Fórum

28 príspevkov

08

18:55

nov

2017

Off Road na konci sveta Viac o krajine

Off Road na konci sveta

Hneď ráno nás pred hotelom čakajú tri terénne džípy. Dnes nás totiž čaká jeden z najkrajších dní a to terénne dobrodružstvo priamo v srdci Ohňovej zeme. Pôjdeme cestami-necestami, kam by sa bežne cestné auto nedostalo a dostaneme sa tak na miesta, kde okrem nás nie je naozaj nikto. Opúšťame najjužnejšie mesto našej planéty Ushuaiu a prechádzame okolo najjužnejšie položeného lyžiarskeho strediska našej planéty, ktoré sa volá Cerro Castor (Bobrí vrch). Práve tu si pred pár mesiacmi zranila Veronika Zuzulová svoje koleno pri tréningu. My to radšej neskúšame. Aj tak je už asi tri týždne po konci sezóny. Zastavujeme na vyhliadke a fotíme blankytne Lago Fagnano, ktoré je najväčším jazerom Ohňovej zeme. Následne sa už vydávame na naše offroadove dobrodružstvo. Schádzame z cesty a vydávame sa do naozaj ťažko zjazdného terénu. Vodiči zapínajú prídavné prevodovky a my prechádzame miestami, o ktorých sme si mysleli že to je možné len pešo. V tom začne šofér Guillermo robiť show. Za jazdy vystúpi z auta, predbehne ho, posadí sa na kapotu a nechá sa viesť. Baby v aute kričia, smejú sa a všetko točia na video. Guillermo za plynulej jazdy naskakuje do auta a pokračuje ako by sa nič nestalo. O pár minút nato prichádzame k Lago Escondido (Skryté Jazero) a džípy sa z polovice strácajú v jeho vodách. Voda špliecha všade navôkol a zasnežené vrcholky hôr v pozadí dotvárajú pôsobivú atmosféru. Po asi 2 hodinách jazdy nás šoféri vysádzajú na okraji lesa a my po vlastných prechádzame krásnym patagónskym lesom do našej chatky. Tu nás čaká prekvapenie. Choripan (žemľa s klobáskou), pravé argentínske steaky a vynikajúci Malbec. K tomu absolútne ticho a kľud týchto magických lesov. Vôňa pečeného mäsa prilákala dokonca aj normálne plachú patagónsku líšku a my si ju fotíme z pár metrov. Takto blízko som ju ešte ani ja nikdy nevidel. Po vynikajúcom obede sa vraciame do Ushuaia, kde sa dozvedáme, že naša južná dĺžka v ktorej sa nachádzame korešponduje približne so vzdialenosťou Moskvy od rovníka na severnej pologuli. To nás trochu šokuje. Veď sme na konci sveta. Nevadí. Nakúpime posledné suveníry a vydávame sa na letisko na let do Buenos Aires. Dovidenia Ushuaia. Dovidenia koniec sveta. 

P

Peto Hlinican z BUBO

08

12:59

nov

2017

Na konci sveta Viac o krajine

Na konci sveta

Ako polárnici sa cítime aj nasledujúci deň. Balíme totiž naše 'vybavenie' a z El Calafate prelietame do najjužnejšieho mesta nasej planéty - mesta Ushuaia. Od Antarktídy nás oddeľuje už len Cape Horn, Drakeov prieplav a 1000km. Bližšie sa k 'bielemu kontinentu' z hlavnej masy pevniny už nedostanete. Práve preto odtiaľto na Antarktídu vyráža veľká väčšina polárnikov a ich antarktických expedícii. A teraz sme tu aj my. Fin del mundo - na konci sveta. Je to naozaj zvláštne, ale je to cítiť aj vo vzduchu, že sme úplne na konci. Vidíte more, pozeráte sa na obzor a zdá sa vám, že práve tam musí byt ten vodopád do ničoty z okraja dosky, kde končí svet. Aj keď je guľatá ... My sa hneď na začiatok spoznávania Ohňovej zeme, druhého najväčšieho ostrova po Grónsku, vydávame do rovnomenného národného parku - Tierra del Fuego. Je prekrásny. Hory, sneh, jazerá, kone, divoké rieky, patagónske lesy, stromy a nikto. Nikde nikto - veď koniec sveta. Obedujeme priamo v národnom parku, v jednom z plastových eko-stanov, ktoré sú rozmiestnené po celej Patagónii. Slniečko krásne hreje a my si užívame tu neskutočnú pohodu a samotu. Naozaj ten pocit stojí za to. Úplne tu vypnete. Navštevujeme aj posledný bod Pan-americkej diaľnice, najdlhšej sústavy ciest našej planéty, ktorá má 48 tisíc km. A tu končí. Lebo koniec sveta. O ďalšej prechádzke patagónskym lesom už ani nebudem písať, lebo sa to nedá pochopiť. To treba zažiť. Rovnako ako treba ochutnať obrovského kraba kráľovského nazývaného centolla, ktorý je údajne práve tu na konci sveta najlepší. A tak ho skúšame. V reštaurácii, ktorá funguje už od roku 1893 a patrí medzi najlepšie. Na konci sveta, ktorý sa začal osídľovať až na prelome 19. a 20. storočia. Tradičnejšie už nemôže byť. Úplný koniec sveta. My však ešte nekončime. 

P

Peto Hlinican z BUBO

06

05:15

nov

2017

Ľadovo krásny Perito Moreno Viac o krajine

Ľadovo krásny Perito Moreno

Obrovská masa krištáľovo čistého ladu sa blyšti na rannom slnku a fascinuje všetkých naokolo. Odkedy sme prešli zákrutou a zbadali ju po prvý krát nemôžeme od nej odtrhnúť oči. Je magická a priťahuje naše pohľady. Nevieme prestať fotiť, aj keď máme už asi všetky možné uhly. Nič také sme ešte nevideli. Pravdepodobne nikde inde na svete nenájdete ľadovec tak obrovský, fascinujúco žiarivý a bezproblémovo dostupný ako pravé tu neďaleko El Calafate. El Perito Moreno ma na výšku takmer 70 metrov (a ďalších 120 pod hladinou jazera), na šírku takmer 1,8 km a na dĺžku niekoľko desiatok kilometrov. Taký modrý obor. Na lodi s kapacitou asi 100 osôb sa približujeme k jeho južnej stene a cítime sa ako liliputáni a naša loď sa z diaľky javí ako hračka. Stena ľadovca sa nad nami hrdo týči ako 'The Wall' v Games of Thrones, ktorá oddeľuje civilizáciu od divochov. S tým rozdielom že náš ľadovec nie je vymyslený. Vieme to aj podľa toho, že za pár minút loď pristáva na jeho západnej strane, my vystupujeme a po chvíli si pri jeho okraji nazúvame mačky. Dostávame krátku inštruktáž ako sa pohybovať po ľadovci a o pár minút už prekračujeme prvé ľadovcové krevasy. Sú to obrovské zlomy a brázdy v lade, do ktorých by ste pri troche nepozornosti mohli spadnúť a už nikdy nevyjsť na svetlo sveta. Tieto praskliny sú vytvárané sústavným pohybom ľadovca a jeho prechodom cez nerovnosti v teréne. V hĺbke vidíme asi všetky farby modrej a je to fascinujúce. Neuveriteľný zážitok pohybovať sa po tak obrovskej mase ľadu. Ešte väčším prekvapením je možnosť sledovať let troch obrovských kondorov nad touto masou ľadu. Sú naozaj blízko. Stojíme v nemom úžase. Pripadáme si ako polárna expedícia, s tým rozdielom, že my sa môžeme večer uchýliť do nasej obľúbenej reštaurácie v El Calafate, kde si dáme lahodnú argentínsku špecialitu 'al disco' a vynikajúci argentínsky malbec. A pri tom môžeme rozjímať nad krásami patagónskych ľadovcových polí. Odporúčame zažiť. 

P

Peto Hlinican z BUBO

05

20:01

nov

2017

Cordero Patagónico Viac o krajine

Cordero Patagónico

Dnes nás čaká jeden z tých menej náročných dní. Skoro ráno opúšťame náš prekrásny hotel Rio Serrano. Počas posledných 3 nocí sme v nom mali najkrajší vyhlaď v národnom parku Torres del Paine a možno jeden z najkrajších vôbec. Berieme kufre a prenajatou dopravou mierime na neďalekú chilsko-argentínsku hranicu. Tu kúpime posledné suveníry a čakáme na náš linkový autobus. Vybavíme výstupné formality a nasadáme do nového, moderného a veľmi pohodlného autobusu, ktorý nás odvezie do argentínskeho mestečka El Calafate. Európa by sa od kvality juhoamerických autobusov mohla učiť. V tomto smere sme naozaj pozadu. Prechádzame vstupnou kontrolou na argentínskej hranici, ktorá je umiestnená v tej 'pravej' Patagónii. Mala búdka zasadená uprostred ničoho na rozľahlých argentínskych pampách. Naozaj vtipný a pitoreskný pohlaď. My sa však z pámp presúvame do 'tierra de glaciares', zeme ľadovcov ako sa El Calafate nazýva. Na programe máme návštevu asi najkrajšieho ľadovca El Perito Moreno. Ale to až ďalší deň. Dnes po príchode si musíme užiť pohodovú atmosféru tohto mestečka a ochutnať dve z jeho špecialít - el calafate a cordero. Prvé je bobuľka podobná čučoriedke, o ktorej sa hovorí, že ak ju ochutnáte, určite sa do Patagónie ešte vrátite. Druhé je lahodné jahňacie mäsko pomaličky pečené v celku priamo na ohni. Je to patagónska špecialita a mäso je naozaj jemnučké. Spoločne s vynikajúcim argentínskym Malbecom od vinice Catena Zapata je to ta pravá gurmánska špecialita, ktorá nám dodá sily po včerajšom náročnom výstupe k vežiam Torres del Paine. A samozrejme aj na ďalšie dobrodružstvá a krásne výhľady, ktoré nás na 'konci sveta' ešte čakajú.

P

Peto Hlinican z BUBO

05

19:31

nov

2017

Veže Torres del Paine Viac o krajine

Veže Torres del Paine

Odchádzame ešte za tmy. Keď však vystupujeme na parkovisku pri hoteli Las Torres slnko už začína pomaly vykúkať spoza hôr a osvetľuje veže Torres del Paine. Máme prekrásne počasie, lepšie sme si ani nemohli priať. Prechádzame prvými dvoma mostami a začíname plynule stúpať do svahu pokrytom kameňmi. Dievčatá s naším horským vodcom Andresom majú rýchlejšie tempo a vidíme ich len ako malé bodky hore pred nami. Takto stúpame asi hodinu a pol, kým nedôjdeme na relatívne plochú časť kopírujúcu kaňon s riekou. Po nej pokračujeme asi 30 minút a dostávame sa k nášmu prvému plánovanému oddychovému bodu - campamento Chileno. Na tejto horskej chate si pri príjemnom zvuku praskania polien v krbe dávame čaj a kávu na posilnenie a fotíme posledné fotky veží Torres del Paine pred tým, ako ich uvidíme zblízka. Po prestávke prichádza jedna z najkrajších častí - asi hodinka chôdze do relatívne strmého kopca posledným pásmom patagónskeho lesa. Už len prechádzka týmto magickým lesom sa dá označiť za zážitok. Slnečné lúče presvitajú cez koruny a osvetľujú machom porastené stromy. Po pár desiatkach minút prichádzame k poslednej časti. Pred nami sa týči obrovská kopa skál - moréna, ktorú sem natlačil postupujúci ľadovec desiatky tisíc rokov dozadu. Už len niekoľko sto metrov nás delí od nášho cieľa - výhľadu na horské ľadovcové jazero s vežami Torres del Paine. Počasie nám opäť vyšlo fantasticky a dych berúci pohlaď oslavujeme chilským národným alkoholom - piscom. Naozaj je to pohlaď pre bohov. Fotíme si tú nádhernú scenériu a čerpáme sily na 4 hodinový zostup dole. Je tu tak krásne, se sa nám ani nechce. Po 45 minútach sa vydávame späť. Keď sa približne po jeden a pol hodine v kempe Chileno otočíme, veže už nevidieť. Sú skryté v hmle hustej ako mlieko a pomaličky začína popŕchať. Nakoniec sa naozaj oplatilo vstať o 2,5 hodiny skôr ako ostatní. Odmenou nám boli dokonalé výhľady. Ak chcete najkrajšie výhľady na planéte zažiť aj vy, pridajte sa najbližšie k nám. Skúseností máme na rozdávanie.

P

Peto Hlinican z BUBO

30

09:55

okt

2017

Torres del Paine Viac o krajine

Torres del Paine

Ráno ma budia slnečné lúče svietiace cez obrovskú presklenú stenu mojej izby v Hoteli Rio Serrano. Neznášam ranné vstávanie, ale dnes sa len pousmejem a neposúvam budík niekoľko krát ako zvyčajne. Naschvál som nechal odostreté závesy a prvý pohľad ktorý sa mi naskytne sú slnkom osvietené a ľadovcami pokryté štíty masívu Torres del Paine. S úsmevom zostávam ešte pár minút v posteli a sledujem tú nádheru. Následne zbehnem na skvelé bufetové raňajky a výhľad ma sprevádza aj tu. Na recepcii vyzdvihujem naše obedové balíčky, keďže celý deň strávime v parku. Ak slnečné počasie vydrží, bude to deň na nezaplatenie. Spoločne s naším sprievodcom Andresom sa vydávame na vrátnicu parku. Vybavíme vstupy a ideme smerom k pláži s výhľadom na ľadovec Grey. Už len prechod visutým mostom a prechádzka patagónskym lesom stoja za to. My však ideme po kamienkovej pláži až k vyhliadke na ľadovec. V jazere vedľa nás plávajú belasé kusy ľadu. Slniečko svieti, voda láka. Je však ľadová. Gigantický ľadovec v diaľke nás ohromuje svojím jasom. Len sedíme a obdivujeme. Ďalšou zástavkou je azúrové jazero Pehoe, kde si robíme piknik. Lepšie miesto sme si nemohli vybrať. Je úplne jasno a výhľad je božský. Karma našej skupiny musí byť neuveriteľná, ak máme takéto počasie. Dravé vtáky cara cara poskakujú okolo nás a snažia sa uloviť kúsok z nášho sendviču. Po obede sa presúvame ďalej pod 'rohy' Cuernos - k Salto Grande. Vodopád hučí a my robíme ďalšie stovky fotografií. V tomto počasí by bol hriech nefotiť. Deň zakončujeme fotením so stádami divých lam guanaco, ktoré sa potulujú parkom a sledujeme zapadajúce slnko, ktoré sa pomaly schováva za granitové veže Torres del Paine. Práve od lagúny Amarga je na ne najkrajší výhľad. Pravdupovediac sa nám ani nechce vrátiť na hotel k nášmu lahodnému Carmenere. Ale veď aj zajtra je deň. A mal by byť ešte lepší ako tento.

P

Peto Hlinican z BUBO

30

09:51

okt

2017

Najlepsi vyhlad v parku Viac o krajine

Najlepsi vyhlad v parku

Sedíme v autobuse a sledujeme dych berúce výhľady naokolo. Cestu z Puerto Natales do národného parku Torres del Paine nám lemujú zasnežené štíty hor, ktorých vrcholky sa odrážajú v kryštáľových vodách patagónskych jazier. Už len pre tie výhľady sa určite oplatí navštíviť Patagóniu. Nenechajú vás chladnými a každá nová zákruta vás núti fotiť nedotknutú prírodu tejto vzdialenej časti sveta. Od rovníka sme vzdialení takmer 6000 kilometrov vzdušnou čiarou. Avšak opäť máme šťastie, alebo zapracovala naša karma a výhľady mame ako z propagačných materiálov. Prechádzame okolo modrého jazera Lago Porteno a zeleného Lago del Toro, ktoré je druhým najväčším v Chile. Po ľavotočivej zákrute sa nám otvára pohlaď na snehom pokryte ikonické veže Torres del Paine ako z rozprávky. Zastavujeme a všetci fotíme. Ja už po niekoľký krát. V Torres del Paine som už minimálne piatykrát, ale takýto pohlaď som ešte nezažil. Náš sprievodca Jaime sa len usmieva a ukazuje smerom dole k riečke Rio Serrano. 'To je váš hotel' hovorí. 'Z izieb budete mat najlepší výhľad v celom parku.' Má pravdu. Ubytovaní sme v hoteli Rio Serrano, v ktorom sa kĺbi elegancia a luxus so šarmom horských chát. Všade sú veľmi vkusne použité lokálne prírodne materiály ako drevo, kameň a bridlica. Z obrovskej presklenej steny recepcie s vysokými stropmi je vidieť zajace preháňajúce sa po upravenom anglickom trávniku. Je prekrásne zelený, veď s dažďom tu nie je problém. Občas sa vám v zornom poli zjaví stádo koní, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou života chilských huasov - pastierov dobytka. Ak ste trpezlivý zbadáte aj patagónsku líšku, alebo dravé vtáky cara cara. Najväčším zážitkom je však príchod na izbu. Všetci mame výhľad priamo na pohorie Torres del Paine. Vyráža nám to dych. Lepší výhľad z hotela som ešte nezažil. Ľudom odporúčam spať s odtiahnutými závesmi (tma je tu v noci absolútna) a ráno si privstať a 6:00 nafotiť východ slnka. Ja vstávam a točím časozberné video. Tie farby sú neskutočné. Suverénne najlepší výhľad v národnom parku. Ak bude fungovať internet, pošlem ho aj na náš facebook, aby ste si ho mohli vychutnať aj vy. Alebo sa k nám najbližšie pridajte a zažite jedny z najkrajších výhľadov na nasej planéte na vlastne oči. Neoľutujete.

P

Peto Hlinican z BUBO

29

05:46

okt

2017

Isla Magdalena a tucniaci Viac o krajine

Isla Magdalena a tucniaci

Vychádzame z hotela a v studenom vzduchu sledujeme vlastný dych, aj napriek tomu, že je vrchol jari. V záhradkách na okolo už kvitnú narcisy, ale v noci je kľudne pod nulou. A k tomu ten nepoddajný vietor, dosahujúci rýchlosť až 120 kilometrov za hodinu. Na niektorých miestach sú preto v Punta Arenas na budovách nabité skoby s lanami, aby sa ľudia mohli zachytiť. Nás počasie však neodrádza, vychádzame do zimy a vetra s pocitom, že nás čaká ďalší prekrásny deň. Aj keď je len 6:00 je už úplne jasno. Prechádzame cez mólo a nastupujeme do rýchločlnu, ktorý nás vezie krížom cez Magaliensov prieplav k dvom ostrovom - Isla Marta a Isla Magdalena. Na prvom sledujeme kolóniu uškatcov vyvaľujúcich sa na pláži s húfom mladých. Tak veľké množstvo uškatcov na jednom mieste ešte nikto z nás nevidel. Ani na Novom Zélande či v Peru. Najväčší zážitok nás však ešte čaká. O pár minút neskôr prichádzame na ostrov, kde hniezdi takmer 100 tisíc jedincov tučniaka Magaliensovho. Neuveriteľné. Zážitok na celý život. Sú naozaj všade. Vytvárajú páry na celý život. Ak jeden z dvojice zomrie, druhý neprežije. Také patagónske ...Potácajú sa však po celom ostrove vtipnou chôdzou 'ala' Charlie Chaplin a vytvárajú tak dokonalý raj pre fotografov s dramatickým pozadím. Opustený maják, vyfúkaná planina, oblaky, more, tučniaky. A nič ďalej. Len more a ničota. Takmer úplný koniec sveta. Na ten sa však chystáme až o par dní - Ushuaia, el fin de mundo - koniec sveta. Najprv nás však čaká Puerto Natales, ako brána do jedného z najkrajších národných parkov nasej planéty - Torres del Paine. Robíme posledné fotky tučniakov a vyrážame ...

P

Peto Hlinican z BUBO

29

05:03

okt

2017

Prve dotyky Patagonie Viac o krajine

Prve dotyky Patagonie

Vstávame naozaj skoro ráno a obliekame sa naozaj teplo, aj napriek tomu že v Santiagu by sa cez deň dalo chodiť len v tričku a kraťasoch. Náš let však odlieta o 5:30. Chystáme sa do mesta Punta Arenas, na juhu krajiny, ktoré je od hlavného mesta vzdialene takmer 2200 km vzdušnou čiarou. Na svete nie je mnoho krajín, kde by ste zo severu na juh mohli prejsť takú vzdialenosť. Chile ma však na dĺžku viac ako 4500 kilometrov a je nesmierne rozmanite. Od najsuchšej puste planéty Atacama až po polárne pampy a patagonské ľadovcové polia na juhu. A pravé sem sa chystáme. Navštíviť miesto, kde vás môže odfúknuť, kde 14 rokov žil aj Martin Kukučín a kde môžete zažiť 4 ročné obdobia za jedinú hodinu. Odmenou sú vám však dych berúce výhľady a podľa môjho názoru najkrajšia časť sveta. Preto sa teplo oblečieme do mnohých vrstiev a vydávame uprostred noci na letisko. Ta nádhera za to stoji. Let trvá približne 3,5 hod a my okolo 9:00 pristávame v najjužnejšom veľkom chilskom meste. Slnko krásne svieti, ale je chladno a pofukuje. My sa hneď vydávame ešte 60 km južnejšie od Punta Arenas, na miesto, kde bolo založené jedným z prvých obydlí počas kolonizácie Patagónie v prvej polovici 19. storočia. Nazýva sa Fuerte Bulnes a leží priamo na brehu Magaliensovho prieplavu, ktorý v roku 1521 objavil portugalský moreplavec na vôbec prvej plavbe okolo sveta. V tom čase ešte nemohol tušiť, že objavil najdôležitejšiu námornú obchodnú cestu amerického kontinentu na najbližších 400 rokov. Jej význam upadol až otvorením Panamského kanálu v roku 1914. Pravé z tohto dôvodu bola vojenská kontrola tejto oblasti pre novovzniknuté Chile bytostne dôležitá. Kto kontroloval juh Patagónie, kontroloval obchod. Avšak podmienky na život sú tu takmer nemožné, o čom sa presviedčame aj my. Preto drevená, palisádou obkolesená posádka Fuerte Bulnes vydržala na tomto mieste len 5 rokov a následne sa presunuli severnejšie a založili mesto Punta Arenas. Z úplne prvých 200 španielskych kolonizátorov v 16. storočí na tomto mieste prežil prvé dva roky len jediný. Všetci ostatní pomreli od hladu. V najľúbeznejšom prostredí aké si viete predstaviť. Už len byť tu a vidieť tú krásu je pre nás zážitkom. Podmienky sú však kruté. Oproti prvým osadníkom máme šťastie, že si večer môžeme dať skvele chilské vínko a stejk a uložiť sa do pohodlnej postele vo vyhriatom hoteli priamo na brehu Magaliensovho prieplavu.

P

Peto Hlinican z BUBO

08

16:47

apr

2017

Ako to vyzerá na plavbe Ohňovou Zemou? Viac o krajine

Ako to vyzerá na plavbe Ohňovou Zemou?

Ležím na posteli, je 17.05. Už iba toto je neuveriteľné, to nikdy doma nerobím. Nikdy. Doma naopak robím ako kôň a nikdy neležím v posteli, ani si nepamätám, ako sa tam doplazím, zvalím sa a spím. Tu si proste ľahnem s knihou či lap topom. Mám tu závesy, ale tie nepoužívam. Niet nikoho kto by mi videl do kajuty. Chodím tu nahý, píšem si a čítam, popíjam vínko a pozerám sa von. Napravo je nádherný ľadovec, sme v Darwinových Kordillerách. Pred chvíľou mi pred oknom kajuty vyskakovali delfíny, teraz sa tu vynorila rodinka tuleňov. Kajuta je veľmi pekne a vkusne zariadená s kvalitnou čiernobielou fotografiou – obrazom prírody Ohňovej Zeme, na posteli sú kvalitné látky šedej a béžovej farby, všade použité tvrdé svetlé drevo, nikde žiadna umelina. Je vidieť, že rodina Menéndez, ktorá loď vlastní, má úroveň. Zakladateľ impéria José Menéndez prišiel do Buenos Aires zo Španielska ako 20 ročný. O 8 rokov sa presťahoval do Punta Arenas, z Falklandských ostrovov (Argentínčania ich nazývajú Malvíny a všade hlásajú: “Malvinas boli, sú a vždy budú Argentínske”) importoval ovce a veľmi skoro sa stal miliardárom. V Punta Arenas nájdete neuveriteľné budovy z konca 19. storočia od francúzskych architektov, plné špičkového európskeho zariadenia. Je za nimi táto rodina (spojila sa s rodinou Braun), ktorá mala heslo, že je jedno či žiješ na konci sveta, hlavne, že najluxusnejšie veci planéty sú tam s tebou. Na konci sveta otvorili budovu opery tragédiou Lucia di Lammermoor, ktorá sa predtým hrala v Neapole, Londýne a Paríži. Prvý raz ma do kajuty doviedol komorník, uklonil sa, moje kufre ma tu už čakali (na kufor si nalepte nálepku – dostanete ju – so svojím menom). Kajuta je priestranná, svetlá, mám tu 2 skrine, stôl, kreslo pri okne, s tými kvalitnými šedo béžovými látkami. Televízor samozrejme nie, na to slúži práve to veľké okno. “Hrajú” tu nádherný prírodopisný seriál 20 hodín denne. Sme na juhu a v čase kedy sa uskutočňuje táto plavba je svetlo dlhšie než na severnej pologuli. Každá kajuta má kúpeľňu včítane sprchy s teplou vodou. V skriniach máte zavesenú svoju záchrannú vestu (veľkosť si môžete vymeniť na recepcii), ktorú musíte použiť pri vyloďovaní sa. Wifi ani mobilný signál tu nie je, ale plavba je krátka a tak byť zopár dní totálne odstrihnutý od sveta nie je vôbec zlé. Ráno Vás zobudí príjemný hlas, budíček šéfa dňa, ktorý Vám zopakuje program, ktorý však máte aj vytlačený vo svojej kajute. Stretávame sa ešte pred raňajkami na rannej kávičke a koláčikoch, svitá. Každý z nás má na sebe oranžovú vestu, na nej prívesok s označením kajuty a tašku s fotoaparátom a fľaškou vody. Tú sme dostali ako darček od lode, je to expedičná “poľná” fľaša, kde si na každom poschodí naberáme špeciálne filtrovanú vodu. Tá fľaštička s vyobrazením nedobytného Hornovho mysu je aj super suvenírom (je to v cene). Na niektoré výsadky (napríklad k ľadovcu) sa odporúča čiapka či rukavice + vždy myslite na to, kde sa nachádzate a že 4 ročné obdobia sú v Ohňovej Zemi za jeden jediný deň. Mne bolo väčšinou teplo a vyzliekal som sa a nepršalo nám. Topánky majte ako na trekking = turistické. Rozdelia nás do skupiniek po 10 až 20 ľudí podľa preferovaného jazyka, angličtiny, nemčiny, španielčiny, francúzštiny. Bolo vcelku príjemné, že na lodi nebol ani jeden Číňan. Verte, že viem o čom hovorím… A ani jeden Rus, hmm. Tá plavba je veľmi kultivovaná. Do skrinky na to určenej odovzdáme prívesok s číslom kajuty, ktorý si po návrate z výsadku späť na loď vyzdvihneme. Keby tam ostal visieť, idú nás ihneď hľadať, či sme sa v Ohňovej Zemi nezabudli. To môže mať totižto tragické následky. Každopádne nasadáme do našich gumených zodiakov. Táto loď je luxusná a expedičná zároveň. Väčšina plavieb v Stredomorí a Karibiku sa uskutočňuje na lodiach s kapacitou 2000 klientov. Táto loď ich má 200. To je 10x väčší luxus. Čím menšia loď, tým väčší luxus –takto sa to berie. Inak, podobne aj pri hoteloch… Je to presne v intenciách v akých realizuje BUBO svoje zájazdy. Maximálna kvalita, ale silné zážitky na neturistických miestach našej planéty! Pri vstupe do lode musíte mať obidve ruky voľné, inštruktorov sa chytáte za predlaktie (nie za zápästie, či ruku) a vstupujete do zodiaku, sadnete si na okraj a posúvate sa po jeho okraji ďalej. Nechodíte v člne, aby ste nepadli. Keď je zodiac plný, cca 16 až 20 ľudí, naplnenie trvá 5 minút, vyrážate za veľkým dobrodružstvom. Skiperi sú ohromne skúsení a motory predimenzované. Je to paráda, ako keby ste išli na motorke, slaný vietor máte vo vlasoch. Vyťahujete fotoaparát a fotíte. Všade, ale absolútne všade je nádherná príroda bez akejkoľvek prítomnosti človeka. Pristanete, ostávate sedieť až do pokynu, že je všetko pripravené. Sadnete si na okraj, prehodíte obe nohy cez okraj zodiaka, podáte predlaktie inštruktorovi – ča-ča-ča. Pozor, aby ste si nezamočili nohy, vystúpite, zaradíte sa do skupiny a sprievodca Vám vysvetľuje detaily Patagónie, ktoré by ste si inak nevšimli. Toto je Coihüe resp. Coygüe (koive) je to patagónsky buk stále zelený, opadáva tak raz za 5 rokov, jeho lístočky sú maličké, pílovité. Ñirre (antarktický buk) stráca listy. Majú na liste 5 až 7 rezov, na jeseň sčervenejú či zožltnú. Lenga je najčastejším stromom, stretli sme sa s ním aj severnejšie, na jeseň mení farbu listov na žlto, žltočervenú, v zime zhadzuje listy. Z lengy som si kúpil obrovskú dosku na krájanie (“denko”), ktorá vyzerá ako veslo. Všetko ide o čeľaď Nothofagus - pabuk. Okrem modrých bobuliek calafate (Kalafate) ochutnávam aj purpurovú čaura. Čaura je väčšia a s menej výraznou chuťou, asi ako skleníková jahoda. Vysvetľujeme si aj riasy plávajúce v Beaglovom kanáli či Magalhaesovom prielive. Delenie na skupiny je fajn a vy si nájdete svoju rýchlosť. Všetko je však realizované skôr komfortným, na môj vkus príliš pomalým štýlom a tak chodím väčšinou sám. Potom plní outdoorových zážitkov nasadneme do zodiakov a vraciame sa na loď. Pri poobedných výsadkoch dostávame pred nástupom teplú čokoládu s whisky, čo je veľmi príjemné. Niektorí si to dávajú bez čokolády. No teraz je ráno, na prvej palube sú raňajky - perfektné, veľkolepé. Kto chce však na raňajky šampanské, musí skočiť na 5 tu Darwinovu palubu do baru. Tam je chladnička s nealko a alko prístupná 24h. Podobne je to s kávou, ktorá je 24h. Ostatný alkohol je “iba 20h”. Potom sú prednášky na rôzne témy, cestovateľské, objaviteľské, patagónske, antarktické. Alebo oddychujete v kajute, dáte si kávičku v bare, alebo fotíte na palube – na najvrchnejšej je obrovský zabudovaný ďalekohľad.. Ideme pozrieť na mostík ku kapitánovi, kde si vysvetlíme detail navigácie. V bare dáme aperitív a je obed. Celý čas sa o náš stôl (vopred je určený pre BUBO group a naša partia je spolu) stará sympatický Manuel. Obed je formou bufetu, začínam mušľovou polievkou, potom rybami, vynikajúcim ceviche, ku ktorému mi Manuel servíruje Savignon Blanc a potom prechádzam na baraninu, ku ktorej dostávam Carmenere a potom telnatejší a vynikajúci Cabernet Savignon, Grand Reserva z údolia Maipo. Večera je servírovaná a vždy aj na obed aj na večeru máme ešte množstvo dezertov a zmrzliny, no to ja už väčšinou nezvládam. Pre mňa sú najväčším dezertom marinované surové ryby a vynikajúce kraby a krevety. Prvý deň nám kapitán predstavil pri drinku pisco sour a vynikajúcom suchom sekte svoju posádku. Posledný deň sa kapitán pri kapitánskej večeri rozlúčil. Niektorí tu mali róby, ale stačí byť slušne oblečený. Manuel na konci odo mňa dostáva zimný kabát, ktorý som dostal na Vianoce a mal na sebe 2x v živote, na Slovensku je jar a teplo a tu začne o chvíľu zima -Manuel je nadšený. Do povinných bakšišov Vás tu nikto nenúti, tá loď má naozaj gráciu. Ani si nepamätám, či som zažil all inclusive, kde máte všetko v cene a neťahajú z vás peniaze za “lepšie” drinky “lepší” cognac atď. Tu bolo naozaj všetko, absolútne všetko v cene. Nedá sa doplatiť si nič. No musím povedať, že to aj BUBO klienti zvládli s gráciou a aj keď mnohí trávili čas na Darwinovej palube v bare – mali sme tu vyárendované sedačky, z ktorých bol nádherný výhľad. Pili sme veľmi slušné pivo (Ale) cerveza Austral jantárovej farby a hutnej chuti a traja barmani nám miešali kokteily od výmyslu sveta –ako správnym svetobežníkom. No ustáli sme to všetko na svojich a ani najväčšia vlna nikoho z nás nezvalila. Klobúk dolu. Pri vyloďovaní sme si označili kufre mašličkami rovnakej farby –dostanete na recepcii – a potom sme ich v prístave ľahšie našli. Účet sme vyplatili kartou – na recepcii majú malý obchodík ale s veľmi kvalitnými vecami z kože a vlny z alpacy a ja som neodolal... Autobusy nás z lode ten kilometer doviezli k budove prístavu, rýchlo sme prešli pasovou kontrolou – pozor, lebo do Čile nemôžete dovážať zeleninu a ovocie, takže si nič z raňajok neberte (ale to by ani ľudia, ktorí na túto plavbu majú, nikdy neurobili). Kufre si necháme v prístave, ktorý je otvorený do 18.00 a vybehneme ešte na suveníry či k domu Martina Kukučína na Plaza de Armas alebo na najlepšie jahniatko sveta. Prístav je v centre a všetko je peši do 15 minút. Dobrou správou je aj to, že na lodi nikomu z nás nebolo zle. V Beaglovom kanáli a Magalhaesovom prielive je voda ako zrkadlo a za celú plavbu je to iba zopár hodín, kedy sa loď trošku kýva. No odporúčam kúpiť si vo farmáciách v Ushuaia antikinetikum napr. Dramamine. Užíva sa polovica či max jedna tabletka denne ráno. Z dôvodu vĺn si svoj fotoaparát či mobil neukladajte na stôl, ale do šuplíka, aby vám nepadli na zem a nerozbili sa. No, ako píšem, na našej plavbe vlny neboli. Plavbu popísanú v tomto príspevku nájdete u tohoto zájazdu: https://bubo.sk/poznavacie-zajazdy/Komfort/patagonia-ohnova-zem-plavba Vskutku VEĽKÝ ulovený zážitok! 

Ľuboš Fellner, BUBO

06

07:55

apr

2017

Hrdinovia Patagónie Viac o krajine

Hrdinovia Patagónie

Putujeme Patagóniou a v hlave máme našich hrdinov: Magellana, Drakea, Darwina, Saint- Exuperyho (lietal tu 1929-1931), Morena a na našej lodi s nami cestujú potomkovia Roberta Fitz Roya. Michael Fitz Roy sa včera kúpal na miestach, kde sa jeho predok s Charlesom Darwinom jedno leto kúpavali taktiež. Strávili tam 3 dni a teraz sme ich naložili. Kúpil som 9 tombolových lístkov, najviac na lodi, ale Michael vybral prvú cenu- Jacka= zástavu z provy … no prajem mu to, to je osud. Okrem objaviteľov aj tu poznanie posunuli hľadači zlata, najznámejším je Julius Popper, ktorý sa narodil v Bukurešti a vyštudoval v Paríži. Prešiel pol sveta a z Buenos Aires sa vydal hľadať zlato na juh. “Indiánov musíte dostať proti vetru, vtedy ich šípy nedostrelia a Winchestrovkou ich odbachnete ako nič.” radil. Popper si ohradil polostrov El Páramo a založil si tu vlastnú republiku, tlačil vlastné zlaté mince a vydával vlastné známky. Zomrel v Buenos Aires vo veku 35 rokov, no ostatky jeho tela z cintorína Recoleta následne zmizli. Niektorí tvrdia, že Július žije do dnes. Charakter Patagónie tvarovali aj ďalší dobrodruhovia. Málokto vie, že Butch Cassidy a Sundance Kid (vo filme ich stvárnili Robert Redford a Paul Newman) sa uchýlili po úspešných lúpežiach v USA sem do Patagónie. Kúpili si tu nádherný ranč, kde by dožili v pokoji. Nebyť ich nepokojnej povahy, kedy po troch rokoch začali lúpiť aj tu... Po odhalení museli utiecť do Bolívie, kde ich zabili. No telá exhumovali a zistili, že to neboli oni. Podobne ako Popper, aj Cassidy s Kidom sú zahalení tajomstvom ako sa na hrdinov patrí. Na fotografii je porovnanie ciest okolo Ohňovej Zeme, okolo mysu Horn. Normálne to trvalo 5 dní, ale niekedy, ak sa nezadarilo, až 94 dní. Patagónia a Ohňová Zem boli vždy oblasťami pre dobrodruhov a hrdinov. Pridajte sa!  

Ľuboš Fellner, BUBO

05

07:52

apr

2017

Patagónia a drsné príbehy Ohňovej Zeme Viac o krajine

Patagónia a drsné príbehy Ohňovej Zeme

Patagónia - nie je to žiadny štát. Je to oblasť asi ako Škandinávia či Sibír. Sibír je 6.5 x väčší i 3x zaľudnenejší. Na kilometer štvorcový pripadajú 2 Patagónci, kdežto na Sibíri sú to 6ti ľudia. Toto číslo sa však bude rapídne meniť. Keď porovnám Punta Arenas a hlavne Ushuaia spred pár rokov a dnes, tak by som povedal, že to mesto je 2x väčšie, čo sa týka periférnej výstavby. Zapamätajte si, že Patagónia má 1 milión kilometrov štvorcových a to je približne aj Pravda. Patagónia zaberá celý južný trojuholník Juhoamerického kontinentu, ktorý je rozdelený medzi Chile a Argentínu. Do Patagónie patria aj všetky južné ostrovy, ako napríklad Ohňová Zem či ostrovy Hornovho mysu – mnohé na našej ceste prejdeme. Vždy mi v pamäti ostane trekking na ostrove Navarino. Zo zátoky Nassau mierime kanálom Murray smerom k celebritnému kanálu Beagle. Pred ostrovom Jemmy Buttona zakotvíme v zátoke Wulaia, tak ako to urobila loď HMS Beagle vedená mladučkým kapitánom Robertom Fitz Royom. Práve ten dal domorodému indiánovi z kmeňa Yaghan meno Jeremy = Jemmy. V roku 1830 bol tento indián z Ohňovej Zeme prijatý na Britskom kráľovskom dvore v Londýne. V roku 1859 už späť doma, ešte stále ovládajúc britskú angličtinu, vyzabíjala Jemmyho rodina bielych misionárov práve tu v tejto zátoke. Potom indiánov komplet vykynožili –čo sa dialo tu, bolo horšie než v severnej Amerike – na voľnú plochu sem prišli chorvátski emigranti a založili estanciu – farmu. Vypálili stromy llenga (Nothofagus pumilio), ktoré sa do dnešného dňa z toho nespamätali, lebo v Ohňovej zemi rastie všetko ukrutne pomaly. Chovali ovce a aj sa im darilo, no problém nastal v politike. Navarino je blízko Ushuaia, ktorá je argentínska a statkári tu museli pri predaji vlny platiť vysoké dane. Do Punta Arenas to bolo ďaleko a cesta medzi kanálmi bola veľmi nebezpečná. Skrachovali a zavreli ranč, no teraz majú v Punta Arenas slušnú transportnú spoločnosť. V Santiagu bola v roku 2010 o indiánovi Jemmym odpremiérovaná divadelná hra. Život na Ohňovej Zemi je plný zvratov. Patagónia? Pata = po portugalsky noha, Patagon bol obor v stredovekom rytierskom románe, ktorý Fernao Magellan dobre poznal a v reči Inkských indiánov je Patac humia = horská oblasť. Vyberte si. Tieto zálivy okolo Magellanovho prieplavu a Beaglovho kanálu nezamŕzajú. Pri potulkách v odľahlých končinách Ohňovej Zeme, napríklad v De Agostini Sound, ak ochutnám miestnu vodu v zálive, je skôr sladká než slaná –povedzme brakická. Roztápajúce ľadovce plnia fjord takou silou, že slanosť mora zrieďujú. Na fotografii je pohľad z vyhliadky v zátoke Wulaia, vpravo je naša loď, inak nikde nikto. Za loďou je ostrov Button. Túto tabuľu osadila spoločnosť, ktorá danú loď vlastní. Na severe tohoto ostrova sa nachádza mestečko Puerto Wiliams, ktoré svojou polohou konkuruje Ushuaia. No krásna príroda v zátoke Wulaia je ešte viac na juhu, bližšie k Antarktíde. 

Ľuboš Fellner, BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!