Špeciálne ekonomické zóny (SEZ)

Píše sa rok 1976, a nekonečná vláda Mao Zhe Donga sa v Číne končí. Jeho smrť zmenila krajinu tretieho sveta na nepoznanie a vytvorila Čínu, nad ktorou si naši klienti nevedia oči vynadívať. Zánik hotovosti, tiché elektrické autá, najlepšie metro na svete, 38 000 tratí rýchlovlakov, ktoré dosiahnu aj 500 km za hodinu, maglevy a mrakodrapy, ktoré bojujú proti logike a vedomostiam inžinierov a architektov. Najväčším spúšťačom rastu bol nástupca Deng Xiao Ping, ktorý po stáročiach otvoril železnú oponu svetu. 

Zmena reálne začala zasadnutím ústredného výboru Komunistickej strany Číny v decembri 1978, kedy sa prvé reformy začali vkladať do legislatívy. Deng Xiao Ping si bol plne vedomý zlyhaní maoistickej hospodárskej politiky. Jeho cieľom bol ekonomický rast, ktorý by Číne umožnil konkurencieschopnosť nielen voči industrializovaným národom západu, ale aj rastúcim regionálnym mocnostiam, akými boli Taiwan, Hongkong či Japonsko. 

Na výber zmien si vyčlenili takzvané špeciálne ekonomické zóny (SEZ), ktorých väčšina bola realizovaná v provincii Guangdong. Jednou z nich bolo aj menšie a nevýznamné mesto Shenzhen, kde žilo len necelých 30 000 rybárov a poľnohospodárov. V roku 1980 sa ale rybári prebrali ku hrmeniu a drastickým zmenám, ktoré začali v časti známej ako Shekou, kde som vyrastala a študovala na strednej škole 4 roky. Ak mám opísať neskutočný, drastický až priam neľudský progres, ktorý som na vlastnej koži zažila v Shenzhen, tak by z toho asi bol blog. 

V apríli v roku 1979 predstavitelia Guangdongskej provincií  predstavili v Pekingu návrh poskytnúť pobrežným provinciám Guangdong a Fujian širšiu flexibilitu s cieľom prilákať zahraničných Investorov s dodatočnými výnimkami v štyroch mestách, a to Shenzhen v oblasti delty Perlovej rieky, Zhuhai a Shantou v Guangdong a Xiamen v provincii Fujian. Návrh bol bez menšieho meškania schválený 15. júla a štyri špeciálne zóny boli oficiálne zriadené 26. augusta 1979.

Ako dieťa som navštívila Zhuhai (DŽU-HAI) cca v roku 2003, a dodnes si živo pamätám, aký živý a veľkolepý mi prišiel Zhuhai. Otec v meste pracoval, ako aj mnoho zahraničných špecialistov v rôznych branžiach. Tieto počiatočné SEZ úspešne prilákali zahraničný kapitál, predovšetkým od etnických Číňanov v Taiwane, Hongkongu a juhovýchodnej Ázii.  Zahraničné podniky v týchto oblastiach boli vo všeobecnosti motivované presunúť výrobu do čínskych SEZ kvôli nižším mzdovým nákladom, preferenčnej hospodárskej politike a všeobecnému trendu offshoringu jednoduchšej výroby v dôsledku globalizácie.

Všetko sa ale zmenilo v rokoch 2007-2008 keď svetom otriasla finančná kríza, Zhuhai sa vyľudnil a pri mojej poslednej návšteve v roku 2014 sa z nej stalo menšie mestečko, ktoré sa nevyznačuje ničím iným, ako poloprázdnymi korporátnymi budovami zo začiatku 21. storočia. 

Beztak, úspechy v počiatočných SEZ viedli k vytvoreniu ďalších SEZ v 14 pobrežných mestách:  Dalian,Wenzhou, Tianjin, Yantai, Qingdao, Nantong, Lianyungang, Qinhuangdao Shanghai, Ningbo, Wenzhou, Fuzhou, Guangzhou a Beihajiang. Od roku 1988 sa otváranie pevninskej Číny vonkajšiemu svetu rozšírilo aj na jej pohraničné oblasti, oblasti pozdĺž rieky Jang-c'-ťiang a vnútrozemské oblasti.

Väčšina čínskych SEZ sa nachádza v bývalých zmluvných prístavoch, ktoré využívali či už Briti, Portugálci, Francúzi  a preto majú do dnes symbolický význam pre čínsku vládu, ktorá „dáva možnosť“ a otvára brány zahraničiu. Aj naďalej slúžia ako dôležitými bodmi, kde sa komunizmus mení na kapitalizmus a kapitalizmus na komunizmus.