Veľká noc na Filipínach

Filipíny ako kresťanská krajina sa už tešia na Veľkú noc. Je pol štvrtej ráno a na izbe ma budí telefonát z recepcie, že mám vstávať. Celá skupina sa stretávame na recepcií nášho hotela, nastupujeme do autobusu a vyrážame na 3,5 hodinovú cestu do San Fernando, ktoré sa nachádza približne 70 km od Manily, hlavného mesta Filipín. Toto štvrť miliónové mesto Vám nijak špeciálne neutkvie v pamäti, teda pokiaľ tu nie ste na Veľkú noc, práve ako my dnes. Mesto nazvané po španielskom kráľovi Ferdinandovi VI., sa totiž raz ročne stáva miestom pozornosti všetkých médií, ktorá siaha ďaleko za hranice. Práve iba tu počas Veľkej noci ožíva biblický príbeh ukrižovania Ježiša Krista s reálnosťou, pri ktorej všetkým naokolo tuhne krv v žilách. Je 7:45 a my prichádzame skôr, aby sme sa na miesto kde začne celá procesia dostali medzi prvými. Dostávame pečiatky na ruky a nálepky, ktoré nám zaistia tie najlepšie miesta vo VIP časti, z kadiaľ budeme môcť na záver pozorovať samotné ukrižovanie. Dnes sa chystajú ukrižovať 11 dobrovoľníkov. Prvým z nich bude povolaním maliar písma Ruben Enaje. Prvý krát sa na kríž nechal pribiť, keď mal len 26 rokov. Bolo to po tom, čo prežil pád z tretieho poschodia a následne sa rozhodol, že tento rituál ukrižovania podstúpi ako prvý Cristo, každý rok. Dnes je Rubenovi 57 a celú kalváriu aj s veľkým finále prežije už po 31 krát. Aj preto dnes za seba hľadá zástupcu, ktorý bude v jeho dlhoročnej tradícií pokračovať. Mal by to byť mladý, zdravý Filipínec, ktorý nemá na tele viditeľné tetovanie. Kandidátom je jeden 18 ročný mladík. Pýtate sa z kade to my v BUBO vieme? Ako jediní spolu s hŕstkou reportérov sme na Rubena čakali v dome z kadiaľ vyrážal na krížovú cestu. Mali sme preto možnosť sa s ním pred samotným aktom porozprávať. Celý rituál začína chytením Ježiša rímskymi vojakmi a jeho odvlečenie s viazanými rukami na súd, po ktorom nasleduje dlhočizná cesta vrcholiaca samotným ukrižovaním. Jednotliví herci sa držia svojich rolí a všetko prebieha tak ako sa píše v Biblii. Samotná procesia je sprevádzaná aj s tzv. mamusan, ktorí aspoň kríž podopierajú. No vidieť tu aj pomerne dosť veľa mužov, ktorí sa prezývajú mamalaspas. Práve tí sa bičujú po chrbte povrazmi, na ktorých koncoch sú krátke bambusové tyčky. Chlapov obchádza muž, ktorý má v rukách malú drevenú dosku, na ktorej sú ostré krátke čepele. Práve nimi narezáva chrbty tých, ktorí sa potom dobrovoľne bičujú a dokonca aj nechávajú bičovať okoloidúcimi a častokrát aj deťmi. Z končekov týchto povrazov strieka všade naokolo krv a nie je výnimkou, že omylom dostanete aj slabú ranu, ktorá na Vás zanechá krvavú stopu. Krv nebude však vaša, ale bude pochádzať z chrbtov týchto s hlavou zahalených mučeníkov. Takto dopadnuté kvapky krvi vraj prinášajú šťastie. Robia to ako pokánie za svoje hriechy a takýmto spôsobom sa chcú za ne vykúpiť. Samotný akt ukrižovania postupujú ľudia častokrát ako prosbu za uzdravenie niekoho blízkeho, alebo z vďačnosti za nejaký zázrak v ich živote. Počul som príbeh troch bratoch, ktorí sa zaviazali, že sa nechajú 15 rokov po sebe ukrižovať, ak sa ich mama uzdraví z vážnej choroby. No a vraj sa uzdravila. Po vyše dvoch hodinách prichádza celý dav až na miesto symbolickej Golgoty, kde na vrchole stoja tri kríže. Rozliehajúcim sa tichom sa ozývajú údery kladiva a výkriky bolestivého, aj keď v tomto prípade symbolického ukrižovania. Po pár minútach dávajú Rubena dole z kríža a prinášajú ho do ošetrovne. Na ukrižovanie čaká ďalších 10 ľudí. Toto zažijete iba na Filipínach, a s BUBO o úroveň vyššie. Nie všetky zážitky sú pozitívne, no hlavne nech sú silné a tak si idem dať sprchu a zmyť zo seba stopy krvi po dnešku. Veď večer nás ešte čaká symbolická posledná večera v Manile.