Fórum

20 príspevkov

10

09:25

okt

2019

Gruzínske vínko a čača Viac o krajine

Gruzínske vínko a čača

Na území Gruzínska sa víno pije už tisícky rokov. Zaujímavé je, že metóda výroby sa de facto vôbec nezmenila. Podobne ako v ranných pokusoch sa bobuľky hrozná rozmačkávajú aj so šupkami, kôstkami aj so stonkami. Vďaka tomu sa do vína uvoľní viac aróm a chutí. Klasické tradičné gruzínske biele vína preto majú oranžový až hnedo-jantárový odtieň. Táto hmota následne kvasí vo veľkých podzemných hlinených nádobách nazývané Kvevri. Tieto vína sú absolútne prírodné. Nepridáva sa do nich žiaden cukor ani kvasinky či síra. Ich chuť je úplne iná, než na aké sme zvyknutí. Po prvom kvasení sa kvevra vyčistí, a z toho zbytku sa páli čača - tvrdý alkohol nezriedka obsahuje až 50-60%, ktorý je zriedka dostať aj v potravinách. Veľkej obľube sa teší hlavne vo vidieckych oblastiach. Komu takto vyrábané vínko nebude chutiť, tak od 19.storočia sa v Gruzínsku produkujú vínka aj v „európskom štýle“. S BUBO ochutnáte nielen všetky najprestížnejšie značky gruzínskeho „Toskánska“, ale budete mať príležitosť ich aj porovnať s arménskou produkciou vo vinárskom regióne Areni. Nazdravie :)

10

09:22

okt

2019

Zlodej David Garedja Viac o krajine

Zlodej David Garedja

Každý kto chcel vstúpiť do kláštora Davida Garedju, musel splniť niekoľko úloh. Tá základná znela: „Tu máš sekeru, vyhĺb si svoju jaskyňu (svoj príbytok), a ak tam prežiješ dva roky osamote, staneš sa plnohodnotným členom. Práve stojíme pred jaskyňou, kde bol pravdepodobne pochovaný samotný David Garedja. Na jeho hrobe je ornament kameňa. My vieme prečo. Raz sa David rozhodol, že navštívi svätú zem, konkrétne Jeruzalem. Zdalo sa mu krásne sa ísť pomodliť na presne tie isté miesta, kde chodieval Ježiš. Ale pred bránami mesta ho prepadli pochybnosti, že nie je hoden chodiť po Ježišových stopách. A tak sa pomodlil iba pred hradbami, vzal si zo zeme tri kamene a pobral sa domov. V tú noc sa jeruzalemskému biskupovi prisnil v sne anjel, ktorý mu oznámil, že svätec z Kaukazu vzal z Jeruzalema všetko duchovno. A tak nastalo Davidovo prenasledovanie. Dolapili ho, biskup vedel, že zmizlo duchovno, ale nevedel, ako to vyzerá, a tak Davida vyzval, aby vrátil, čo vzal. David vrátil len dva kamene a ten tretí si vzal so sebou. Niektorí, dokonca aj miestni sprievodcovia si myslia, že originálny kameň je stále v kláštore, ale my vieme, že ten skutočný a pravý kameň je umiestnený za ikonostasom v oltári, v Katedrále Najsvätejšej Trojice v Tbilisi. Gruzínci preto veria, že tretina duchovna z Jeruzalema je uložená práve v Gruzínsku. A preto vraj keď navštívite Gruzínsko 3x, ráta sa to akoby to bola jedna návšteva Jeruzalema.

10

09:18

okt

2019

Svätý David Garedja Viac o krajine

Svätý David Garedja

V 6.storočí prišlo 13 asýrskych mníchov z oblasti Blízkeho východu, aby šírili kresťanstvo naprieč celým Kaukazom. Zakladali nové kláštory, stavali nové kostoly, dokonca vznikol maliarsky smer inšpirovaný ich maľbami fresiek na múry chrámov. Jedným z mníchov bol aj David Garedja. Úspešne šíril kresťanstvo a medzi ľuďmi si postupne budoval rešpekt a úctu. Vždy, keď to bolo v jeho silách, pomohol alebo poradil. Zrazu však prišlo obvinenie od tehotnej ženy, že David je otcom jej dieťaťa. Najprv ho chcel dav kameňovať, ale David ich upokojil. Presvedčil ich, že nech počkajú až do ženinho pôrodu. A vyjadril „proroctvo“ ako dôkaz svojej neviny, že žena porodí kameň. Tak sa aj stalo. Avšak David si uvedomil, že kvôli nemu vlastne skamenelo dieťa, a tak hľadal pokoru a pokoj v duši v nehostinnej časti krajiny. Práve tu v „skoro púšti“ na hraniciach dnešného Azerbajdžanu a Gruzínska. Tu sa modlil, tu meditoval, tu žil. Nemal čo piť, ale modlitby boli vypočuté. Zrazu vytryskol prameň zo skaly nad jeho príbytkom. Nemal čo jesť, a orol mu hodil rybu k nohám, a pravidelne za ním chodievali jelene, ktoré dojil. Samozrejme okrem stredy a piatkov, kedy sa mal postiť. Týmto skromným a asketickým životom našiel veľa sympatizantov a nasledovníkov. Toto bol počiatok stále fungujúceho kláštoru David Garedja.

10

09:16

okt

2019

Khačapuri Viac o krajine

Khačapuri

Čo je to khačapuri? Gurmánsky zážitok na Kaukaze. Nie však úplne vhodný pre ľudí s diétou. Jedná sa o chlebové cesto so syrovo-tvarohovou náplňou. Je to forma rýchleho občerstvenia v pouličných stánkoch, súčasť menu tých najluxusnejších reštaurácií, ale aj úplne obyčajných kaviarní. Khačapuri sa líši aj regionálne, a nie je khačapuri ako khačapuri. My v BUBO ale vieme, kde je najlepšie :) Moje najobľúbenejšie a zároveň najfotogenickejšie je Khačapuri acharuli. Cesto v tvare loďky, a vnútro plnené syrovo tvarohovou zmesou, a na vrchu polosurové vajce. Správne by ste ho mali konzumovať tak, že odtrhnete cesto na okraji a ním rozmiešate vnútro. Množstvo reštaurácií experimentuje s rôznymi plnkami, a preto už nie je nič nezvyčajné ako špenátová, zeleninová alebo mäsová náplň. Khačapuri Imeruli – tvarohovo syrový koláč, plnka je len vo vnútri. Khačapuri ačma – niečo ako syrovo tvarohové lasagne. Niekoľko vrstiev zapečených nad sebou. Khačapuri penovani – štvorcový tvar, väčšinou chrumkavé lístkové cesto s tvaroho‒syrovou náplňou vo vnútri. Dobrú chuť

10

09:14

okt

2019

Prečo nosíme prstene Viac o krajine

Prečo nosíme prstene

Nachádzame sa na Kaukaze, v dedinke Stepantsminda pod legendárnym Kazbegom. Každý z nás už aspoň raz počul príbeh o Prometeovi. Jedná sa o starogrécky mytologický príbeh o tom, ako mal Prometeus, na Diov príkaz (Zeus), naučiť ľudí uctievať bohov. On súhlasil ale, nech si Zeus vyberie, čo majú obetovať. Na výber mu Prometeus dal umne tukom obalené kosti a mäso zabalené v koži. Zeus si vybral kosti, a tak ľuďom ostalo lepšie mäso. Zeus si uvedomil, že to bol podfuk, a tak ľudí potrestal tým, že im vzal oheň. Ten horel len na Olympe. Prometeus ho ukradol a priniesol ho naspať k ľuďom. Zeus na to prišiel a opäť trestal. Tentokrát zoslal na zem choroby, bolesti a biedu. Prometea dal prikovať ku skale (práve tu na Kazbeg), kde každý deň prilietaval orol, ktorý mu pravidelne žral časť pečienky. Po storočiach ho vyslobodil Diov syn Herakles, ktorý orla šípom zabil. Na znak zmierenia sa s bohom Diom musel Prometeus nosiť prsteň s osadeným kamienkom práve z Kazbegu, aby bol stále aspoň symbolicky prikovaný ku skale. A preto nosíme prstene aj my, ako symbol puta.

05

21:32

júl

2019

Saperavi Viac o krajine

Saperavi

Saperavi Keď sa povie víno, čo vás prvé napadne? Toskánsko, Francúzsko.. ? Skvasený nápoj z bobúľ rôzneho ovocia vrátane hrozna sa popíjal, pravdepodobne, už v Číne niekedy 7000 rokov pred Kristom. Ak však máme na mysli víno, ako nápoj veľmi podobný tomu, ktorý dnes tak radi popíjame po celom svete, tak väčšina historikov zabodne prst niekde na Južný Kaukaz. A rodu verný Gruzínec vás bude presviedčať o tom, že víno pochádza z jeho domoviny. A tak aj my neodoláme a na našom zájazde južným Kaukazom sa necháme zlákať hneď do niekoľkých viníc v bájnom údolí Alazani, ktoré až priveľmi pripomína Toskánsko. A všade nám skloňujú odrodu SAPERAVI. Je to tzv. modrá odroda. Jej víno je sýtočervenej, takmer nepriehľadnej farby, veď „saperavi“ znamená farba alebo farbivo. Víno sa tu vyrába tou najtradičnejšou metódou, ktorú domáci deklarujú na niekoľko tisíc rokov pred Kristom, kedy sa vo veľkých keramických nádobách zvaných kvevri zakopaných do zeme uskladňoval mušt bez pridania žiadnych aditív a, samozrejme, chemikálií. Hrozno sa pekne rozmliaždilo a aj so šupkami a kôstkami sa uložilo do obrovských keramických nádob a tam si pekne bublalo prikryté veľkým kameňom, až kým nebolo pripravené pre konzumáciu druhom homo sapiens sapiens. Alebo saperavi sapiens? :)  

01

21:28

okt

2018

Krásne ráno pod Kazbegom Viac o krajine

Krásne ráno pod Kazbegom

S BUBO opäť raz navštevujeme najznámejšiu horu gruzínskeho Kaukazu. Poobede úspešne prichádzame, počasie nám praje a Kazbeg sa na nás usmieva v plnej kráse. Navštívime kláštor Sameba, zasvätený svätej trojici, a do sýta si vychutnáme scenérie Kaukazských hôr. Následne nás naloží autobus a odchádzame na naše ubytovanie. V okolí Kaukazu tradične bolo ubytovanie vždy jedným z problémov. Chodí sem už dosť turistov, ale lokálna infraštruktúra na nich nie je úplne uspôsobená. Dnes ale máme nový hotel Sno. Nie je situovaný priamo v najznámejšom meste pod horou, ale 6 kilometrov vedľa. Je to hotel, ktorý susedí s miestnym sídlom gruzínskej ortodoxnej cirkvi a vlastní ho priamo patriarchát (najvyšší orgán gruzínskeho kresťanstva). Je celkom nový a mierne gýčový. Do vstupnej haly sa pokojne zmestí aj dvesto ľudí. „Myslím si, že to je pre duchovných, keď tu prespávajú a chcú mať spoločnú modlitbu“ hovorí naša gruzínska sprievodkyňa Gwansa. Hotel je ale na miestne pomery vysoko nadštandardný a užívame si tu pokojnú noc v horskom prostredí. Ráno nás čaká príjemné prekvapenie. Pri odchode sa na nás opäť usmieva slnkom zaliaty Kazbeg. Stačí pár krokov z hotela a v lúčoch ranného slnka vidíme vrchol tohto spiaceho vulkánu v plnej kráse. Posúďte sami podľa fotografie fotenej priamo z pred hotela. Ráno na Kaukaze vie byť krásne! 

30

21:00

jún

2017

Kazbeg - strecha Gruzínska Viac o krajine

Kazbeg - strecha Gruzínska

Kazbeg - strecha Gruzínska Ráno opúšťame šarmantné hlavné mesto Gruzínska Tbilisi a smerujeme na sever. Naším cieľom je dedina Stepantsminda pod najznámejším vrchom Gruzínska, Kazbegom. Cestou robíme niekoľko zástaviek. Najprv navštívime najsvätejšie mesto krajiny Mstketa, kde obdivujeme kostolík Jvari a katedrálu Svetiskhoveli. Vedeli ste, že pod ňou má byť pochovaný plášť Ježiša Krista? Je to čarovné miesto, ale aj tak to nie je hlavný cieľ našej cesty. Cez horské priesmyky legendárnej vojenskej diaľnice sa presúvame ďalej na sever. Túto tepnu medzi Tbilisi a ruským Vladikavkazom dal postaviť ešte v roku 1769 generál Potemkin. Od roku 1783 slúži ako hlavná spojnica medzi Ruskom a Gruzínskom a Kazbeg sa nachádza priamo pri nej. Prechádzame horský prechod Džvari (2379 m.n.m) a vychutnávame si nádherné panorámy Kaukazu. Popoludní sa blížime ku Kazbegu. Táto legendárna hora s výškou 5047 metrov nie je síce najvyššou horou Kaukazu a ani Gruzínska, ale známa nie je pre svoju výšku. Jej hodnota je skôr na poly ľudového folklóru a legiend. Práve tu mal byť pripútaný Prometeus za to, že ľuďom priniesol oheň a každý deň ho mal týrať orol, ktorý mu vytŕhal pečeň. Zároveň je tento štít úžasne fotogenický. Na naše veľké sklamanie ale prší. Z dediny Stepantsminda by sme mali Kazbeg už vidieť, ale všade sú mraky. Dnes by nás mala čakať ešte jazda k známemu kostolíku Sameba, odkiaľ je na túto slávnu horu najkrajší výhľad. Váhame, či si trúfnuť na jazdu zradnou horskou cestou v daždi a ešte s vysokým rizikom, že kopec vôbec neuvidíme. Rozhodnutie je na mne. Rozhodnem sa prijať riziko a vydávame sa na výjazd na predhorie Kazbegu. Moja miestna kolegyňa Sofi hovorí, že je to risk, ale počasie sa vie zmeniť aj za 15 minút. Má s tým skúsenosti a v minulosti sa jej takýto risk vyplatil. Som odhodlaný a verím, že nám bude počasie priať rovnako. Vezieme sa hore príkrou rozbahnenou cestou na terénnych dodávkach a počasie sa mierne vylepšuje. Po 20 minútach jazdy sa mi zdá, že sa Kazbeg začína ukazovať. Nie som si istý, či dobre vidím a neodvážim sa to ani povedať nahlas, aby som to nezakríkol. Keď sa dostaneme nad úroveň lesa do výšky 2180 metrov, tak skoro neveríme vlastným očiam. Otočil sa vietor a ťažké búrkové oblaky odfúkal z pred hory. Obloha sa vyčistila a pre nami stojí masív najslávnejšieho gruzínskeho kopca v plnej kráse. Okolo neho sa vznášajú biele obláčiky, ktoré osvecuje slnko a dotvárajú romantickú atmosféru. Je to pohľad ako z filmu – krásny, ale zároveň plne reálny a mystický. Človek by ho mohol vidieť nespočetne krát a zvládol by sa dívať celé hodiny. Zároveň vďaka dažďu je okolo nás minimum turistov a zážitok je o to osobnejší. Risk sa nám v tomto prípade vyplatil. Stratiť sme nemali čo, iba ak by sme si museli vyčítať, že sme výstup ani neskúsili. A tak sme si i napriek počiatočnej nepriazni počasia vychutnali Kazbeg v plnej kráse a bez bežných davov. 

29

20:18

jún

2017

Ochutnávka vín v gruzínskom Toskánsku Viac o krajine

Ochutnávka vín v gruzínskom Toskánsku

Ochutnávka vín v gruzínskom Toskánsku Kakheti, Tento región východného Gruzínska oplýva krásou a atmosférou, ktoré mu právom prisúdili titul gruzínske Toskánsko. Dá sa v ňom stráviť krásny deň potulkami po zelených pahorkoch, návštevami starobylých kostolov a ochutnávkou miestnych vín. Je to až neuveriteľný relax, ktorý by človek v tejto Kaukazskej krajine neočakával, a ak nevie kde hľadať, tak by ho ani nenašiel. Ráno vyrážame z príjemného hotela Boutique Kabadoni na potulky po tomto fotogenickom kraji. Hneď dopoludnia nás čaká jedna z miestnych najprominentnejších viníc - Khareba. V komplexe podzemných tunelov, ktorý meria až osem kilometrov, sa ukrývajú desiatky tisíc vinných fliaš. Usmievavá somelierka Anna nás sprevádza tunelmi a rozpráva nám o technike výroby gruzínskeho vína. Tá je odlišná od postupov, ktoré poznáme v Európe. Niet sa ani čo diviť, práve Gruzínci dali svetovej kultúre tento lahodný mok a tak ich technika, ktorá je doložená archeologickými nálezmi z pred 6000 rokov, musí byť iná ako naše nové metódy. Hrozno fermentujú aj s kôstkami, šupkami a stonkami v hlinených nádobách zvaný kvevri, a až potom je výsledné mladé víno prelievané do sudov, kde dozrieva. Preto má Gruzínske víno inú chuť a farbu, a zároveň je vždy suché, lebo fermentačný proces nevedia vinári ovplyvniť a zásadne sa nepridáva cukor. Na ochutnávke máme vína vyrobené európskym aj gruzínskym postupom a pri prvom kontakte okamžite cítime rozdiel. I napriek tomu, že s gruzínskym vínom mám skúsenosti, vždy ma prekvapí surovšia chuť a hlavne nádherná jantárová farba gruzínskych vín. Po vinárstve Khareba nás očakávajú chrámy, ktorými sa Gruzínsko právom hrdí. Navštevujeme kláštorný komplex Gremi, bývalé hlavné mesto Kakhetského kráľovstva a katedrálu Alaverdi, druhý najväčší svätostánok v krajine. Na záver dňa sa ale vraciame k vínu a prichádzame do vinárstva Schuchsmann. Je to najväčšia produkcia vína gruzínskou metódou v celej krajine. Máme možnosť pozrieť si výrobný proces a prehliadku zakončujeme príjemnou ochutnávkou na terase s vyhliadkou na vinice a úrodné údolie Alazani, ktoré je srdcom Kakheti. Somelier Joseph nám predstavuje miestne odrody vín a presvedčím ho aj na ochutnávku miestnej vínnej pálenky chacha. Tá sa vyrába z ostatkov po výrobe vína. Jej samotný názov chacaha, znamená po Gruzínsky zvyšok. Chuťovo sa ale rozhodne nejedná o žiaden zvyšok, ale o kvalitnú vínovicu, ktorá pokojne môže súťažiť s talianskou grappou. Po príjemnom dni v spoločnosti pravoslávia a vína sa spokojní vraciame na hotel. Kakheti si svoj pseudonym Toskánsko Gruzínska opäť obhájilo a potvrdilo, že je jedným z najpríjemnejších regiónov sveta. 

29

16:54

jún

2016

Krajina vína, kláštorov a čarovných  hôr Viac o krajine

Krajina vína, kláštorov a čarovných hôr

Azerbajdžan zostal za nami a pred nami sa otvorili zážitky novej krajiny. Po tom ako sme si ešte ráno nakúpili v Sheki na trhovisku čerstvé ovocie sme sa pobrali k hranici a ocitli sa po chvíľke v provincii Kacheti, ktorá nám bola od začiatku sympatická. Veď sa o nej vraví že je krajom vína a nádherných kláštorov. Kacheti má prezývku aj gruzínske Toskánsko. Nie je to len reklamný trik, ale skutočnosť. Pahorky potiahnuté mestečkami, údolia plné vinohradov a vynikajúce vína. malé mestečko Signagi sa stalo našim domov na dve noci a užívali sme si komfort najlepšieho hotela nielen v meste, ale v celej provincii. Prvý krát sme ochutnali tradične gruzínske chacapuri, prvé vína Saperavi a ochutnávali sme ich hneď na niekoľkých miestach. Vedeli ste že Gruzínsko je krajinou, kde sa našli indície toho že tu víno vznikalo? My už vieme rozdiely medzi tradičnými gruzínskymi vínami, no aj tými ktoré vznikajú európskymi metódami. Objavili sme svet kláštorov Alaverdi ktorý patril k najväčším v krajine vôbec, videli sme Gremi s kráľovským palácom, Bodbe s hrobkou svätej Nino a ocitli sa aj v maličkej dedinke Tsinandali v aristrokratickom dome Alexandra Čavčavadzeho. Včerajší deň patril k zážitkovým. Vybrali sme sa na juh krajiny kde sme v pustatine pohľadali opustený kláštor Davit Gareja. Je to unikátne, stále neobjavené miesto a tak sme si spravili výšľap na hrebeň kopca, kadiaľ prechádzala hranica medzi Gruzínskom a Azerbajdžanom. Práve tesne za hranicou sme v tichej krajine našli nádherné kláštory a jaskyne z 11.storočia pokryté freskami. Bolo to ako z iného sveta a všetci sme zostali nadšení. Ak chcete unikátne miesto bez turistov, toto je ono! Podvečer v Tbilisi sme si užívali staré mesto. Odviezli sa lanovkou nad riekou Mtvkari, pozreli sa ako vyzerá mesto z pevnosti Narikala, zatúlali sa do jeho starých uličiek a ja mám pocit, že vždy keď sa tu objavím, je Tbilisi krajšie a krajšie. Ako to len robí? Večer sme si posedeli na miestnom pivku Natakhtari, dali sme si tschinkali a užívali si mesto. Správu práve píšem z malého mestečka Kazbegi pod bájnou horou Kazbeg, kde je dodnes prikovaný mýtický Prometeus. Cestou nám pršalo, zatiahla sa obloha a aj po našom príchode ešte stále popŕchalo. My sme však neváhali ani minútu a vybrali sa k ikonickému kláštoru Tsminda Sameba a oplatilo sa. Vyjdeme hore, vyjde slnko, Kazbeg so svojimi 5047m sa vynoril z oblakov a my sme takmer padli na zadok z toľkej krásy. Veľký Kaukaz sa pred nami doslova predvazdal a všetko nám klaplo na výbornú! Táto krajina nemá chybu!

30

21:41

jún

2015

Na návšteve u Stalina Viac o krajine

Na návšteve u Stalina

Od kedy sme sa hlásili naposledy prešli len dva dni, ale pocitovo sú to minimálne dva týždne. Veď sme odvtedy prešli posvätnú Mtskhetu a hľadeli od kostolíka Džvari na sútok riek Mtkvari a Aragavi, kráčali sme katedrálou Sveitiskhoveli a rozprávali si legendu o chodiacom stĺpe, Kristovom rúchu či odťatej ruke znázornenej na stene svätostánku. Svojou tajomnou aurou nás pritiahol aj kláštor Ananuri ležiaci nad tyrkysovým jazerom. Nesmierne fotogenické miesto sme si vychutnali do posledného kameňa. Hovorí Vám niečo termín „Vojenská cesta“? Nie? Ide predsa o najdôležitejšiu kaukazskú tepnu spájajúcu Tbilisi s osetským Vladikavkazom. My sme z nej prešli takmer 90 percent aj to len preto, že sme nepokračovali do Ruska, ale našim cieľom bolo mestečko Kazbegi utopené v náručí krásnych kaukazských štítov. Cestou sa do Kaukazu dostávali vojaci ruskej cárskej armády, ktorá na popud kráľa Erakleho II. mala Gruzíncov len chrániť, no ako to býva zvykom, zmluvy sa niekedy zmenia len na nič nehovoriace slová na papiery a tak sa Rusi rozmohli a pohltili celé Gruzínsko, ktorého povestné kráľovstvo sa rozpadlo. Je však aj symbolom romantiky, ktorá dokáže Kaukaz vyčarovať a tak ňou išiel nielen Puškin či Lermontov, ale aj mnoho iných dobrodruhov, pre ktorých to bol životný zážitok. Zážitok to bol aj pre nás, pretože Gruzínsko je nesmierne krásnym kútom zeme. Obed sme strávili na brehu zurčiacej rieky. Žiadna reštaurácia, žiadne nákupné centrum plné zhonu, nič len stôl postavený dva metre od rieky, kde sa mieša hlas vetra so žblnkotom vody a lísti na stromoch. Kaukaz. V mestečku Kazbegi sme neváhali, preskočili do džípov a vyviezli sa hore ku gruzínskej ikone zo 14.storočia. Je ňou kláštor Tsminda Sameba na vrchole kopca nad ktorým sa dvíha majestátny Kazbeg. Ten sa síce zahalil do jemných oblakov, ale to asi len gruzínsky hrdina Amirani či bájny Prométeus, ktorý na hore žije chcel mať kúsok súkromia bez pohľadov zvedavých turistov. Ak človek doteraz nemiloval Kaukaz, teraz mu podľahne. Krása tohto miesta sa nedá opísať, preto ju človek musí zažiť na vlastnej koži. Aj ráno malo Kazbegi magický nádych a tak sme neodišli hneď, ale vychutnávali sme si ešte pohľady na okolité hory. Počasie sme mali skvelé, hoci nám hlásili dážď, no silou vôle sme ho odvrátili a obloha sa vyfarbila do blankytne modrej. Kaukazské štíty nás poslali na miesto zvané Gori, aby sme navštívili najslávnejšieho Gruzínca. Prezreli sme si krásnu drevenú chalúpku ako vystrihnutú z ruskej rozprávky, kde sa narodil v roku 1878 malý chlapec menom Josip Vissarianovič Džugašvili. Vtedy ešte nikto netušil, že jeho meno sa v priebehu rokov zmení na symbol smrti, ktorý presiahol smrť samotnú. Hrdina. Vodca strany. Vodca proletariátu. Despota. Vrah. Beštia s oceánom krvi na rukách. Stalin. Jeho meno dodnes rozpútava vášne a človek svojim rozumom neobsiahne zverstvá, ktoré na svete rozpútal. V Gori leží jeho múzeum a my sme sa prešli jeho príbehom na starých fotografiách či pri jeho osobných veciach a dokonca sme prešli aj opancierovaným vlakom, ktorý ho priviezol na slávne konferencie na Jaltu či Teheránu, kde sa stretol s Churchillom a Rooseveltom. Aj napriek jeho úlohe v dejinách ho 46 percent Gruzíncov nevníma negatívne. Je predsa náš. Niektorí hovoria. Svet zla sme nechali za múrmi múzea a radšej sme sa ponorili do skalnatého sveta najstaršieho gruzínskeho mesta s krkolomným menom Uplistsikhe. Kedysi tu stály pohanské chrámy, obchodovalo sa tu a svah žil čulým životom. Dnes dýcha len ruinami, no nesmierne pôsobivými a pomerne neobjavenými turistami, čo sme si patrične vychutnali. Dnešný večer v Tbilisi je náš posledný. Niektorí z nás sa išli zrelaxovať do sírnych kúpeľov, iní sa flákajú uličkami hľadajúc posledné suveníry a zajtra už budeme pokračovať túto krásnu cestu do susedného Arménska.

28

21:43

jún

2015

Víno, hory, kláštory a stratený tiger Viac o krajine

Víno, hory, kláštory a stratený tiger

Krajina pohostinných ľudí. Krajina vína a skvelého jedla. Zdravíme z Gruzínska! Naša cesta kaukazským trojlístkom pokračuje po krajine, ktorú každý z počutia pozná, no nie každý si ju vie predstaviť. Posledné dva dni sme prečesávali úrodné údolie Alazani, kde sme sa dostali oblasti Kacheti skutočne pod kožu a vychutnávali si krásu niekdajšieho kachetského kráľovstva, ktoré neskôr rozvrátili Peržania. Povedzte v Gruzínsku Gruzíncovi Kacheti a on Vám odpovie víno. Aj preto má Kacheti prezývku „gruzínske Toskánsko“ a my sme si jeho povesť dokonale vychutnali. Túlali sme sa kláštorom Alaverdi s obrovitánskou vežou, stúpali do schodov v kláštore Gremi, kde bolo dlhé roky sídlo miestnych kráľov a hľadeli na hradby v Telavi, kam sa napokon hlavné mesto oblasti presťahovalo. Dostali sme sa pod kožu aj gruzínskej kuchyni a tak ako v Azerbajdžane aj tu sme hľadali rôzne gastronomické špeciality. Chačapuri imeruli, Chačapuri adžara, Lobio, Lobiani, Tschinkali, Mcchadi, Chvistari. Ťažko zapamätateľné názvy sú už pre nás znamými lahôdkami. Aká by to však bola návšteva Kacheti, ak by sme sa nezatúlali do vinohradov? Vo vinárstve Chareba sme si vychutnali prvé vzorky a ďalšie sme spoznali u Schuchmana. Vieme už rozlišovať medzi tradičným gruzínskym vínom a vínom robeným európskym spôsobom. Gruzínci radi hovoria, že víno pochádza odtiaľto a treba im dať za pravdu, pretože ho dodnes robia tradičným, starovekým spôsobom. Do zeme zapustia obrovské hlinené amfory zvané qveruli a tak nahádžu hrozno aj so šupkami či jadierkami a nechajú ho fermentovať. Až po 2 týždňoch sa nádoba zatvorí ploským kameňom a obsype sa pieskom aby neunikal vzduch. Keď je víno hotové, je organické, bio a má ešte kopec všelijakých moderných prívlastkov, no jeho chuť je nezameniteľná. Dokonca biele víno po vybratí z qveruli má jemnp, koňakovú farbu a tak je príjemnym prekvapením. Azda najchutnejším vínom je červené víno z odrody Saperavi, ktoré dosahuje v Gruzínsku tie najväčie ocenenia. Po gastronomických dňoch v Kacheti sme sa vybrali do kláštorného komplexu Davit Garedža. Kláštor v strede ničoho, kde sú len stepi, polostepi a polopúšte pôsobí úžasným dojmom a dokonca sme sa vyštverali aj na pahorok, kde sme v prázdnej krajine hľadali stopy kláštorov so vzácnymi freskami v kostolíkoch z 9-13.storočia. Podobajú sa na tureckú Kapadokiu, len tieto sú menej známe a takmer vôbec nenavštevované. Davit Garedža má ešte jednu zvlášnosť. Akonáhle totiž človek vylezie na hrebeň pahorku, ocitne sa v Azerbajdžane. Tak sme sa na tejto ceste už druhý krát dostali do Azerbajdžanu a pozreli si niekoľko jaskýň aj na jeho území. Sme natoľko šikovný, že sme sa už prešli aj starým Tbilisi, odviezli sa lanovkou ponad staré mesto, prezreli si pevnosť, katedrály a posedeli si v príjemnej gruzínskej reštaurácii na večeri s lokálnym tbiliským pivom. Po povodniach, ktoré tu zarezonovali pred cca 3 týždňami nie sú v meste ani stopy a keby človek o nich vtedy nepočul, ani by nevedel, že sa tu niečo dialo. Len v dennej tlači rezonuje slovíčko „Ashmalakha“, ktoré s povodňou súvisí, pretože stará legenda, ktorá môže mať pôvod v Afrike hovorí, že ak človek stretne v šelmu akou je napríklad tiger, stačí povedať nahlas Ashmalakha a zviera si ľahne k nohám. Takto narážajú na osud tigra, ktorý ušiel s ostatnými zvieraťami z miestnej ZOO a vraj sa ešte nenašiel. Každý Gruzínec má k tomu vlastné vysvetlenie. Chlapík na recepcii tvrdí, že ušiel do lesa, taxikár hovorí že sa utopil a preto ho nenašli a v obchodíku si zase myslia, že ho zabili. Tak či onak, všetko je v Tbilisi v naprostom poriadku a už sa tešíme na zajtrajší Kazbeg.

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste