Taj Mahal pod plachtou: Ako India chránila svoj klenot počas vojny

Tádž Mahál, jeden z najikonickejších a najnavštevovanejších pamiatok na svete, nie je len symbolom lásky, ale aj národným pokladom Indie. Počas turbulentného 20. storočia, najmä v časoch vojnového napätia, sa indické úrady rozhodli tento architektonický skvost chrániť – a to aj za cenu jeho dočasného „zmiznutia“.

Druhá svetová vojna a obavy z bombardovania

Keď vypukla druhá svetová vojna, India bola ešte pod britskou koloniálnou správou a obavy z japonských leteckých útokov neboli neopodstatnené. V rokoch 1942–1945, keď sa Japonsko presúvalo čoraz bližšie k juhovýchodnej Ázii, britské koloniálne úrady prikázali zakryť Tádž Mahál maskovacou sieťou a konštrukciou z bambusu a plachiet.

Cieľom bolo zamaskovať jeho ikonickú bielu mramorovú kupolu a minarety, aby ich nepriateľské lietadlá nevedeli rozpoznať z výšky. Táto maskovacia štruktúra mala vytvoriť ilúziu obyčajnej budovy alebo skladu, a tým zmariť prípadný pokus o bombardovanie.

Opakovanie počas neskorších konfliktov

Podobné bezpečnostné opatrenia sa zopakovali aj počas indicko-pakistanských vojen v rokoch 1965 a 1971. Aj vtedy bola stavba opäť zakrytá, pričom sa použili modernejšie materiály a techniky. V období vojenskej neistoty bola akákoľvek preventívna ochrana kultúrnych pamiatok považovaná za strategickú nevyhnutnosť.

Tádž Mahál nie je len turistickou atrakciou, ale aj symbolom národnej identity, histórie a kultúry Indie. Jeho poškodenie by malo nielen materiálne, ale aj obrovské psychologické a symbolické dôsledky pre celú krajinu. Preto sa jeho ochrana v čase vojny považovala za prioritu.