Smrť z prepracovania je reálna vec

A Japonci pre ňu majú vlastné slovo. Karoshi alebo "smrť z prepracovania” je v japonskej spoločnosti prítomná od reštrukturalizácie pracovných síl po ropnej kríze v roku 1973. Tá vytvorila pracovné prostredie, v ktorom sa práca viac ako 70 hodín týždenne považovala za normálnu a dokonca obdivuhodnú. Aj dodnes funguje nepísané pravidlo, že pokiaľ sedí v kancelárii šéf či riaditeľ, nikomu ani len nenapadne odísť.

V 90. rokoch sa začali objavovať prvé príbehy zamestnancov, ktorí po dlhom pracovnom dni skrátka umreli rovno vo svojej kancelárii, alebo sa rozhodli spáchať samovraždu, pretože už nedokázali znášať pracovný tlak. Japonské ministerstvo zdravotníctva v roku 1987 právne uznalo existenciu karoshi a definovalo ho ako závažný spoločenský problém.

Tvárou v tvár nárastajúcemu počtu úmrtí a samovrážd vytvorila japonská vláda linku pomoci, ktorá ročne prijme 100 až 300 telefonátov. Oficiálne japonská vláda eviduje približne 200 žiadostí o odškodnenie za "pracovné úrazy" v súvislosti s karoshi ročne, hoci niektorí aktivisti odhadujú až 10 000 úmrtí ročne. A to hovoria len o riadnych, papierovo vysporiadaných zamestnancoch.

V poslednej dekáde, umocnenej pandémiou, karoshi prekročilo hranice a stalo sa celosvetovým fenoménom. Samotná WHO varuje, že dlhé pracovné zmeny zvyšujú počet úmrtí na srdcové ochorenia a mozgovú mŕtvicu. Podľa ich štúdie je práca v dĺžke viac ako 55 hodín týždenne spojená s o 35 % vyšším rizikom mozgovej mŕtvice a o 17 % vyšším rizikom úmrtia na srdcové choroby. Ďalším znepokojujúcim faktom zverejneným v štúdii je, že k úmrtiam často dochádza aj po desaťročiach.