Čakajte prosím...

Náš šofér Sergej je statný muž. Veru, nechcela by som od neho dostať takú "otcovskú, výchovnú". Má dlane ako dva buldozéry, a keď rozpráva, je to akoby sa triasli všetky tenorové hlasívky v jeho hrdle. Budí rešpekt už len svojím vzhľadom. Prvé naše stretnutie nie je príliš vrúcne, keby sme to tak mali nazvať. Mám pocit, že je v práci za trest a veľké "brežnevove" obočie mračí na celý svet. Dve hrubé vrásky cez celé čelo ako práve zoraná ruská zem, a americká šiltovka na hlave. Bol by bez nej dokonalý, ale to sa mu neodvážim povedať. Naložíme si kufre. Sami. Sergej je príliš hrdý, aby sa takým niečím zapodieval a valíme to do nášho krásneho boutique hotela takmer v srdci Petrohradu. Na ďalší deň nás Sergej čaká vo vyžehlenej košeli a zdá sa mi, že má o niečo lepšiu náladu. Deň ubieha v pohodičke. Vezie nás bezpečne, len keby trošku úsmevu do toho pridal. Prichádza čas obeda. Petrohrad je pravdepodobne jedno z najšarmantnejších miest Ruska. Noblesa, bohatstvo a vkus. Tak by sa dal charakterizovať troma slovami. Benátky severu. Tak mu hovorí väčšina sprievodcov, keďže je postavené v delte rieky Neva, ktorá sa vlieva do Fínskeho zálivu. A teda Nevský prospekt je hlavnou triedou, kde sú tie najluxusnejšie obchody a najznámejšie reštaurácie. Zastaneme na čísle 56. Práve tu sa nachádza jeden z najluxusnejších obchodov v meste, ktorým mesačne prejde takmer 200 000 ľudí. My sa však nemačkáme s davom a priamo vojdeme do reštauračnej časti. Je celá rezervovaná iba pre nás. Nádherné tapety zo začiatku XX storočia, stoly oťažkané starým servisom s jemne zdobenými detailmi po obvode taniera. Strieborné príbory a domáca vodka správne vychladená v kalíškoch, povedala by som, že jogurtovej veľkosti. Dnes máme v skupine narodeniny, a tak sa hneď pustíme do spevu. A keďže sme v celom tom krásnom "art nouvueau" priestore sami, naše hlasivky dávajú parádne výšky. A vtom si všimnem Sergeja. Zdá sa mi to, on naozaj plače? Dvojmetrový chlap a tečú mu slzy po tvári ako môjmu dvojročnému synovcovi, keď si rozbije koleno na pieskovisku? Neverím vlastným očiam! Priblížim sa k nemu, ale tak, aby som nenarušila jeho súkromný priestor, že či náhodou mu niečo nie je? Veď ešte sme nezačali jesť. Že by nejaké korenie? Sergej mi prudko chytí ruku a pobozká ju. Tak toto som vážne nečakala. Tak ma zaskočil, že fakt neviem, čo mám robiť. "Už dávno som nikoho nepočul tak krásne spievať 'živio' ako vašu skupinu. U nás sa dnes spieva americké 'happy birthday'. Hádam naposledy som to počul u starých rodičov na vidieku. Dovoľte mi.." a znovu mi pobozká ruku, ktorú celý čas drží v tej jeho obrovitánskej dlani. Nemám ani najmenšie tušenie ako sa z nej vymaním, keď tu spustí recitovať Puškina. Som namäkko. Neviem, či túto fintu používa často na balenie ruských žien, ale ja som z neho hotová. Taký obrovský chlap a s takou vášňou recituje poéziu, ako by to bolo to najprirodzenejšie v jeho živote. Rozmýšľam, či mu budem vedieť na oplátku zarecitovať aspoň trochu Hviezdoslava, ale vzdávam sa tejto myšlienky, keď mi tretia spŕška bozkov dorazí na moju ruku stále ešte v jeho veľkej dlani. Ako omámená padám na stoličku. A povedala by som, že aj mne vyhŕkne jedna slza. Som tak dojatá, že emócie prebíjajú moje racio a vôbec si nepamätám. Vychladená vodka a teplý boršč sú absolútne dokonalou kombináciou. Ak máte čas, určite nevynechajte reštauráciu Sklad číslo 5 na Nevskom prospekte číslo 56. I keď vám pravdepodobne Sergej nebude recitovať Puškina, určite sa tu oplatí zastaviť. Jedlo je priam božské!

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Rusko