5193 KM

5193. Čo je to za číslo? Naša BUBO skupinka to vie veľmi dobre. Presne toľko kilometrov sme totiž urazili vlakom za posledné dni. Pred nami sa odvíja dobrodružstvo menom Transibírska magistrála. Má v sebe auru akou sa môže popýšiť Hodvábna cesta a je snom mnohých cestovateľov či dobrodruhov. Naše putovanie sme začali ešte v Moskve, kde sme si stihli pozrieť niekoľko pamätníkov, široké bulváry, rieku Moskva, obrovský chrám Krista Spasiteľa, hľadeli sme na Moskvu z Vrabčích hôr z pred Lomonosovej univerzity, nazreli do dvojice kláštorov a ako čerešnička na torte, sme sa prechádzali slávnym Červeným námestím. Ak ste boli v Moskve pred dvadsatimi rokmi, poznáte GUM. Ak ste tu teraz, nebudete veriť vlastným očiam, že jeho atmosféra sa vyrovná dubajským nákupným centrám. Moskva sa mení a Moskva bohatne. Nakúpili sme si veci do vlaku a na Jaroslavskom vokzale sme nastúpli do nášho pojezdu, ktorý sa na najblžšie štyri noci mal stať našim domovom. Viete si predstaviť stráviť vo vlaku štyri noci? My áno a vieme, že napokon ani nebudú stačiť. Vyrazili sme na cestu na konci ktorej nás čakal sibírsky Irkutsk. Zvykli sme si na vlak a neustále sa niečo dialo. Tešili sme sa z prvej stovky, následne päťstovky a potom pri prvej tisícke kilometrov, no do cieľa sme mali ešte stále ďaleko. Pri míľniku ktorý oddeľuje Európu od Ázie sme si pekne všetci pripili v uličke vlaku ako inak ruskou vodkou. Viete, ktorú sme si obľúbili? Jej názov môže síce odradiť, ale chuťovo je dobrá. Skúste ochutnať Putinku. Zastavili sme sa v niekoľkých staniciach ako Perm či Jekaterinburg a dokonca sme vďaka vlakovej prestávke zvládli aj rannú prehliadku Tyumenu. Síce ráno o štvrtej a takmer len v pyžamách, ale sme tu aby sme lovili zážitky a toto bol jeden z nich. Ocitli sme sa na Sibíri. Odľahľost, nekonečnosť, unikátnosť. Má toľko prívlastkov, ale ten kraj je nádherný. Sibír sa spája často vďaka sovietskemu režimu aj s beštialitou, ale Sibír za to nemôže. Colin Thubron má vo svojej knihe o Sibíri pekný výrok. „Sibír nie je zlý, Sibír zlý urobili ľudia“ a má pravdu. Hodiny sme prestáli pri okienkach a sledovali ako sa rozlieva sibírska tajga ozdobená brezami. Takto si každý predstavuje Transsibírsku magistrálu, ale ono to nie je len milión briez, ale nádherná krajina ozdobená drevenými dedinkami, na ktoré akoby civilizácia zabudla. Brezy, tajga, močariská, brezy, tajga...hrmot vlaku, teplý čaj zo samovaru a kalíšteky vodky. Toto nie je obyčajná cesta. Prechádzame Omsk, Novosibirsk, prejdeme sa námestím v Krasnojarsku a po 86 hodinách dorazíme do cieľa, do Irkutsku. Zvládli sme to a zhodli sme sa na tom, že čas bežal akosi rýchlo. Veď ja som ani nestihol dočítať Zločin a Trest a zostal som v polovici. Nabudúce musíme pokračovať do Vladivostoku! Krásny pocit prejsť Transsibírsku magistrálu. Zvládnuť to a presunúť sa po koľajniciach cez pol sveta. Odporúčam každému, pretože je to skutočne unikátny zážitok!