Intenzívny deň na Marshallových ostrovoch 14.04.14 intenzívnejší život!

Takto vyzera jeden BUBO den. Pondelok 14.04.14. Recepcny ma budi o 7.30, ako sprievodca vstavam prvy, skontrolujem aktualne pocasie, dazd, silu vetra ( pred hotelom je vrtula, ktora je na toto ako stvorena) a podka toho sa rozhodnem. Tu na Marshallovych ostrovoch sa neda verit ziadnej predpovedi. Pocasie sa meni 3x rychlejsie nez v Londyne. Nakoniec ma recepcny budi skor a pyta sa ci ma pripravit alicky na obed. Tie som objednal uz vcera, hovorim. Zbalim sa, dam zobudit ostatnych. Potom ranajky, cerstvy tuniak, cerstvy dzus a kava. To tu trva minimalne hodinku. Nalozit uteraky, obed v balicku, vodu a rum  na cely den, krem, snorchel, kinedryl... Dnes chceme vyrazit z bezpecia nasho atolu na sire more.  Dnes sa chceme ako stari moreplavci dostat na druhy atol. A aj spat.  Vecer chceme odletiet dalej. Odvazny plan. A preletime casovu hranicu a opat je tu ten isty Bubacky den, ktory chceme vyuzit naplno. Spanok v lietadke a pol litra kavy musia stacit. Spali sme v nedelu. Za pondelok chceme stihnut splnit si hned niekolko cestovatelskych snov. Podte s nami do toho. Budeme potrebovat notnu davku stastia. Preplavime sa popod most a sme na sirom mori, fuka, lahko poprcha a vlny hadzu jachtickou ako kokosovou skrupinkou. Cesta trva hodinku a pol a vsetci maju dost. Ale sme tu. Kedysi sa takto plavili vsetci mikronezania postupne z ostrovceka na ostrovcek. Ako mapy im sluzili pospajane muslicky a vlakna medzi nimi hovorili o morskych prudoch. Navigatori boli velmi ceneni, podla tvaru, vysky vln, podla farby mora vedeli kam ist. Dlhe cesty chodili v case ked tiahnu vtaky a sledovali ich let, no mali so sebou podobne ako Vikingovia vtaky, ktore nevedia pristat na vode. Tie sa bud vratili ba lod, alebo ukazali cestu k pevnine. Aspon sme sa toho dotkli. Ked idete lodou a Majuro vidite domy, dokonca cinsku fabriku na tuniaky a kokosovnikove palmy myseli vystavbe ustupit. Tu na Atole Arno su iba palmy a este raz palmy. Takuto hustotu som este nikdy v zivote nevidel. A ten najbelsi koralovy piesok. Arno ( Jaro hovori ze tak nazve svojho dalsieho psa) to je 133 ostrovcekov znamych produkciou kopry, vypletanim palmovych kosikov a skolou lasky. Sem posielali mlady z hlavneho atolu Najuro a spat dosli dospeli, ktori vedeli co a ako. Kotvime na strane oceanu, no k lagune je to 50 metrov krizom. Prechadzame cez obyvacku, no nikto nie je doma, je tu zopar nuzkych papundeklovych domcekov zelenkavej farby, obrovske kohuty no ziadni ludia. Asi su na mori. Cesty su pieskove a plaze siroke a nadherne. Dlhsie nam trva, ze lepsie koraly su zo strany iceanu. Tato strana byca vacsinou tabu, nebezpeca, no tu je v pohode a ked hovirim, ze snorchlivanie bolo lepsie, myslim tym najlepsie ake som kedy videl. Genialne, iba Palau moze konkurovat.  No ja mam sen Chytit rybu. Tak ako Hemingway. Siesti nasadame na lod plus dvaja skiperi, Johny a Ben a nahadzujeme na cosi velkeho. Tu na Marshallovych ostrovoch maju specialne techniky lovu a na Arno je napriek mnozstvu obrovskych rybarskych lodi stale dostatok ryb. Pozorujeme vtaky, kde je krdel vtakov su hejna malych ryb a kde su hejna malych ryb, su aj velke ryby. Lietajuce rybicky poletuju nad hladinou, vlavo od lode v blzkosti rifu vyskakuju 4 delfiny..no my chceme ulovit wahoo, dravca, ktory ma v papuli ziletky a uzasne biele masko. "Hey Lubo drz, zaber.." Ani neviem co sa deje nc som si nevsimol, zacinam tahat, no taham naprazdno, dravec nam navnadu idkusol, ukazal sa na sekundu nad hladinou a zmizol v hlbke. Do riti, taka sanca sa nemusi opakovat. Ben upravue udice, navazuje ich na bocne prúty, a ja zatial otacam lod. Opat nahadzujeme, pocasie sa lesi no je pod mrakom, co e na rybacku idealne. Vele teploty nemaju rybi radi. Priliv je teraz silny. To je dalsia dobra sprava. Vsetko sedi. Este to stastie. Pobozkam si ukazovak a prostrednik  a dotknem sa udice, takto sa to robi. A cakame, presuvame sa rychlostou 8 uzlov, okolo kilometrov pieskovych plazi so sklonenymi palmami  a cakame. Frnnk, odfrngne hrubočizne lanko na hlavnej udici. Teraz uz skacem  uchopim navihak a točim, no teda snazim sa no je to zaseknute. Houby zaseknute, to moja orva ryba bojuje o zivot. Zaberiem a uz to ide, pohoda a zrazu stop. Necham udicu v nastavci a navijam oboma rukami, tocim, tocim, vystrieda ma Igor a ja jeho, posledne zamakanie a nadherne wahoo je pri lodi. Ben ho zasekne profesionalne hakom, potom mu 3x tresne po hlave a ryba je nasa. Nastava fotografovanie. No do certa ryba he tazsia nez sa zda, ma tak 20kg a smyka sa. Sme nadseni. Potom chytime este jednu rybu, skoro rovnakej dlzky, no polovicnej hmotnosti. Cesta spat je pokojnejsia. V hoteli sa osprchujeme a potom nastanu hody. Surove cerstve masko wahoo - sašimi z nasej ryby trosku sojovej omacky a wasabi. Cerstvejsiu rybu som nemal ani na Tsukiji v Tokiu. Olizujeme sa az za usami. Potom 30 minutova cesta krizom cez cele civilizovane Majuro, okolo vsetkych ministerstiev, ambasad a uradov vlady na letisko. Prave teraz som na palube, aj v tomto lete je vacsina miest v biznis triede zabrana Bubakmi, o chvilu je polnoc, no toto je zaroven miesto kedy prelietavame 180 stupen vychodnej zemepisnej dlzky a casovu hranicu. V momente mame 24h k dobru a prave teraz sa opat zacinaju prve minuty pondelka 14. aprila. Takze ani zdaleka nekoncim pisanim o jednom z BUBO dni plnom intenzivnych zazitkov.  To ze sme 14.04.14 videli na Hawaii sneh a ohen vam napisem zajtra. Stali sme na vyssom vrchu  ( od upatia po vrchol) nez je Mt. Everest a pri zapade slnka sa nam najaktivnejsi vulkan pkanety sfarboval na cerveno. Uchvatny den no potrebujem sa vyspat. Doteraz sme ori whisky preberali teoriu vzniku atolov a rano vstavame pred siedmou lebo chceme opat zazit viac. Zajtra je spln. Ocakavam opat velke veci!