Bájne začiatky a pestrá budúcnosť srílanských šperkov

História klenotníckeho priemyslu na Srí Lanke siaha do starovekých dejín, rovnako ako ťažba drahokamov. Obe odvetvia sú dve strany jednej a tej istej mince, ktorá dopriala kráľom, koloniálnym veľmociam či investorom pocit luxusu a finančnej bezpečnosti. 

Mahavamsa (poetická zbierka srílanských dejín z 5. storočia n. l.) uvádza výrobu šperkov ešte pred príchodom bájneho kráľa Vijayu, ktorý na ostrove zakotvil so 700 nasledovateľmi v 10. storočí pred Kristom. Okrem toho, že zmenil priebeh dejín na malebnom ostrove a radí sa medzi najdôležitejších panovníkov v dejinách, prišiel na ostrov po tom, ako ho vyhnal jeho otec z Indie. Podľa tohoto dokladu už legendárne klany Yaksha a Naga (Démoni a Hadí ľudia), ktorých Vijaya porazil, využívali vzácne kovy a minerály na výrobu šperkov.

Staroveké záznamy a geologické výskumy potvrdzujú tvrdenia v Mahavamse. Počas výskumov objavili baňu, v ktorej sa zrejme ťažili drahokamy a následne sa spracovávali približne 1000 rokov pred naším letopočtom. Neskoršie poznatky máme až z obdobia vlády presláveného kráľa Dutugamani.
 
Ten sa narodil s menom „Gamani" a „Duttu" či „Dutu" mu bolo priradené až jeho otcom. Podľa legendy kráľ už bol starý a príliš pohodlný napádať okolité kráľovstvá, čo sa mladému Gamanimu nepozdávalo. Pri jednej príležitosti otca prosil o povolenie napadnúť susedné kráľovstvo, čo mu ale neodsúhlasil.
 
Z hnevu, Gamani poslal otcovi ženské šperky, ktoré mali symbolizovať jeho zbabelosť. Otca urážka nepobavila a syna dal zatknúť, čo sa ale na oplátku nepodarilo kráľovskej garde. Od toho momentu bol známy ako „Duttu" alebo „odvážny pokušiteľ". Keď sa stal Dutugamani kráľom, svoje mnohopočetné projekty financoval vďaka objavom zlata v Acaraviyyagama, perál či drahokamov.

Počas 2. storočia nášho letopočtu sa významný predstaviteľ gréckej kartografie Ptolemaios zmienil o zlate nájdenom v Sielen Diva (Sri Lanka v gréckych mapách).
Od čias Vijayu až po posledného kandyjského kráľa Sri Vikrama Rajasinha boli šperky vnímané ako symbol postavenia. Taktiež utvrdzujú sofistikovanosť sinhálskych kráľovstiev a existenciu nadbytočných financií v palácoch či domácnostiach šľachty. 
 
Spomínané zlato sa na Srí Lanke pri výrobe šperkov využívalo málo, dominovali skôr striebro a meď. Zlato bolo vyhradené iba pre kráľovskú rodinu či šľachtu. Okrem tejto známej trojice, sa šperky často vyrábali zo skla (smalt), dreva (eben, tík, palisander a santal), slonoviny, hliny, konope či obyčajných železných motúzov. 

Bežní obyvatelia, ktorí chceli poukázať na materiálne bohatstvo či už muži alebo ženy, nosili šperky rôznych vzorov, ktoré zdobili takmer každú časť tela, od vlasových ozdôb až po prstene na nohách. Dokonca v rámci manželstva žena v tradičných rodinách získava pri uzavretí manželstva náhrdelník, ktorý odráža bohatstvo ženíchovej rodiny.

Počas celých stáročí sa na Srí Lanku postupne dostávali aj rôzne štýly vďaka jej pozícii na Hodvábnej ceste. Časom vďaka migrácii indických umelcov a zlatníkov do Kandy, ako aj vzťahmi kandyjských kráľov s kráľovstvami z južnej Indie, spopulárnila práve ich štýl výtvorov. Okrem Indov sa uchytili aj rôzne techniky z arabského, perzského či osmanského sveta. Počas kolonializmu sa priemysel dožil ďalšieho rozmachu a to vďaka vývozu na mieru vyrobeným šperkov či drahokamov pre európske monarchie. 

V 20. storočí však priemysel drahokamov a šperkov utrpel ťažkú ​​ranu kvôli vládnym nariadeniam, ktoré obmedzovali dovoz zlata a obchod s drahokamami a šperkami so zahraničím.

Po odstránení zákazu v 90. rokoch začalo odvetvie opäť prosperovať. Pred zavedením zákazu išlo o domáci priemysel s praxou výroby šperkov, ktorá sa dedila z generácie na generáciu. Zrušenie zákazu otvorilo brány novej sofistikovanej a organizovanejšej forme výroby, ktorá umožnila srílanskému klenotníckemu priemyslu držať krok s globálnym dopytom.