Cesta kostí Kolymská cesta

Kolymská ďiaľnica alebo ako ju miestny nazývajú familiárne Cesta kostí. V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že spojí dve mesta na ďalekom východe. Jedno z najchladnejších miest na svete Jakutsk s najopustenejším mestom na svete na brehoch Ochotského mora s exoticky znejúcim menom Magadan. Na tom projekte by nebolo nič zlé, keby nevyžil lacnú pracovnú silu z gulagov a po celej dĺžke cesty dal príkaz stavať pracovné tábory, ktoré sa so svojimi príbehmi vyrovnali nemeckým koncentračným táborom. Vyše 2000 kilometrov cez večne zamrznutú pôdu s najnižšou teplotou na svete na okraji Sibíri a na niektorých miestach s večným snehom a ľadom. Toto bol náš cieľ cesty. Na moskovskom letisku sa ma colník spýta kam ideme. Keď počuje, že smerujem v tomto období do Jakutska a najchladnejšej dediny na svete Ojmiakon, strasie sa zimou a vyhlási, že jeho by tam nikto nedostal. Keď už toto povie Rus má to poriadnu výpovednú lehotu. Keď letíme cez 6 časových zón ponad Sibírou a obrazovka na palube lietadla oznamuje, že vonku teplota vo výške 9 kilometrov je niečo cez 60 a my túto teplotu budeme zažijeme, kladiem si otázku či už nie som fakt blázon. Pristávame v Jakutsku, ktoré je hlavným mestom Sakhskej republiky s rozlohou podobnou ako má India a je zároveň aj najväčšou provinciou ruskej federácie. Ani neprekvapí, že je zároveň aj najmenej osídlená a s najnižšou priemernou teplotou. Vyjdeme von z letiskovej haly a v tom dostaneme poriadny teplotný šok. Mínus 45! Chcem sa poriadne nadýchnuť, ale mráz mi poriadne stiahne pľúca. Keď sa nadýchnem nosom, okamžite sa mi vytvárajú jemné kryštáliky v nose a ani nie za minútu mám bielu špirálu na očných viečkach a na brade. Vyzerám ako dedo mráz, ale radosť zo zimy mi kazí chlad na prstoch, ktoré som si zabudol poriadne obaliť. Keď si zabudneš niečo obliecť, zima ti to hneď pripomenie. Keď chceme fotiť, do minúty máme jemné omrzliny a pár minút ich musíme poriadne zohrievať. Radujem sa z každej minúty z tohto mrazivého pekla. Všetko okolo nás je zamrznuté, primrznuté a ľadové. Rozvodná sieť, mosty, stromy, lavičky v parkoch, antény, vodovodné potrubie, autá... to všetko má ľadovú prikrývku. Čudujem sa, že niekto dokáže v tomto žiť. Kamarátka Oľga však len sucho skonštatuje, že takéto teploty sú na január veľmi teplé. ,,Teraz by mala zima dosahovať hodnoty okolo – 55. Takéto počasie máme, keď začína jar. Ale teším sa, že sa zajtra pôjdem prejsť s kamarátkami po meste a pôjdeme na kávu“. Naše auto s ktorým budeme cestovať sa vôbec nesmie vypnúť, inak ho naštartujete až na jar. Ten, kto má viac peňazí si môže dovoliť vyhrievanú garáž. Každý deň je pre nás učením, čo sa môže a čo nie počas treskúcej zimy. Slovák by mal pocit, že by sa neustále zohrieval vodkou, ale aj tá tu zamrzne! Čiže ak by ste chceli piť vodku, tak tu sa skôr líže! Alkohol však ťažko dostať napriek tomu, že sme v Rusku. Každý vie, že alkohol je zabijak a vôbec nepomáha na zohriatie. Tu nám hneď narušia našu storočnú slovenskú poveru. Ideme si dať teplý čaj a aj ten musíš veľmi rýchlo vypiť, lebo zamrzne. Už ste niekedy videli, že vyhodíte do vzduchu vriacu vodu a padne vám sneh? Alebo keď necháte zeleninu vonku na priedomí za pár minút je tak zamrznutá, že keď ju hodíte o zem, tak sa vám rozbije ako sklo! Keď si chceme v obchode kúpiť mlieko, dostanete ho len v tuhej kockovej forme. S miestnymi ideme na lov rýb v zamrznutej rieke Lene, ktorá je tretia najdlhšia rieka v Rusku. Do malej dierky hodí nylón a za chvíľu máme úlovok, ktorý sa ani poriadne netrepe. Do 20 sekúnd ryba stuhne na kameň! Neveríte? Príďte si to vyskúšať! Viesť reči o kvalite potravín je asi veľmi scestné. Aj taký bublifuk vám zamrzne a padajú zmrznuté guľôčky. A aký je bežný život miestnych? Školáci vedia veľmi dobre, že ak teplota klesne na mínus 55 stupňov tak nemusia ísť do školy. Už si viem predstaviť ako sa modlia k svojim bohom každý večer, aby teplota bola čo najnižšia. Mesto Jakutsk vyzerá na prvý pohľad nie príliš vábne miesto na planéte zem. Keď ho však porovnám po ceste s ostatnými mestami, ktoré som uvidel ako Ust Nera, Handyka či Susuman, postupne mením svoj pohľad. Socialistická výstavba, ktorá milovala betón nadovšetko. Len si predstavte ako keby Petržalka bola úplne rozbombardovaná a niesla názvy ulíc ako leninská či komunistická. Opustené fabriky, domy a neexistujúce služby ako je pošta, internet či verejná doprava. Jediné, čo je večnou stálicou každého mesta je socha večne živého Lenina v nadživotnej veľkosti. V meste Ust Nera aj Lenin sa nám zdá jemne primrznutý, keď ortuť nám už pár dni neklesla pod mínus 40. Mestá, ktoré píšu svoju históriu, keď sa súdruh Stalin zo svojho teplého sídla v Moskve rozhodol nielen postaviť veľkolepú cestu, ale zbaviť sa svojich nepohldných občanov. ,,Môj dedo sa dostal do gulagu len kvôli tomu, že nechtiac zhodil bustu Stalina“ povedal nám náš sprievodca v Magadane. Keď chceli niekoho potrestať, poliali ho studenou vodou a keď chceli ušetriť guľku, stačilo zobrať len kabát a zima sa postarala o rýchlu smrť. Tam ani väznou nebolo treba strážiť, lebo nemali kam utiecť a najbližšie mesto bolo svetelné roky vzdialené“ Rozrozprával sa Iľja pri pomníku všetkých väzňov pri Magadane. ,,Na noc zobrali všetkým rukavice, lebo bez nich by bol útek aj tak nemožný“ Každý deň cestou po tejto neslávne známej ceste počúvame bizarné príbehy, ktoré nepatria do žiadneho storočia. Po ceste míňame opustené gulagy na ktoré si však už nemal nikto spomenúť. Keby nebolo miestnych, ktorí majú svoj osobný životný príbeh, svet by zabudol. Žiaden nápis či pamätná tabuľa, len rozpadajúce sa trámy ruských koncentračných táborov. Keby nebolo ruskej tuhej zimy, ktorá tu vládne a geniálne zakonzervovala celú oblasť, už by sme ani nič netušili. Náš šofér Igor vraví, že ten kto bol silnejší bol poslaný do zlatých či diamantových dolov, tí menej odolnejší dolovali uhlie. Ženy poslali šiť kabáty na zimu a plnili aj nechcenú funkciu prostitútok pre dozorcov. Ostatní stavali kolymsku ďialnicu a ten kto nevládal, alebo zomrel získal svoj hrob okamžite v novopostavenej ceste. Preto ju nazývajú cestu kostí. Nikto nevie presné číslo, koľko ľudí zomrelo pri stavbe cesty, ale odhad koľko ľudí zomrelo celkovo v koncentračných gulagov sa pohybuje okolo 8 miliónov. Šialené číslo, ktoré chcel sovietsky zväz zaniesť prachom histórie.