcel ísť do krajín s ebolou." „Ale Moisse, ebola už nie je. Ty si s trasou súhlasil a preveril vstupy. Inak aj my sme to preverovali a všetko bolo ok!“Prídeme k šéfovi danej policajnej stanice " Šéf, my máme víza do Libérie. V Libérii nie je ebola už 7 mesiacov. Neexistuje žiaden logický dôvod nepustiť nás"Policajný šéf odpovie: „Ty si povedal čo si chcel, teraz hovorím ja. Hranice sú zatvorené medzi Libériou aj medzi Guineou. Nedá sa prejsť. Máš oficiálny papier, že ebola nie je?"„ Veď to je známy fakt," ukazujem správu WHO, ktorú mám stiahnutú v tablete. Libéria nemá ebolu už mesiace. „Hranica je zatvorená," znie reakcia. No volá šéfovi komisariátu v meste a tak sa tam vydáme.Na komisára čakáme viac než hodinu. „Do prdele Moisse, aký máš teraz návrh?" „No Ľubo, navrhujem vrátiť sa do Bamako, Mali je aj tak krajšie a urobiť okruh tam, to sa každému bude páčiť... V Bamaku sme za 3 dni." „No to nemyslíš vážne. Je to totálny nezmysel." Čo však môžem čakať od človeka, ktorý mi keď som chcel dnes na raňajky kávu, dal do horúcej vody sáčok s čajom a do toho mi nasypal Nescafé. Vôbec neviem prečo to urobil. Chcel mi dobre, to najlepšie. No ten grc sa nedal piť.Keď príde komisár, prijme nás, oxeroxuje si môj pas, pýta si povolenie, že BUBO môže robiť zájazdy po Afrike a všetky povolenia na autobus. Všetko aj dostáva. „Pane, my sa chceme dostať do Conacry a máme jedinú šancu pokračovať v ceste. Keby sme išli späť do Mali, po prvé nemáme víza, ale cesta okolo trvá minimálne 5 dní a to by sme iba išli. Plus by sme vynechali Libériu a Sierra Leone. Prosím, pustite nás von. My sa už do Pobrežia Slonoviny nevrátime, takže nemôžeme doviesť žiadnu chorobu. Volal som konzulovi Libérie a on prisľúbil, že do krajiny nás pustia." Dávam mu telefónne číslo libérijského konzula.Komisár mi ukáže pas. „Vidíš, tu máš vstupnú pečiatku do našej krajiny. A musíš mať výstupnú. Je pravda, že hranice Libérie sú otvorené, ale naše sú zatvorené. Náš nový prezident sa tak rozhodol. O 3 mesiace sa o tom bude jednať s prezidentom Libérie. Dovtedy ostanú hranice zatvorené."Ach jaj. Viem, že táto cesta je nevyspytateľná, že sa hocičo môže stať, no prečo tak skoro? BUBO Base Camp pracuje perfektne, objednajú nám všetkým letenky z Abidjanu do Monrovie. Letí sa na obed o 2 dni a to by sme mali v pohode stihnúť. Po zemi sa ísť nemôže, ale preletieť možné je. Jedna hranica (Pobrežia Slonoviny) je zatvorená, druhej krajiny (Libérie) o 5 km ďalej je však otvorená. Kocúrkovo.Moisse, ty pôjdeš 5 dní do Conacry. Ja sa vrátim po vlastnej osi do Abidjanu a preletím do Monrovie a po vlastnej osi dôjdem o 5 dní zo Sierra Leone do Conacry. Stretneme sa v reštaurácii u Obamu, tu obaja dobre poznáme. „Ja vás hodím do Abidjanu," kontuje Moisse. „Si normálny? Veď potom nestihneš byť do 5 dní v Conacry!" Prídem k autobusu a Tomáš mi volá, že letenky máme vystavené! Super.V tej chvíli prichádza chlapík v rozhodcovskom tričku, je to Libérijčan. „Prepašujem Vás do Guiney!" hovorí.„Pôjdeme hore do Touba a odtiaľ tajnou cestou obídeme pohraničníkov Pobrežia Slonoviny, dostanem Vás do Guiney. Odtiaľ sa v pohode do Libérie dostanete, hranice sú otvorené."No do prdele. To som teda ešte nezažil. V Afrike som sa 2x dostal do krajiny bez víz, do Toga aj do "malého" Konga. No toto je silná káva. Aby to nebol grc s čajom. Niekde nás prepadnú. Chytia nás a ... do Guiney máme single víza. Je toho veľa proti, hlavne zdravý rozum.No sme taká partia, priemerná scestovanosť partie je 134,8 krajiny. Ideme do toho!Sms - ky mi neprechádzajú už teraz. Volal som do Base Campu, aby zrušili letenky a iba ich rezervovali späť. Budem zrejme volať z lokálneho čísla, ak vôbec. Neviem čo bude najbližšie dni.Vyrážame, na obed si dávame tie malinké banániky. Za 1€ ich kupujeme 40 kúskov. Cestou nás zastavujú policajti. Nastáva strašná hádka. Po prvý raz na našej ceste. „Otáčajú nás," hovorí Igor. No pohneme sa ďalej. To iba policajt chcel úplatok, chcel nás okradnúť a ja som mu povedal, že nás má chrániť a nebrať úplatky. Do Touba je to ešte 60 km, začína pršať. Keď bude tá lesná cesta mokrá, neprejdeme. Poznám tento autobus, je to terénny nezmar, ale červená klzká lepkavá hlina ho vždy stiahne do priekopy. To som už párkrát zažil. No ideme ďalej. Veľké dobrodružstvo začína!A už aj skončilo. Sú 2 hodiny ráno a ja spím na zemi v hoteli Les Cascades. Už nemali dvojku a Moisse mi dal nafukovačku, z ktorej sa vykľul starý spacák. Ten som si na kamennú dlážku hodil pod seba. Svoje veci sme naviazali na motorky a išli nás prepašovať do Guiney. Bojoval za nás aj náčelník. No proti predpisu je každý bezmocný. Celučičký deň sme zabili putovaním po červenej hline z prechodu na prechod. Vstávame o 5 a pol hodiny a ideme na autobusovú stanicu. Verím, že autobus do Abidjanu pôjde. S Moissem, Yusufom a Girem sa rozlúčime a ďalej putujeme sami. Oni musia ísť späť do Bamako. Do hotela sme prišli o druhej ráno a odchádzame o šiestej a tak sme si dali budíček na 5:45. Silu potrebujeme a spánok je základ. No o 4.40 má zobudí prvý muezín, huláka tu za totálnej tmy a o 5 minút búcha na dvere recepčný. Budíček. Och, veď sme ti vysvetľovali, že sa chceme vyspať. Afriky mám dnes opäť dosť. Musím trošku zrelaxovať... No niet kedy.

12

08:42

nov

2015

Ebola tour 5

Ebola tour 5

Ebola tour 5 „Ľubo, kedy chceš vyraziť?" Pýtajú sa ma v hoteli moji partneri. Však vy povedzte, odpovedám. Nie, nie Ľubo, povedz ty. Sú tri hodiny ráno, posledné tri týždne som spal minimálne a robil nový katalóg, nový web, doťahoval novú expedíciu s názvom ďalších 25 rokov BUBO. „O desiatej" navrhujem. Konečne sa trošku vyspím, petit déjeuner, obehnem trh, nadýcham sa milovanej Afriky. „Banky otvárajú o 8:00" je odpoveď.„Tak sa tu stretneme 8:00" záverujem dohovor.„O 7:30 musíme odísť, aby sme tam o 8:00 boli."Takže som si vybral a čakajú ma nádherné 4 hodinky spánku.Ráno si pri bazéne hotela dávam francúzske raňajky. Croissant a teplá voda, do ktorej sypem sáčok s názvom Nescafé 2 in 1. Je to luxusný hotel v hlavnom meste, hmm. Za toto si zaslúžili Francúzi prehrať.No kým som dohodol podrobnosti, vymenili sme peniaze v dobrom kurze, zaplatili za náš mikrobus, a Bamako opúšťame na obed. Ja sa už vrátim do busu a Moisse stále prepočítava u vekslákov peniaze v zmenárni a delí si ich do jednotlivch obálok."Kde je Moisse?" pýta sa jeho bratranec Giree. „Zabil som ho..." Odpovedám s kamennou tvárou.No Moisse už kráča za mnou, vyjde hore po schodíkoch a bratranec mu povie, čo som práve povedal. Moisse sa začne strašne rehotať a po ňom aj všetci ostatní. Prelomilo sa to napätie, ktoré je medzi nami mesiace. Mesiace odo mňa dranká peniaze a ja mu ich mesiace odmietam poslať. 10x zrušil cestu a 10x sme pokračovali v konverzácii, písali si, volali si, písali zmluvy.Teraz mám u seba viac než 10 tisíc eur v hotovosti a za to vás tu zabijú aj 10x. V Base Campe BUBO vedia, že keď sa dnes neozvem, čosi sa deje. Poslal som iba časť peňazí, aby sa začali vybavovať povolenia na dopravu. No ostatné som neposlal. Všetci vedeli, že u seba peniaze nemám, že ideme do Western Union a tam ich vyberiem. Do Afriky posielam peniaze iba takto. Účty sa tu nepoužívajú. O tom, že mám hotovosť nevedia. V Afrike je cash nebezpečný.Tu v Afrike sa mi opakovane stalo, že šofér dostal večer peniaze aby natankoval a hneď ráno sme mohli vyraziť. No keď mal peniaze, išiel do mesta na pumpu a cestou sa mu to rozležalo, zabudol vlastne, prečo do mesta išiel a poriadne to tam roztočil. Má veľké auto a guču peňazí a dnes večer je king. Ráno bol šofér ešte pripitý, bez peňazí a auto s prázdnou nádržou.V Afrike je nakoniec všetko o vzťahoch. Postupne si na každý región vytváram kamarátstva, ľudí, čo to aspoň ako tak poznajú. No tieto cesty čo chodím, nikdy nikto neprešiel. Turisti aj kedysi chodili relatívne úzky vyjazdenú trasu, z ktorej sa neodchyľovali. Tieto trasy sa medzi sebou nespájali. Nikto to nerobil. Dlhodobo zúfalá politická situácia a podnebie, kde monzún zničí infraštruktúru za rok, spôsobili ešte zúženie "turistických trás" . Situácia sa tu mení doslova každý týždeň. Nikto nič nevie. Nič neplatí. Všetko sa "vie" z počutia. Európske bedekre, to je čistá hlúposť. Respektíve sa držia hlavných a teda nudných trás. Obrovské časti krajín sú nepopísané. Napríklad väčšina Pobrežia Slonoviny nemá ani riadok. Prechody medzi krajinami sú popísané šalamúnsky. Na druhej strane bedekre majú ťažkú situáciu. Veď v Afrike naozaj nič definitívne neplatí a život sa žije dnes. Včera to platilo? To nikoho nezaujíma.Moisse sa zastavuje nakúpiť. Zastavujeme na periférii Bamaka na trhu. Stánky s mäsom. Grilujú ho tu. To mäso tam v tom ukrutnom teple visí najmenej od rána a je plné múch, no ja vidím v Moisseho očiach strašnú chuť. Dnes dostal peniaze a dnes bude mať mäso. Mäso v novinovom papieri potom rozloží vpredu v aute a všetkých ponúkne. A všetci s gráciou a pomaličky vkladajú do úst nasekané kúsky a vychutnávajú si ich veľmi spôsobne a pomaly. Ochutnám jeden a je veľmi dobrý, baranina... Beriem to ako očkovanie. Toto je moja prirodzená vakcinácia, vytváranie si protilátok. No hlavne im to nechcem jesť, ja som prežratý Európan.

12

01:18

nov

2015

Ebola tour 4

Ebola tour 4

Ebola tour 4 Let v business class je príjemný, aj keď počas neho nenalievajú alkohol. Mal som dosť v Istanbule a mohol by som si naliať single malt, ktorú som si kúpil v duty free shope. Ale načo? Zas tak zle na tom ešte nie som. Turecký čaj, paradajkový džús a doma robené limonády, ktoré sú fakt chutné. Dám si dokonca ayran.Pod nami tma, Sahara a nekonečná pustatina bez mráčika. Let je bezproblémový, lietadlo ako keby stálo na zemi, necítime žiaden pohyb, nič. Keď pilot zahlási, že pristávame vo Ouagadougou, príde mi to až ľúto. Stále je však tma a potom sa pod nami objavia svetielka, ako keď v noci vidíte roj svätojánskych mušiek. Svetielka roztrúsené sem a tam.Burkinu mám rád, týchto čestných ľudí- Burkinabé. Podobne, ako mám rád Che Guevaru (aj keď je to dnes na Slovensku veľmi nepopulárne vysloviť takéto niečo). Mám rád Thomasa Sankaru, ktorého prezývajú africký Che.Pred chvíľou tu bol vojenský prevrat. Ešte je to čerstvé. Za prevratom je dnešný „brat" Sankaru, ktorý bol následne dlhoročným  prezidentom krajiny. Blaise Compaoré vyrastal  s Thomasom a Thomasov otec, lekár z kmeňa Fulani, zaplatil Blaisovi školy a nechal oboch chlapcov vyštudovať vojenskú akadémiu. Blaise bol z iného kmeňa, chudobný vojak ako aj jeho otec. Blaise Thomasa zabil. A teraz žije striedavo v Pobreží Slonoviny a v Maroku. Nepredstaviteľné vplyvný boháč. „Demokraticky" vládol 27 rokov. My – západniari - sme ho teda mali radi a hlavne sme nemali radi čestného Sankaru. Takže je to demokrat podporovaný Francúzskom. Nevadí, že pomáhal Charlesovi Taylorovi - mäsiarovi z Libérie. Blaise je aj za posledným vojenským prevratom, ktorý sa uskutočnil teraz v polovici septembra. Tak si iba predstavte, ako sa v Afrike plánujú cesty. Vždy to mám v hlave. Ukľudní sa situácia do mesiaca? V Burkine je to už mesiac OK a pôvodný prezident sa vrátil na svoje miesto. Všetko je v najlepšom poriadku...Keď toto píšem, som opäť asi 100 km od hraníc s bývalou Hornou Voltou. Zastali sme pod mangovníkom na kraji cesty a Yusuf, môj šofér, kontroluje gumy. To je v Afrike znamenie že je prúser, veci sa kontrolujú až keď je naozaj zle...

11

18:52

nov

2015

Ebola tour 3

Ebola tour 3

Ebola tour 3 29.október- letím na Deň vzniku samostatného Československého štátu„Kávu vám idem pripraviť pane,“ ukloní sa Aylin, letuška Turkish Airlines. O chvíľu ju prinesie,  napenenú. „Dala som vám k tomu lokum s nasekanými ďatľami, pistáciami a píniovými orieškami. Sú namáčané vo vode z ruží. Tak sa pije káva u nás," usmieva sa hanblivo.Eray je kuchár, chodí v bielom úbore a bielej kuchárskej čiapke a vysvetľuje mi, ako mi gratinoval zemiačiky. „Si z Bratislavy? Pekné mesto." Eray u nás bol a je nadšený. Jedlo je bomba. Krevetový šalát, humus, šampanské a cognac.Expedície sú to najlepšie, čo môžete pri cestovaní zažiť. Cestovanie je o spoznávaní neznámeho, o zážitkoch, nie primárne o vylihovaní v luxusnom hoteli. No takto to prestriedať, to je absolútny vrchol. Z business triedy do džungle, po týždni v púšti oddych v hoteli Grand, kde spávali cestovatelia už pred 75 rokmi. No dosť filozofovania, ochutnávam Kavaklidere, čo je úžasné červené víno z Anatólie, priamo z nádhernej Kapadócie. Sem BUBO realizovalo svoj zájazd už v roku 1994 a toto vínko sme aj ochutnali. Vtedy o tureckom víne nikto netušil a zrejme ani dnes. No presadí sa, uvidíte. Turci systematicky obnovujú svoje postavenie z minulosti a robia to dobre. Dôkazom sú aj silné aerolinky, ktoré boli opakovane vyhlásené za najlepšie európske aerolínie. Aj keď Turci v Európe nie sú.Včera som pri SNM zažil oslavu vzniku Československa a poctu tatíčkovi Masarykovi. Dnes je na hlavnej stránke všetkých tureckých novín tatíček Turecka, Mustafa Kemal Ataturk. Vždy, keď podáva letuška či pilot hlásenie, poprajú nám príjemný Deň Turecka. Celé lietadlo tlieska. U nás je na oslave republiky úbohá hŕstka intelektuálov. Tu aj po vyše 90 rokoch oslavujú s nadšením. Národy, ktoré si vážia minulosť, majú budúcnosť. To isté platí s firmami či rodinami.Lounge v Istanbule je obrovská aj pri porovnaní s najväčšími letiskami sveta. Reklama znie „Naša business lounge je väčšia ako mnoho letísk". Jedlo a víno je veľmi slušné. Masáže, biliard, autodráha, kvalitný golfový simulátor. Vyskúšal som všetko. Štrúdľu a marhuľový koláč asi do Istanbulu doniesli janičiari, sú vynikajúce, ako od babičky. Meze, je niečo, na čo my v Európe nemáme. Nemáme už také suroviny. Predjedlá a šaláty s geniálnym jogurtom, rajčinami, baklažánom, olivami, ktoré majú chuť a sú jednoducho božské. Zdá sa mi, že toto prekonáva Grécko a v niečom aj talianske antipasty, no tie sú predsa len sofistikovanejšie. Piano tu hrá samo, neviem ako to naprogramovali, no vystihuje to neosobnú atmosféru lounge. Príliš veľké. Môj let TK 549 do Ouagadougou odlieta o hodinku.

11

18:47

nov

2015

Ebola tour 2

Ebola tour 2

Ebola tour 2 Sedím na raňajkách v jednom z najlepších hotelov Akkry a čakám na chlapcov Bubákov, ktorí dnes do hlavného mesta Ghany doletia. Počúvam príboj, slaný vzduch sa mieša so sladkosťou čerstvého ananásu. Okolo mňa čierni nastajlovaní biznizmeni, ktorí, musím uznať, vedia nosiť obleky lepšie než my bieli. Okolo prejde šesťdesiatnik s mladučkým akanským dievčaťom štíhlym ako antilopa, s ohromnou čiernou kučeravou hrivou. Obaja vyzerajú spokojní.Už som v Afrike týždeň, denne makám od 6:00 do noci, spal som dvakrát priamo na hranici v strašných dierach, strávil na colniciach hodiny, ba dní. A to je iba začiatok. Mojou úlohou bolo doviezť auto a to som aj urobil. Už dolaďujem posledné veci a dnes mám oddychový deň. Nabíjam, periem, jem krevety, pijem Club. Kontrolujem dokumenty, ešte raz revidujem trasu a píšem vám.Na tejto ceste prejdeme 11 krajín, všade potrebujeme víza, často ťažko vybaviteľné víza (dokonca až nevybaviteľné, konkrétne Guinea-Bissau). Tu chcem veľmi poďakovať Johnymu z BUBO, ktorý vskutku zamakal. Bol to risk, ale zvládol to.  K tomu hrá Eneida Marta svoju tiahlu Mindjer Dôce Mel, počujem bubnovanie na kalabáši naplnenom vodou, „gitarové" sóla na kore a šušľavú portugalčinu. Žena sladká ako med... O Guinea-Bissau (odkiaľ Marta pochádza) sa bojím na našej ceste najviac. Nepočul som ešte o žiadnom Slovákovi, ktorý by tu bol. Čakám problémy, veľa problémov, ktoré teraz nevieme predvídať ani popísať. Od prasknutých pneumatík, po nepriechodné cesty, otrasnú byrokraciu, políciu, vojsko, únavu. Dusno, málo času, smradľavé ponožky, hrozná káva, ukrutný nedostatok akýchkoľvek informácií a ak aj dostatok, tak množstvo zavádzajúcich. Frustrácia z fyzického a psychického vyčerpania. Nakoniec pôjde o to, či to spolu ako partia zvládneme. Či sa v ťažkých situáciách dokážeme odosobniť od vlastných záujmov a pomôžeme svojmu tímu. Nikto z nás by túto cestu sám nedokázal prejsť, to sa nedá a už vôbec nie za tak krátky čas s tak nadupaným programom. Ide o to, či dokážeme byť súdržným kmeňom, ktorý je spolu vždy v dobrom aj v zlom. Uvidíme... Každopádne, čaká nás ďalšia úžasná cesta z proveniencie BUBO.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu